Kontrolujú, ako dodržiavame zákon o ochrane prírody a krajiny. Dávajú turistom informácie a rady, čo v konkrétnej situácii robiť. Ján Hoľma je strážcom prírody Tatranského národného parku už 15 rokov, predtým pôsobil približne rovnaký čas ako lesník. Hovoríme s ním o tom, čo je náplňou jeho práce a čím ho vedia turisti prekvapiť.
Ján Hoľma je strážcom prírody Tatranského národného parku už 15 rokov. (zdroj: Archív MKreo)Čo je vašou pracovnou náplňou?
Veľa ľudí to vníma tak, že „príde strážca a dá ti pokutu“. No väčšina miernejších priestupkov sa dá vyriešiť s úsmevom, pohovorom. Lebo aj doba sa zmenila. Ľudia, ktorí dnes chodia do prírody, vedia, prečo tam idú. Majú ju radi, hľadajú nejaký zážitok, nepotrebujú škodiť. Iste, nájdu sa aj neporiadni turisti, ale nie je to na bežnom poriadku. Ale mojou prácou nie je iba kontrola návštevného poriadku, ale aj koordinácia dobrovoľných strážcov prírody, či vyhľadávanie čiernych skládok, nelegálnych ťažieb či pokusov o pytliactvo.
Všetko ste ešte nevymenovali...
Áno, sú tu ešte činnosti, ktoré majú iní ľudia ako koníčky. Robíme napríklad monitoring šeliem, dravých vtákov, sov, svišťov, kamzíkov. Opakuje sa to každý rok. Ja sa napríklad venujem veľkým šelmám, stopovaniu vlka či rysa, nastavujem fotopasce. Je to pestrý, dobrodružný život, aj keď väčšina ľudí nás vníma tak, že strážca je akoby policajt. Ja tak seba nevnímam.
Aké majú strážcovia prírody právomoci? Ako riešite napríklad priestupky turistov?
Sme verejní činitelia, čo sa týka zákona zhruba na úrovni policajtov. Ak niekoho vyzvem, aby upustil od niečoho zlého, tak by to mal urobiť. Legislatíva nám dáva veľké právomoci, ale málokedy dôjde k použitiu donucovacích prostriedky. Môžem človeka legitimovať, udeliť mu na mieste blokovú pokutu alebo riešiť priestupok pohovorom. Musím byť označený, mať odznak, najprv sa predstaviť, aby turista vedel, s kým hovorí.
Vždy pôsobíte represívne?
Nie. Strážca prírody by mal aj vychovávať. Ak chceme niekoho získať pre ochranu prírody, mal by v nej zažiť niečo pozitívne. Negatívny zážitok, represia tomu nenapomáha. Keď riešim priestupky, väčšinou to končí pohovorom. Rozídeme sa s úsmevom na tvári. No platí aj to, že niekedy to bez pokút nejde. Sú ľudia, ktorí na dobré slovo nedajú a kým nevytiahnem blokové pokuty, ani si neuvedomujú, že robia niečo zlé.
Konkrétne?
Ráznejšie riešime hlavne priestupky, keď sa ľudia snažia kúpať v plesách a napríklad aj bivakovanie. Toto sa už väčšinou nezaobíde bez pokuty. Raz som riešil mladých mužov, ktorí vychádzali z plesa. Upozornil som ich, že na kúpanie majú aquaparky alebo priehrady. Oni sa mi začali ospravedlňovať, že to nebolo úmyselné. Vraj do plesa nechceli ísť, ale spadol im tam dron. Tak sme sa porozprávali aj o tom, čim im fotky stoja za to, aby v prírode niečo pokazili.
Strážiť prírodu treba v každom počasí. (zdroj: Archív MKreo)Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Máme pohyblivý pracovný čas. Ak treba, vstávam za tmy a za tmy sa aj vraciam. K dispozícii máme aj terénne stanice, bývalé poľovnícke chatky, väčšinou v divočine, mimo turistických chodníkov a tam prespávame, ak potrebujeme ísť do terénu na viac dní. Stáva sa to hlavne počas monitoringov, keď sčítavame kamzíky, mapujeme sovy či vlky, alebo keď sme mali v minulosti podozrenie na pytliactvo na svište, vtedy mávame viacdňové služby, alebo zostávame von na noc. Bežne to ale vyzerá tak, že si napíšem týždenný plán, lokality a činnosti, ktoré budem robiť. Vedúci mi to schváli a ja sa toho držím. Ak sú nejaké zmeny, zavolám, čo idem riešiť.
Máte viac práce počas letnej turistickej sezóny?
Áno. Vtedy trávime na chodníkoch viac času, monitorujeme situáciu, aby nám turisti neprerástli cez hlavu. Problémom je hlavne bivakovanie a ďalšou kapitolou sú drony. Na vlastné oči som videl, ako dokážu vyplašiť čriedu kamzíkov, ako na to v strese reagujú svište. Ľudia si možno myslia, že také lietadielko nemôže nikomu uškodiť. Opak je pravdou.
Na druhej strane, naznačili ste, že správanie ľudí v horách sa zlepšuje. O čo je lepšie v porovnaní s minulosťou?
Pohybujem sa takmer tridsať rokov na tom istom území a naozaj vidím posun k lepšiemu. Ľudia sa asi dnes viac zamýšľajú nad tým, že prírodu potrebujeme a že ju musíme chrániť . Že vo vode, vrchoch, živočíchoch, všetkom, čo nás obklopuje, je určitá hodnota, že to nie je iba kulisa. Dnes sa veľa fotografuje, ľudia zdieľajú svoje zážitky a aj to možno robí svoje. Na Slovensku sme sa pustili do separovania odpadu, aj deti vedia, že treba zvlášť triediť papier, plasty a ostatné materiály. Možno aj to motivuje, že už ten papier neodhodíme len tak na zem. Na mnohých miestach napríklad zmizli odpadkové koše, ktoré boli predtým bežne okolo turistických chodníkov. To nás tiež dosť zamestnávalo – pozvážať vrecia s odpadom. Teraz nie sú ani vrecia, ani odpadky, resp. určite je ich menej.
Čo musí urobiť človek, ktorý by sa chcel stať strážcom prírody?
Máme zoznam čakateľov. Dá sa do neho dostať väčšinou na základe odporúčania organizácie ochrany prírody. Formujú sa predovšetkým z radov dobrovoľníkov, u ktorých vieme, že sa venujú prírode a majú srdce na správnom mieste. Adepti musia spraviť skúšky, potom dostanú oprávnenie člena Stráže prírody.
Platí, že strážcovia prírody pôsobia hlavne v národných parkoch?
Ja som zamestnanec Správy TANAP-u a robím strážcu na území Tatranského národného parku. Každý strážca má pridelený svoj úsek, ja pôsobím v oravskej časti TANAP-u v Západných Tatrách. Mám na starosti asi sto kilometrov štvorcových územia, čo je dosť. Teraz nás v rámci reformy národných parkov spojili so Štátnymi lesmi TANAP-u, a aj lesníci majú oprávnenia ako stráž prírody, pribudli mi aj pomocníci, na ktorých sa môžem obrátiť.
