Väčšina našej populácie nemá priamy kontakt s prírodou. Dôsledkom sú fóbie či akceptovanie mýtov, ktoré nemajú s prirodzeným životom zvierat vo voľnej prírode nič spoločné. Keď sa potom s nimi stretneme v ich prirodzenom prostredí, spravidla nevieme, ako sa máme k nim správať.
Hoci Slovensko je vidiecka krajina, pravda je taká, že k ozajstnému vidieku má podstatná časť našej populácie vlažný alebo žiadny vzťah. Odprírodňujeme sa, nemáme priamy a praktický kontakt s prírodou, už ani na dedinách nechováme hospodárske zvieratá ako kedysi, netušíme, ako sa máme k nim správať, nevieme, čo si počať so živlami, sme náchylní veriť rozprávkam, ktoré mýtizujú zvieratá, kvôli raritnej fotke so šelmami či dravými vtákmi alebo hadmi sa vrháme do situácií, v ktorých nám ide o život a radšej, ako snahu porozumieť prírode a zblížiť sa s ňou, akceptujeme fóbie zo zvierat.
Prítulné je aj zviera s besnotou
Niet sa preto čo čudovať, keď sa ukáže, že zle vyhodnotíme situáciu a objímeme aj zviera s besnotou. Veď je také prítulné.... A na druhej strane, bojíme sa toho, čo nepoznáme. Ani jedno, ani druhé prirodzenému vzťahu ľudí k zvieratám neprospieva.
„Áno, mnohým ľuďom sa kontakt s prírodou zúžil na televíziu a iné médiá, a potom, keď sa raz za čas ocitnú na turistickom chodníku a v priamom kontakte so zvieratami, nevedia, ako majú zareagovať,“ hovorí zoologička Mária Apfelová.
Pripomína, že bežne sa turista so zvieratami žijúcimi v národných parkoch nestretne, pretože sú plaché a spoločnosť človeka nevyhľadávajú. Návštevníci národných parkov a chránených území či iných pohorí by ale mali spozornieť, keď sa k nim z rôznych dôvodov zviera priblíži a vyhľadáva kontakt s nimi.
„Môže byť choré či zranené, môže mať potrebu chladiť si ranu v blízkosti potokov, kade spravidla vedú aj turistické trasy, a pokiaľ sa zviera necíti komfortne a nemôže z rôznych dôvodov zvoliť útek, odhodlá sa aj na útok,“ upozorňuje na nebezpečenstvo zoologička. Dodáva, že ak vidíme akékoľvek voľne žijúce zviera, ktoré sa nespráva prirodzene, dokonca sa môže javiť prítulné, mali by sme spozornieť.
Zoologička Mária Apfelová. (zdroj: Viera Legerská)Zvieraťu by sme vždy mali dať šancu na únik
„Určite si treba zachovať odstup, nepribližovať sa k nemu, mali by sme mu dať šancu na únik. Ak neutečie, lebo pre zranenie nemôže, alebo nevládze, odporúčam kontaktovať poľovníkov, resp. v národnom parku alebo chránenom území správu chráneného územia, či záchranárov na čísle 112. Všade tam vám budú vedieť poradiť, ako sa k zranenému či chorému zvieraťu správať a čo bude potrebné pre záchranu zvieraťa a bezpečnosť ľudí ďalej spraviť,“ radí zoologička.
Možno si mnohí návštevníci Vysokých Tatier spomenú, ako sa pred asi šiestimi rokmi v osadách a po chodníkoch potuloval jelenček, ľudia ho kŕmili, fotografovali sa s ním, hladkali ho, až kým si niektorí z nich nevyslúžili kopance. Atrakciu Tatier potom previezli do zverinca.
„Určite je lepšie pred fotkami použiť mobil na kontaktovanie odborníka, ktorý poskytne radu, ako sa k zvieraťu, ktoré očividne stratilo plachosť, správať a majte na pamäti, že správanie divých zvierat je vždy nevyspytateľné ,“ pripomína M. Apfelová.
Aj zviera vypiplané doma môže byť nebezpečné
„Je možné, že o takéto zvieratá sa mohli predtým v domácich podmienkach starať ľudia. V dobrej viere, že pomáhajú, ho mohli vypiplať zo zranení alebo vychovať po strate rodičov. Takéto zvieratá ale stratia prirodzené inštinkty a už nevedia žiť vo voľnej prírode, nevedia si zháňať potravu a kontaktovať sa so svojim vlastným druhom,“ domnieva sa zoologička.
Upozorňuje, že keď zvieratko z prírody v opatere vyrastie a dospeje, objavia sa u neho inštinkty zodpovedné za obranu pred človekom a ďalšie pudy a vtedy môže byť nebezpečné. Má všetku silu a výbavu, aby vedelo zraniť.
Nebezpečné nemusí byť iba zviera, ktoré nejaký čas strávilo s človekom. Atypické správanie môže mať aj taký zástupca zvieracej ríše, ktorý má nejaký hendikep alebo bolo vylúčené zo svorky či má zdravotné problémy komplikujúce zadovažovanie potravy.
Jeleň v Tatranskej Polianke. (zdroj: Ilustračné foto: TASR)K ľuďom idú preto, lebo potrebujú potravu
„Zvyknú sa približovať k ľuďom, lebo vedia, že pri nich sa ľahšie dostanú k potrave. Zvyšujú aj nebezpečenstvo šírenia chorôb či infikovania človeka. Ak chybne vyhodnotíme, že zviera je priateľské a priblížime sa k nemu, ono nás môže v zúfalstve vnímať ako ohrozenie, alebo potravinového konkurenta a zaútočiť na nás,“ objasňuje ďalší dôsledok neznalosti správania sa zvierat zoologička.
Neprirodzené návyky vo vzťahu k zvieratám môžu deti nadobudnúť napríklad aj v kontaktných zoologických záhradách. Keďže nám chýbajú vedomosti o prírode a vlastné skúsenosti spojené s pobytom v nej, nahrádzame túto potrebu aj ich návštevou.
ZOO zasahuje do biologickej podstaty zvierat
„Nie som ich fanúšik, som fanúšik reálneho života,“ hovorí M. Apfelová. „Pokiaľ chceme nejaké zviera poznať, mali by sme ho vidieť v reálnych podmienkach, spoznať prostredie, ktoré potrebuje k životu. Mláďatá odtrhnuté od svojich matiek a chované v kontaktných ZOO, musia strpieť naše hladkanie a nemôžu pred ním utiecť, nie sú ukážkou prirodzenosti. Práve naopak, takýto chov zasahuje do ich biologickej podstaty.“
Rodičom radšej odporúča naštudovať si čo najviac informácií o zvieratách pred výletmi do prírody a odovzdať ich deťom prístupnou, hravou formou. Aby si zbytočne cez strach z nepoznaného nevytvorili bariéru lepšieho poznania prírody a života v nej v neskoršom veku.
