Z detstva si dodnes pamätám jeden hraný seriál a jeho úvodnú pesničku: „Sedem dní, sedem dní, bez mamy sme sedem dní, sedem dní, sedem dní, nech už príde posledný.“
Neviem sa zbaviť tejto melódie už dobrých pár dní. Lenže my sme prešvihli už aj tú sedmičku.
V onom slovenskom seriáli sa mama vybrala do pôrodnice a o dcéru sa staral otecko. A obaja sa nevedeli mamy dočkať. Prečo asi?
V súčasnej slovenskej neseriálovej realite by si tak, za iných okolností, mohli spievať i kdesi na východe. Teda, keby sa aj niekomu spievať chcelo a nechcelo sa len plakať. Pri pohľade na tie popraskané steny, zbúrané komíny a kopy skál.
Hej, to to zemetrasenie.
Hej, tam, na východe. Našej krajiny.
Hej, tej, v ktorej nemáme ani len potiahnutú celú diaľnicu. (Keby toto videli trebárs Japonci, popukali by od smiechu.)
Ak by táto "nediaľnica" bola argument, prečo sa tak ťažko presúva zo západnejšej časti, absolútne ho beriem. Viem, čo mi dalo minule trpezlivosti len vyliezť a zliezť Branisko po „starej ceste“, teda po horskom priechode.
Ísť mimo diaľnice krížom cez celú krajinu, veď to tiež je iný zážitok. Vlastne, stačia aj také fajné úseky ako Strečno či Ružomberok.
Ale nie to som chcela. Veď ak sa nepozdávajú autá, máme aj vlaky. A aj lietadlá.
Ja len, že dni bežia a stále nikto nechodí. Zas sa mi len natíska pieseň, teraz od Mekyho: „Nechodí, stále nechodí (...) je mi biedne.“
A kto nechodí? No ani návšteva z centra krajiny, ani peniaze z centrálnej kasy krajiny. Nič nechodí. Lebo na východe vraj nič nie je. Čo by tam teda, pre to „nič“, ktosi čosi posielal?
Horúci zemiak v podobe dozvukov zemetrasenia takýmto tempom dočista vychladne. Aj časom, aj klesajúcimi teplotami. A čím ďalej od epicentra, tým skôr.
Ale ktohovie, či pre tých ľudí, čo žijú priamo v tom trasúcom sa epicentre, vychladne aj ich rozčarovanie...?
Dobre, to, že sa na druhý deň neštartovali do zasiahnutej oblasti vládne špeciály, budiš. Že ani na tretí, štvrtý... Dobre.
Ale keď už nevyštartovali, prečo sa namiesto toho ušetreného času na cestách kdesi aspoň nevykutrali peniaze? Či je tá štátna špajza dočista prázdna? Vyrabovaná? Na mimoriadne situácie niet rezervy?
Alebo niet toho, kto by sa v tej štátnej kase trošku povŕtal?
Toto hluché „bezvládie“ je fakt mizerným časom na prírodné nešťastia. A to sa kuviká, že má byť tuhá zima. No ešte to tak, ešte nech nás tak sneh zasype...
Keď sa tak ohliadnem, tak pri začiatku vojny na Ukrajine sme sa zomknúť vedeli. Aj štátnici tam prišli.
Keď vybuchla bytovka na Mukačevskej v Prešove, aj tam sme sa zomknúť vedeli. Aj tam štátnici prišli.
Keď ale teraz úradovalo zemetrasenie, tam už akosi v zomknutosti poľavujeme. A ani tí štátnici neprišli.
V rozprávke sa spievalo, že bez mamy sme sedem dní. Ale tam sa tej mamky predsa len dočkali.
Teraz hľadím do kalendára, od zemetrasenia plynie jedenásty deň, no „mamky“ v podobe pomoci sa akosi nie a nie dočkať. Škoda, nežijeme žiadnu rozprávku.
V tejto nerozprávkovej realite platí iné:
„Koľko dní, koľko dní ostaneme ešte nepovšimnutí...?“
