„To je zas vianočný večierok,“ prejde mi hlavou pri zvukoch výbuchov podfarbených jasnou žiarou. Tipujem to na nejaký ohňostroj. Kiežby...
Bola to ako sekvencia filmu, ktorá sa pretáča zas a nanovo. Ako také déja vu. Opäť človek len nemo stojí, s obrovským strachom, zovretým hrdlom a pocitom – čo teraz, ako pomôcť? Plamene horia, všetko búcha, dym sa valí, zúfalstvo a strach zväzujú.
Znova v spomienkach stojím pod bytovkou na Mukačevskej, píše sa rok 2019 a pocit zúfalstva je priam zadúšajúci. Prvú noc bez zažmúreného oka. Druhú s prerývaným spánkom.
Teraz stojím v priemyselnej časti mesta, v kalendári v dátume pribudli štyri roky a je to „len“ požiar v areáli firmy. Straty na ľudských životoch žiadne. S momentmi pri vybuchnutej bytovke a vtedajšej bolesti situácia neporovnateľná. Všetko je iné, len jedno ostalo. Neuveriteľná obetavosť hasičov.
V spaľovni odpadov v Prešove horelo, okolie preventívne evakuovali. Únik nebezpečných látok nezistili Čítajte Mám rešpekt pred každou prácou, každým povolaním. Ale pred povolaním hasiča je to bázeň bezbrehá. Tam, odkiaľ všetci intuitívne utekajú, sa oni iniciatívne vrhajú. Nikdy neporozumiem tej sile a veľkosti ducha, obety a odvahy. Ani pocitom ich manželiek a priateliek, ktoré na sociálnych sieťach vidia, čo sa deje, a vedia, že aj on tam kdesi je...
Hľadím na adventný veniec, na ktorom by zajtra mala horieť tretia svieca, ale akosi nemám chuť ju zapaľovať. Toho ohňa už bolo dosť. Škrtnúť zápalkou a vyvolať ho budí v tejto chvíli akúsi neprirodzenú úzkosť. Lebo stačí sekunda a kolobeh života sa môže v momente zmeniť.
Je zvláštne, že tieto momenty prichádzajú práve v predvianočnom období. Pre Prešov až akosi pričasto. 2019 a požiar na Mukačevskej, 2022 a požiar na Prostějovskej, 2023 a požiar na Jilemnického. Každý v inej časti mesta, s inými dôsledkami.
V ovzduší je cítiť zvláštny zápach, dym sa pomaly stráca. Boli sme na mieste požiaru v Prešove Čítajte Dá sa byť fatalistom a hľadať za tým milión (nad)pozemských dôvodov. Dá sa byť aj pragmatikom a vidieť zlyhania ľudské či technické. A dá sa byť aj človekom a vidieť v tom ťaživým spôsobom vyvolanú možnosť zastaviť sa. Uvedomiť si. Poďakovať sa. Za to, že človek má kde spať, čo jesť, je zdravý on i jeho rodina.
Možno to znie ako klišé, ktoré nám už tak zovšednelo, až sme sa nad tým prestali pozastavovať. No samozrejmosť to nie je. Vždy a všade je za čo ďakovať. A aj za to, že sa nájdu ľudia, priatelia, ktorí iniciatívne zdvihnú telefón s prostou otázkou, ktorá v najťažších momentoch zrkadlí silu ľudskosti: „Si v poriadku? Ak potrebuješ, môžeš prespať u mňa.“
Oheň preverí hasiča, bolesť človeka a núdza priateľa.
