Stratiť blízkeho patrí k najväčším emočným momentom v živote človeka. Prešovčanka JANKA PITKOVÁ prišla v jednom momente o niekoľkých svojich najbližších naraz.
Po tom, čo si prešla náročným obdobím, dnes pomáha v týchto chvíľach iným.
Stála pri zrode združenia Kolobeh života, ako smútková poradkyňa sprevádza ľudí po smrti ich blízkych. Porozprávali sme sa o ňou aj o tom, ako prežiť takéto náročné životné obdobie straty počas vianočných sviatkov.
Keď sa povie bolesť, vy by ste o nej vedeli hovoriť hodiny i skrz tú odžitú vo svojom živote. Čím je bolesť pre vás osobne?
Bolesť je niečo, čomu sa prirodzene intuitívne bránime. Ale bolesť nás môže naučiť veľmi veľa. Podľa mňa je to veľká učiteľka života. Naozaj platí známy výrok: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní“ od nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho.
Mali by sme byť za to bolesti vďační. Lebo je darom. Ale to sme schopní vnímať až s odstupom času.
Bolesť a dar? To znie dosť kontrastne.
So samotnou bolesťou nevieme pracovať, lebo farmaceutická medicína nám pomáha tým, že na ňu ponúka tabletky. Tú fyzickú môžeme liečiť nimi. Ale bolesť duše je v našej spoločnosti tak veľmi podceňovaná, že keď sa duševné zdravie nestane predmetom výučby, bude to veľmi ťažké pre budúce generácie.
Šandalla bol medzi medovnikármi v Prešove pojem. Kým vládna moc nerozhodla inak Čítajte Pri bolesti je potrebné prijať ju, uvedomiť si ju a spracovať. V opačnom prípade sa pre nás stane utrpením.
To znie pomerne „jednoducho“. Ale ako ju spracovať, keď človek prežije stratu – po smrti či odchode – niekoho blízkeho a musí prežiť, aj povedzme, Vianoce?
Jedna vec je, nakoľko ešte naplno smútime za našimi blízkymi, alebo smútime kvôli pocitu samoty. Každá strata sa totiž týka predovšetkým nás. V procese smútenia nejde o toho, kto zomrel alebo odišiel, ale ide o naše prežívanie. Smútenie je vlastne o nás, nie je o tom, kto zomrel.
O nás?
Áno. Otázkou je, nakoľko vieme prijať realitu straty a dovoliť druhým, aby z nášho života odchádzali. Tu sa dostávame k tajomstvu života, ktorému sa venujú predovšetkým východné filozofie.
Naša kresťanská kultúra nás veľmi neučí žiť samých so sebou. Vo východných filozofiách je zdôrazňované nelipnutie na ľuďoch a veciach ako symbol prázdnych rúk.
Čo si pod tým predstaviť?
V prenesenom význame to poznáme v našom prísloví – prišiel si na svet sám a sám budeš odchádzať. Symbol prázdnych rúk vyjadruje dovolenie odchádzať z nášho života komukoľvek a čomukoľvek.
To je bezpodmienečná láska, čiže láska bez podmienok, bez strachov. Lebo láska s podmienkami či strachom, že prídeme o to, čo milujeme, už nie je láska v pravom slova zmysle. No my inú väčšinou nevieme ani žiť, ani dávať. Naša láska je plná podmienok, plná strachov. Preto sme v kresťanskej kultúre nabádaní, aby sme boli ako Boh, ktorého láska nerozlišuje a nemá podmienky.
Strach v akom zmysle?
Opozitum k láske je strach. Lebo ak sa zamilujeme, bojíme sa, aby sme o nášho milovaného neprišli. Máme priateľa či manžela a samozrejme sa bojíme, že oňho prídeme.
Prešovský kraj oceňoval tých, ktorí mu robia dobré meno Čítajte Máme naňho veľa podmienok, jednou z nich je – nesmieš odo mňa odísť, nesmieš mi zomrieť. Neuvedomujeme si, prípadne nedokážeme uplatňovať v praxi to, čo nás učí kresťanstvo o Božej láske, ktorá je bez podmienok. Ja milujem a ty môžeš odísť, lebo moju lásku k tebe to neovplyvní. Aj keď odídeš z môjho života, ja ťa stále môžem milovať.
Takéto vnímanie si ale vyžaduje už skutočne vyšší level pochopenia a otvorenia sa.
