Sadám si do auta po „prechádzke“ zemetrasením zasiahnutými Ďapalovcami. A v ušiach mi znie ozvena slov viacerých obyvateľov: „Nikto neprišiel, nikto neprišiel...“
Tým niekým, kto MAL prísť, kto BOL očakávaný, boli najvyšší zástupcovia štátu. Ale oni cestu na mape do Ďapaloviec nenašli...
Úplne cynicky mi napadne, že keby sa to zemetrasenie poponáhľalo a prišlo aspoň 29. septembra, to by nestíhali kávu hosťom variť.
Starosta z Ďapaloviec po zemetrasení: Situácia je zlá, niektoré domy ešte akoby pracujú Čítajte Bez mihnutia oka sa stavím, žeby sa kandidáti predbiehali, kto prvý príde spolusúcitiť. Mohla by byť lepšia kampaň, ako zadarmo prísť pózovať a ukázať sa ako strašne ma bolí ľudské nešťastie?
Ale nie, zemetrasenie má svoj vlastný kalendár. Prišlo v čase, keď volebné letáky zvážajú dodávky so zberom papiera a volič ostal len podstatným menom mužského rodu v slovníku pod písmenom „V“.
Nie, určite by nikto z obyvateľov Ďapaloviec nečakal, že ktosi donesie zrazu milióny na opravy. Ľudia tu nie sú sprostí ani negramotní, ale citliví isto. Vedia, čo sa deje, že ktosi si robí srandu na sociálnych sieťach, že výhra v parlamentných voľbách je zemetrasením. A rovno takýmto. Prírodným, naozajstným, citeľným, neopísateľným, bolestným.
„Ako to mohol tak napísať?“ pýta sa ma pani v zrelom veku. Našla toto „vtipkovanie“ na fejsbuku.
A ja jej chcem zúfalo odpovedať, ale netuším, aká je odpoveď... Niektorým ľudským pohnútkam nikdy neporozumiem.
