Na čelo Spišskej diecézy sa prednedávnom postavil rodák z Oravy. Fundovaný biblista, autor mnohých publikácií, muž veľkého ducha. S FRANTIŠKOM TRSTENSKÝM, spišským diecéznym biskupom, sme sa porozprávali nielen o Vianociach, ale aj ľudskosti, o Biblii i jej vplyve na život či o tom, ako vidí aktuálnu situáciu na Slovensku.
Otec biskup, stretávame sa tri mesiace po vašom nástupe do funkcie. U budúcej mamy sa počas prvého trimestra o tehotenstve ešte zvyčajne nehovorí. Vy taký pomyselný trimester v povolaní biskupa máte za sebou. Ako ste ho prežili?
Vhupol som rovnými nohami do rozbehnutého vlaku. Cirkev nie je nastavená tak, že sme nič nerobili, lebo sme nemali diecézneho biskupa. Život tu bol a bol rozbehnutý. Bol tu diecézny administrátor, veci sa diali, takže ja som skôr nabehol na už rozbehnuté. A snažím sa zas dať tomu aj taký svoj pohľad. Veci spoznávam, oboznamujem sa s nimi.
Zažili ste i nejaké prekvapenia či výzvy?
Sú tu pastoračné výzvy, a to z pozície kňaza, biskupa. Rozbehol som projekt Ježišova cesta do Emauz. Stál som pred dilemou, či ešte počkám, poobzerám sa, alebo skúsim dať akýsi impulz pre veriacich. Išiel som tou druhou cestou, a tak od adventu naša diecéza prežíva tento duchovný program.
Smútková poradkyňa: Človek môže prežiť Vianoce aj po strate blízkeho človeka. Zázraky sú všade dokola Čítajte Je inšpirovaný príbehom, ako sa Pán Ježiš stretáva s dvoma učeníkmi, ktorí idú po jeho smrti sklamaní, lebo mali iné očakávania. Ježiš sa priblíži, počúva, rozpráva, vysvetľuje písma. Poznávajú ho v Eucharistii. Toto som videl ako veľmi vhodný projekt. Prvá etapa – počúvať. Znova sa učiť načúvať, prijímať, byť blízko druhého na tej istej ceste, kráčať spolu.
Od nového roka, teda od tretej cezročnej nedele, ktorá je nedeľou Božieho slova, chcem zas ľudí povzbudiť vytiahnuť Sväté písmo a čítať ho. Kedysi bolo témou, či ho máme. Teraz je témou, že ho máme, ale treba ho aj vytiahnuť z knižnice, možno zastrčené, zaprášené. A čítať. Tretia etapa bude od Veľkej noci do júna, o Eucharistii. Znova objaviť čaro a krásu liturgie.
A čo potom? Bude to jednorazová aktivita?
Budúce roky, ak by Pán Boh dopraje života, by mali byť také, žeby som chcel, aby ten pastoračný plán kopíroval školský rok. Tento spôsob existuje všade inde vo svete. Letné mesiace využijem na prípravu vízie a od septembra začneme. Teraz to bolo od adventu, lebo moje menovanie a vysviacka prišli neskôr. No nechcel som už čakať.
Páči sa mi tá myšlienka spoločného kráčania s iným. Vnímate to dnes ako potrebu? Chce ešte človek kráčať s niekým? Nezavreli sme sa, aj dôsledkom covidu, viac do samoty?
Presne tak. Zdá sa, že to covidové obdobie nám narobilo viacej škôd, ako sme si mysleli. Teraz je všetko plné, parkoviská, obchody, akoby sme na covid zabudli. No narušil nám tú kultúru stretávania sa a kultúru záujmu jeden o druhého. A možno nám len ukázal niečo, čo nám chýbalo minulé roky, ale sme to prehliadali. V tom sme pri prvej etape Emauzy: záujem jeden o druhého.
Šandalla bol medzi medovnikármi v Prešove pojem. Kým vládna moc nerozhodla inak Čítajte Ježiš sa učeníkov pýta a vyzve ich – rozprávajte. Niekedy aj v našich spoločenstvách a rodinách chýba priestor, že chcem ťa počuť. Rozprávaj. Manželia to možno vedia lepšie povedať, keď žena po 15 minútach monológu povie: „Drahý, ale ty ma vôbec nepočúvaš.“ „Ale počúvam.“ „Tak zopakuj poslednú vetu.“
My sme jeden druhého prestali počúvať a zaujímať sa o jeho situáciu. A vidím, že je to potrebné aj v cirkvi. Zaujímať sa, čo prežívaš, čím žiješ, čo ťa trápi. Aké sú tvoje sklamania, očakávania, nádeje. Neplatí to len vo vzťahu kňaz a veriaci, ale platí aj celkovo – človek a človek. Čím žiješ? Čo ťa v živote trápi alebo napĺňa?
To môžem asi urobiť aj bez toho, aby som bol v kostole alebo sa označiť ako kresťan. Skrátka prísť k inému a jednoducho ho počúvať.