S takýmto myslením som sa stretla na mojej ceste uzdravovania. Spočiatku som od takého uvažovania bola kilometre vzdialená. No potrebné je otvoriť si myseľ a dovoliť si to. Pripustiť, že je možné takto myslieť a precítiť si, aké oslobodenie to človeku prináša. Je to ale dlhý proces, s ktorým prichádzajú ďalšie hodnoty oslobodzujúceho prežívania ako odpúšťanie a vďačnosť.
Sloboda znie na jednej strane príjemne, ale pri zlom uchopení môže byť aj skľučujúca.
Je to o tom, ako to vnímaš. Je úplne v poriadku, že stratu si potrebujeme odsmútiť, potrebujeme si ju odžiť, lebo je to proces. Ale naučiť sa žiť sám so sebou je podľa mňa jednou z najväčších hodnôt v našom živote. Dovolí nám to púšťať ľudí z nášho života.
Môžeme sami plnohodnotne prežiť napríklad aj Vianoce, ktoré sú tradične rodinnými sviatkami. Náš život ponúka toľko zázrakov.
Toto mi vysvetlite konkrétnejšie.
Žiť plnohodnotne môžeme aj po strate, či v samote. Máme k dispozícii našu myseľ, pocity aj telo, ktoré môžeme vedome „vyživovať“ jednoduchými činnosťami.
Našu hlavu – myseľ môžeme zamestnať akoukoľvek tvorivou činnosťou – maľovaním, písaním, ručnými prácami a podobne. Ďalej hudbou či spevom, čítaním, modlením, pozeraním komédií, humorom, či lúštením krížoviek a sudoku.
Do finále Pečie celé Slovensko išla deň pred štátnicami. Timi uspela v súťaži i na skúškach Čítajte Vieme sa sami zabaviť a nepotrebujeme vždy k tomu druhých ľudí. Zamestnáme hlavu, aby sme umlčali vnútorný hlas, ktorý by nám mohol ponúkať sabotážne myšlienky – prečo tu nik nie je, prečo som sama? Ak sa naučíme zamestnávať myseľ tvorivou činnosťou, pomôže nám to predísť trudnomyseľnosti. Možností a foriem je veľké množstvo, závisí len od toho, čo nás baví.
Potom je tu srdce a s ním spojené pocity. Ak prenesieme pozornosť z našej hlavy na pocity, môžeme si uvedomiť ako sa cítime – dobre alebo zle.
Spomenuli ste, že ak vypnem hlavu, viac sa zameriam na pocity. Ale i tie pocity neprídu len tak, niečo ich musí vyvolať, nie?
Pocity sú závislé od vonkajšieho prostredia, prípadne od nášho vnútorného hlasu – čiže myšlienok. Keď, obrazne povedané, vypneme hlavu, môžeme si uvedomiť, ako nám pomáha takzvané „vyladené prostredie“. To je prostredie, kde sa cítime dobre – v prírode, pri zvieratách, maličkých deťoch, pri „vyladených“ ľuďoch, v prázdnom kostole, vo vodnom kúpeli a podobne.
Ozaj, jedno lepšie ako druhé.
Venujem sa tomu už dlho. Toto všetko sa dá využiť. Naučiť sa vyladené prostredie používať ako liek a doslova sa prostredníctvom neho prelaďovať a ovplyvňovať tak svoje prežívanie.
Povedali sme si o hlave, pocitoch a čo ešte to tretie – telo.
Na základe prežívania máme telo buď uvoľnené alebo v napätí, čiže v kontrakcii. Uvoľniť si ho vedome dokážeme pri viacerých činnostiach – tanec, šport, fyzická práca, ktorá nás baví a ktorú hlava nesabotuje, sex, jedlo ako afrodiziakum, masáže, leňošenie.
Vlastný domov nemajú, náhradný im zútulnili študenti maľbami Čítajte To všetko spúšťa endorfínovú reakciu – hormón šťastia, pretože sa uvoľňuje do mozgu a spôsobuje dobrú náladu a pocity šťastia. A nad tým všetkým stojí dýchanie. Tomu v našej kultúre vôbec neprikladáme dostatočný dôraz.
Zvykneme síce v stresových situáciách povedať „rozdýchaj to“, ale je užitočné vybrať a zaradiť si do svojho života niektorú z mnohých dýchacích techník. Pravidelne sa jej venovať, aby sme ju mohli v prípade potreby liečivo použiť.
