ŠIROKÉ. Pri rozhodnutí o tom, či sa vydať na dráhu učiteľky, vraj nikdy nezaváhala.
Zamilovala si prostredie školy, „svojich“ detí, a tak sa za katedru postavila prvýkrát pred 13 rokmi a odvtedy už nespočetne veľakrát.
Dnes je čerstvou držiteľkou ocenenia Zlatý Amos. V rámci 16. ročníka oceňovania učiteľov si titul tej naj vyslúžila Miroslava Križovenská, učiteľka zo Základnej školy v Širokom v Prešovskom okrese.
V článku sa dočítate aj:
- prečo jej to vyhovuje na prvom stupni,
- ako vyzerajú ich pondelkové prvé hodiny,
- kvôli čomu nie je povolanie učiteľa iba osemhodinovou šichtou,
- čo je pre ňu najkrajšou odmenou,
- prečo je podľa nej učiteľ aj improvizátorom,
- aké je jej "motto"?
Smer, ktorým ju ťahalo už odmala
Niekto svoje povolanie hľadá istý čas, niekto ho má v sebe akosi „prirodzene“.
Miroslava Križovenská spomína, že po učiteľskom povolaní poškuľovala od detstva, hoci doma konkrétny vzor nemala.
„V rodine nie je nikto učiteľom. No odmala som mala na starosti sesternicu, malých susedov a vždy ma to nejako ťahalo,“ zamýšľa sa s tým, že jej to prišlo prirodzené, aj keď nie vždy najľahšie.
„Nebolo to jednoduché – moji rovesníci boli vonku a ja som musela doma hrať na klavíri, cvičiť skladby, maľovať, cvičiť zostavu s loptou. No vždy som to chcela robiť.“
Nominácia na Amosa: Práve ja?
Po tom, čo sa dozvedela o svojej nominácii na Zlatého Amosa, vraj ostala veľmi prekvapená.
„Rozdýchavala som to. Prečo práve ja? Mala som pocit, že niekto iný by bol na to oveľa vhodnejší, aby šiel do finále. No vtedy mi naša pani riaditeľka povedala – nie, ty tam máš ísť a ty tam máš byť. Tak som ju poslúchla.“
Na margo riaditeľky sa pri každom spomenutí Miroslave tvár rozžiari, je nepochybné, že vzťah je veľmi pozitívny.
Slovenky ocenili v New Yorku. Prišli s myšlienkou kokosového repelentu proti kliešťom Čítajte „Ona je pre nás veľkou mamou, ktorá je nápomocná. Vždy keď máme problém ja či kolegovia, nikdy nepovie nie. Vždy sa snaží pomáhať, máme skvelú riaditeľku,“ nešetrí chválou s tým, že v nej má nielen vzor v práci, ale aj vzor ľudský. Ako osobnosť, ktorá dokáže pochopiť a podržať.
Ďalším mocným pilierom je pre ňu manžel, ktorý „je nápomocný, je veľkou oporou a toleruje ma,“ vymenúva Miroslava vďačne o svojej polovičke, ktorá, hoci nie je z učiteľského prostredia, pochopenie preň má.
Hektický čas so zlatou bodkou
Na obdobie príprav na Zlatého Amosa si Miroslava spomína ako na zvlášť hektický čas, keďže sa prelínal so záverom školského roka. A ten je pre učiteľa stále rušným, v duchu testov a krúžkovania známok.
Témou pre prezentáciu v súťaži, ktorú dostala, bolo vytvorenie módnej prehliadky z odpadového materiálu.
Ako kreatívnu dušu ju to nadchlo, hoci bola obmedzená časovým limitom. Prezentácia na dve minúty a príprava na pár týždňov.
„Tá príprava bol stres. A ďalším stresom bola starosť o celú triedu. Ale po vyhlásení výsledkov to bol úžasný pocit, eufória,“ spomína s úsmevom ocenená učiteľka. Priznáva, že to bol „zaberák“ i pre jej žiakov.
„Bolo to pre nich veľmi vyčerpávajúce. Celý deň tam deti strávili v tých kostýmoch, oblečené, parili sa, bolo dosť horúco, no úžasne to zvládli. Pri konkrétnych modeloch som musela vymýšľať, aby sa v nich dalo chodiť, aby vydržali. Prišla jedna žiačka – že sa jej šaty trhajú a už sme ich lepili lepiacou páskou. Ďalšiemu sa odtrhol kvet, hneď tavná pištoľ a oprava na kolene. Zachraňovali sme, čo sa dalo. Stres nebol ani tak z natáčania, ale z toho, aby to vydržalo do prehliadky. No stálo to za to.“
Pri eko téme, ktorú dostala, sa inšpirovala internetom a kreativitou, ktorou je obdarená. A pomáhali všetci.
„Manžel sa zo mňa smial, že sme doma mali smetisko. Nielen sme odpad prijímali, ale nám ho aj iní nosili. Vymyslela som si totiž cukríkovú vestičku, a tak nám všetci zbierali obaly od cukríkov.“
Mimochodom, v škole vedie krúžok Enviráčik - recykláčik, v rámci ktorého napríklad tvoria veci z odpadového materiálu, či chodia zbierať odpadky v okolí. Raz takto natrafili dokonca na plastovú vaničku v potoku, pričom pre deti to bol šok a zároveň podnet na úvahu i aktívne zapojenie.
Rozhodnutie? Nikdy som neľutovala
Miroslava zdôrazňuje, že získaním titulu Amos sa pre ňu zaručene ešte nič nekončí. Naopak.
„Každý učiteľ sa potrebuje zdokonaľovať a učiť, nie je to len o tom, že vyštudujem, ale ja si myslím, že je to každodenné učenie sa. Na svojich aj cudzích chybách. Získaný titul nie je konečná fáza, musím sa vzdelávať celoživotne. V profesii učiteľky, matky, hocijakej inej. Vždy sa človek potrebuje nanovo posúvať a čerpať novinky, trendy, lebo doba ide dopredu. Čo sme sa niekedy učili, je dnes už pasé, a tak musíme ísť po novom.“
Ale o zaváhaní v jej prípade vraj nemôže byť reči.
Najťažšia je smrť. Na tú sa nedá zvyknúť, hovorí sestra z kliniky popálenín so 43 rokmi praxe Čítajte „Chcela som byť učiteľka a nikdy som toto rozhodnutie neoľutovala,“ tvrdí.
Vraj si už ani nevie predstaviť robiť čosi iné.
„Robím svoju prácu s láskou, plným nasadením a snažím sa ju robiť tak, aby som zaujala samotných žiakov. Byť im nielen učiteľka, ale aj kamarátka, matka, skĺbiť to všetko do jedného.“
Spokojná medzi mladšími
Miroslava má špecializáciu na 1. stupeň základnej školy. Aktuálne učí tretiakov, ktorých vedie od prvého ročníka. Avšak, začiatok mali veľmi špecifický, keďže šlo o „koronové“ deti.
