KOŠICE/PREŠOV. Rodáčka z Prešova Helena Kapturová tento rok začala svoj 51. rok v Nemocnici AGEL Košice-Šaca na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie ako zdravotná sestra.
Za polstoročie nemala ani raz chuť utiecť a ako priznáva, nikdy svoje rozhodnutie pre toto oddelenie neoľutovala. Napríklad očné oddelenie ju nelákalo, jej temperament ju poháňal inam.
Chcela vydržať pár mesiacov
Pani Helena spomína, že oblasť zdravotníctva ju fascinovala vždy. Svoje zaradenie si predstavovala na ARO alebo na chirurgickom odbore. Ako Prešovčanka sa po vyštudovaní vybrala hľadať miesto v tamojšej nemocnici. Tam jej však podali informáciu o voľnom mieste len na očnom.
„S mojím temperamentom som si povedala, že toto asi nie,“ priznáva a zároveň zdôrazňuje, že každý odbor v zdravotníctve je dôležitý, očné nevynímajúc.
Vybrala sa tak skúsiť šťastie v Košiciach. V starej nemocnici jej ponúkli možnosť zaradenia na jednotku intenzívnej starostlivosti.
Karty jej však zamiešala cesta domov, keď počas nej stretla spolužiačku, ktorá už robila v nemocnici v Šaci.
„A tá ma pozvala – príď, tam si budeš môcť vybrať. A tak som šla.“
Hlavná sestra skonštatovala, že si ju vie predstaviť na popáleninách. Ide o nový odbor a bude potrebné sa v rámci neho ďalej vzdelávať. Vtedy si pani Helena vybavila spomienku na pacienta z praxe s rozsiahlou popáleninou, zasypaného špeciálnym žltým práškom určeným na popáleniny.
Statici po zemetrasení už predkladajú stanoviská. Budú sa búrať kostoly, ďalšie objekty mapujú Čítajte „V duchu som si povedala, že nemôžem zas prísť domov a povedať, že nemám prácu. Ale veď ja tam do toho januára nejako vydržím. A potom sa určite uvoľní niečo na chirurgii v Prešove,“ opisuje vtedajšie myšlienkové pochody.
To sa ale nestalo. Práca ju zaujala. Na celý jej profesijný život.
Aké boli začiatky?
Klinika popálenín sa otvárala v roku 1971, ona tam nastúpila v roku 1973.
Na svoj štart na novom pracovisku si dobre spomína, najmä na prvý deň. Zdalo sa jej to ako jedno veľké bludisko.
„A tak si na konci služby vravím – a trafím tu vôbec ráno?“
Druhým šokom bola pre ňu „bublina“, ktorá sa používala pri popálení rozsiahlych pacientov. Išlo o akoby stan, kde bol popálený pacient bez obväzov, ale chránený tak, aby bol chránený od baktérií a pri stálej teplote.
A tiež vraj mala šok z francúzskej postele, ktorá jej pripomínala ponorku. Išlo o valec, pri ktorom otvárali okienka a cez ne sa ošetrovalo.
Stále v procese vzdelania
Pani Helena dnes s úsmevom priznáva, že na zdravotníckej škole vedela z hľadiska popálenín o výpočte percent, stupne, ako môžu popáleniny vzniknúť. Ale nič iné.
„V skutočnosti práca vyzerala úplne ináč, aj to liečenie pacienta bolo veľmi náročné.“
Napriek tomu sa tam vraj zišli v prvej várke kolegýň taká dobrá partia, že zotrvali veľmi dlho. Ako veľký benefit vníma, že aj ako zamestnaná sestra sa neprestajne vzdelávala a posúvala.
My obilie z Ukrajiny nepotrebujeme, máme dostatok svojho, tvrdí minister Bíreš Čítajte „Každý mesiac nás na prevádzkových schôdzach školili o popáleninách tak, aby sme tomu rozumeli. Za hodinu sme stihli veľa, robili sme testy, či sme to pochopili. Nebola literatúra, primár Šimko nám dal materiál, xeroxovali sme si skriptá.“
Mimochodom, mená lekárov si pamätá dodnes, akoby to bolo včera.
„Našich lekárov bolo málo. Doktor Koler, terajší profesor na bratislavskej ružinovskej nemocnici, doktor Babik, doktorka Brnčová, primár Šimko a jeho zástupca Doktor Blaha,“ vysype z rukáva.
Učili sa všetko potrebné – ako sa má dešokovať pacient, koľko potrebuje tekutín, ako to vypočítať.
„Ďalší mesiac zas iné informácie. Oni nás do tej problematiky popálenín vtiahli tak, že ja som sa cítila ako veľmi potrebná súčasť pri tej liečbe. Nie je to len ten lekár, ale aj ja ako sestra.“
Pri sestrách, ktoré slúžili, sa lekári spoliehali na odbornosť, že v prípade prijatia zvládnu zrátať percentá. A príjmy počas nočných služieb mávali vraj takmer vždy.
Pacienti, ktorí sa navždy vryli do pamäti
Za svoju sesterskú prax sa stretla s desiatkami prípadov. A dodnes si na mnohé pamätá.
Jeden z ich niekdajších pacientov napríklad vyštudoval medicínu a dnes je súčasťou ich tímu. Ďalší bol zase zo začiatkov jej práce.
„Bol to pacient z prvého roku praxe. Dieťa, mal 9 alebo 10 rokov a bol na prázdninách. S bratrancom sa stavili, kto rýchlejšie vylezie na elektrický stĺp. On bol šikovnejší... A potom mal amputované obidve ruky v ramenných kĺboch. Keď som prišla do nočnej, bol po oboch operáciách. A tak malé dieťa mi položilo otázku – a čo sa budem teraz robiť, keď nemám rúčky? A ja som musela vyjsť z izby, lebo ma zaliali slzy a nevedela som odpoveď. Ráno som čakala psychologičku, aby s ním rozprávala, mali sme psychológa na oddelení.“
Ako doživotná bolesť duše
Prítomnosť psychológa vníma ako nevyhnutnú.
„Na takomto pracovisku je potrebný psychológ nielen kvôli deťom, ale aj dospelým, pretože tento úraz je veľmi traumatizujúci. Ľudia sú poznačení na celý život dušene aj fyzicky. Duša nikdy nebude vyliečená na 100 percent,“ vysvetľuje pani Helenka.
Matovič je náš kráľ, Fico je zbojník, kričali Rómovia v Jarovniciach Čítajte Kedysi tiež robievali pre takýchto pacientov aj detské tábory.
„Deti vedia byť veľmi úprimné. A a to mnohokrát môže to popálené dieťa zraniť. Treba, aby pochopilo, že nielen ono má kožu zjazvenú, ale sú tu aj iné deti. A aj ony tým rastú i psychicky.“
S mnohými pacientmi si vybudovali silné väzby.