Čo ale, keď sa napríklad bolesť duše netratí? A neviem človeka po odchode kvôli smrti či z vlastnej vôle „pustiť“ zo svojho srdca, života?
V prvom rade je dôležité odsmútiť si stratu – vyplakať, vykričať, vyspievať – premieňať tú bolesť zo straty prostredníctvom arte či ergoterapie a púšťať ju postupne z tela von.
Postupne zapĺňať tú prázdnotu po odchode nášho blízkeho tým, čo nám samým robí radosť. Keď to nájdeme, uvedomíme si to, naplníme si tým všetkým naše dni, získame novú kvalitu života. Prestaneme robiť druhých zodpovedných za naše šťastie.
Ak sa naučíme robiť šťastnými sami seba, prestaneme si robiť barličky v podobe druhých ľudí. Oslobodíme sa od toho, že nás náš partner či deti musia urobiť šťastnými. Potom budú zdravé naše priateľstvá a partnerstvá – sme šťastní jeden vedľa druhého, ale keď jeden odíde, nie je to náš koniec.
Ale naša spoločnosť je stále akoby viac nastavená na princíp rodiny, vzťahov, žitia s niekým...
Lebo takto nás to naučili. Nehovorili nám, že to môže byť inak. Jedna vec je, keď stratíme milovaného človeka a potrebujeme si to odsmútiť. To je v poriadku.
Ale druhá vec je pocit samoty. A samota napríklad na Vianoce sa akoby zintenzívňuje tým rodinným princípom. Neučíme sa byť šťastnými aj sami so sebou. Samozrejme, sme sociálne bytosti a potrebujeme spoločnosť druhých. Ale vedieť žiť aj sami so sebou a nepotrebovať spoločnosť druhého ako životnú barličku, to je pre mňa veľmi oslobodzujúce a liečivé. Aj v tom sa pre mňa skrýva tajomstvo šťastného života.
Vy ste vyštudovali etnografiu, náuku o minulosti našich predkov. Riešili aj oni tieto otázky ako my dnes?
Naši predkovia na to nemali čas. Pracovali od rána do večera, mali veľa, osem aj desať detí, nemali čas venovať sa sami sebe. Oproti tomu naša generácia žije dobu obrovského komfortu a dobu internetu.
Autobus vozil jedného cestujúceho, už nebude. Prešovský kraj zavádza nový cestovný poriadok Čítajte No niekde sa musela stať chyba, keďže sme stále nespokojní. Len na sociálnych sieťach sa prezentuje ilúzia šťastných a dokonalých životov. V osobnom kontakte je to skôr naopak. Hoci aj na sociálnych sieťach už badať zmenu. Viacerí už začínajú ukazovať aj druhú normálnu súčasť nášho života – nie som šťastná, je mi smutno, nie som nalíčená, ale ukážem sa.
Takže ak v prípade bolesti nebudem hrať divadlo, že je všetko okej, ale reálne sa vyplačem, je to v poriadku?
Je potrebné dovoliť bolesti, aby vstúpila do našich životov. Dovoliť si smútiť. Je v poriadku žialiť, plakať, byť smutným, ale malo by to smerovať k prijatiu, zmiereniu, v najlepšom prípade k transformácii, čiže k osobnej premene. Využiť bolesť ako učivo, ktoré nám otvára cestu k hlbšiemu chápaniu zmyslu života, oslobodzovaniu sa od lipnutia a závislostí na ľuďoch a veciach, poznaniu našich zvládacích schopností, k vnímaniu skrytej krásy pod povrchom bolesti, k umeniu odpúšťať, ďakovať a milovať bez podmienok. A naučiť sa žiť sám so sebou.
Kedy ste vy pochopili tento princíp dovoliť si smútiť?
Ja som sa potrebovala zachrániť, keď mi zomreli moji blízki, vlastne celá rodina v jednej sekunde. Mala som v sebe obrovskú bolesť, prázdno, sebaľútosť, hnev, ale nechcela som takto žiť do konca života. Potrebovala som sa zachrániť, a tak som hľadala o čo sa môžem oprieť, múdrosť, alchýmiu života.
Kde čerpáte energiu ako smútková poradkyňa, ktorá sprevádza ľudí po smrti ich blízkych, pre svoje fungovanie a prakticky neprestajné stretávanie sa so smrťou?
Aj mne býva ťažko, ako každému. Ale už dokážem s tým pracovať. Je to u mňa predovšetkým o prevencii, udržiavaní sa vo vďačnosti za dary – zázraky, ktoré okolo seba máme, ale ich už nedokážeme vnímať. Takmer všetko berieme ako samozrejmosť – že ráno vstaneme, že máme nohy, že máme vodu, teplo, že máme čo jesť. Ale všetko sú to dary.
Najviac popálenín? Obarením, hovoria štatistiky z košickej popáleninovej kliniky Čítajte A keďže tým samozrejmostiam nevenujeme pozornosť, vyruší nás väčšinou len niečo nepríjemné. To si zoberie celú našu pozornosť a naberie to obrovskú silu. A keďže nám uniká množstvo zázrakov, na ktoré sme sa stali rezistentnými, našu pozornosť zaujmú veci, ktoré sa nám nepáčia. Ale čo je tých pár nepríjemných vecí, ktoré som dnes zažila, oproti tomu množstvu darov? Aký je to nepomer? Nekultivujeme a nepripomíname si vďačnosť za všetko, čo máme. Neprelaďujeme sa prostredníctvom svojej mysle, pocitov a tela.
Potrebujeme si to uvedomovať a to vnímanie rozvíjať, lebo je ľahké skĺznuť do večnej nespokojnosti.
Ešte sa vrátim k úvodu, keď ste spomínali, že za bolesť by sme mali byť vďační. Ako na to?
Vďačnosť má v procese smútenia špeciálne liečivú funkciu. Ako môžeme byť vďačný, keď sme niekoho stratili? No práve vďačnosť má veľkú schopnosť posúvať nás k prijatiu. Pomáha nám, obrazne povedané, preniesť pozornosť od zatvorených dverí smerom k tým, ktoré sa pre nás otvárajú. Liečivý rozmer vďačnosti spočíva v tom, že sa pokúsime sústrediť na všetko, čo máme a začneme za to vedome ďakovať. Pomôže nám to prestať sa neustále pozerať na tú stranu, kde nám niečo, v horšom prípade, niekto chýba.
Oheň preverí hasiča a núdza priateľa (komentár) Čítajte V procese smútenia môže byť veľmi nápomocné uvedomiť si a začať ďakovať za všetky maličkosti, ktoré v živote máme. Prázdno, ktoré vznikne po strate milovanej bytosti má tendenciu vytvoriť v nás pocit, že nám nič neostalo v živote a v tom kráteri sa stratia všetky dary života, ktoré vtedy nie sme schopní vnímať ani vidieť.
Takže ďakovať, ďakovať, ďakovať.
Ak začneme vtedy vedome pracovať s vďačnosťou, môže nám to veľmi odľahčiť bremeno zármutku. Rovnaký postup platí na akúkoľvek nespokojnosť v živote, či nenaplnenú túžbu. Liečba vďačnosťou je v takomto prípade hotovým zázrakom. Vďačnosť má v smútení ešte jeden liečivý rozmer a spočíva v tom, že sa budeme snažiť vedome preniesť pozornosť na vďačnosť za celú minulosť s milovaným zosnulým.
Ak sa pokúsime ďakovať aj za ten najkratší čas, ktorý sme mohli s milovaným človekom zažiť a ktorý nám bol dožičený, pomôže nám to prestať sa neustále pozerať na budúcnosť bez milovanej osoby. Uvedomiť si, že sme mali tú česť byť s danou osobou, zažiť s ňou množstvo vecí a oceniť to všetko vďačnosťou je tiež možnosť ako si odľahčiť v smútení.
Vianočné tipy a recepty:
- Vianočné darčeky: pre mamu, pre otca, pre deti, pre babku, pre dedka, pre teenagerov
- Vianočné recepty: štedrá večera, medovníky, plnené oriešky, vanilkové rožky, medové rezy, vianočné koláče
- Vianočné filmy: TV program, romantické, komédie, rozprávky a animáky
- Vianočné pesničky: koledy, hity, texty
- Vianočné priania a vinše a obrázky na stiahnutie
- Vianočné trhy: v Bratislave, Košiciach, Prešove, Žiline, Trnave, Martine, Trenčíne, Poprade
- Vianočné dekorácie: ako zabaliť darčeky ekologicky, trendy v roku 2024, ako vyzdobiť stromček
- Naj roka 2024: knihy roka, najlepšie filmy, najlepšie rozprávky, najlepšie seriály
- Aké bude počasie na Vianoce
