PREŠOV. Na basketbalovom výslní bola v osemdesiatych rokoch, keď hrala za jeden z najprestížnejších klubov Královopolská Brno, ktorý bol pre ňu doslova odrazovým mostíkom v kariére.
Grécky útočník Ioannis Niarchos chce pomôcť Zemplínčanom udržať sa v najvyššej súťaži Čítajte Vďaka vrcholovému športu okúsila basketbal v rôznych kútoch zeme, našla množstvo priateľov a motivovali ju stretnutia s tými najväčšími športovými osobnosťami v dejinách Československa. 34 rokov pôsobila ako vysokoškolská pedagogička na Fakulte športu Prešovskej univerzity v Prešove.
Bývalá basketbalistka a trénerka Jaroslava Dugas Rubická sa podelila nielen o zážitky zo začiatkov svojej kariéry, ale aj o životné skúsenosti, náročné chvíle odlúčenia od rodiny, aj o tom, či sa jej deti a vnúčatá venujú basketbalu a aké športy sa sledujú v ich domácnosti.
Aké boli vaše basketbalové začiatky?
Ja som s basketbalom začínala v Hodoníne, keďže som pravá Moraváčka a v podstate ma k tomu povzbudil môj nevlastný otec. Bola som totiž veľmi vysoká a otec vtedy prehovoril vtedajšieho trénera z Hodonína, aby ma zobral. Veľmi nechcel, keďže som bola iba dorastenka a ony už boli ženy. Mala som vtedy 13 rokov a myslím si, že to bol ideálny vek.
Nie je tajomstvom, že ste hrali za prestížny basketbalový klub Královopolská Brno, ktorý je stabilným účastníkom najvyššej ženskej ligy. Ako ste a tam dostali?
Začala som chodiť za sestrou do Brna, kde na jej ulici býval jeden z funkcionárov Královopolskej, ktorý si ma všimol a na základe jednaní som počas základnej školy odišla do Brna, kde som bývala v rodine jednej z hráčok.
Určite to nebolo jednoduché odísť v tak mladom veku od rodiny.
No priznám sa, bolo to pre mňa náročné, keďže ako každý mladý človek som chcela byť vo svojom. Moju spoluhráčku chodievala objať mama a ja som tu bola sama. Veru aj som si poplakala.
Hádzanárskych talentov už na Slovensku nie je toľko ako kedysi, vraví tréner Pavol Jano Čítajte Pôsobenie v Brne bolo pre vás ale odrazovým mostíkom.
Dá sa to tak povedať, že tam sa to tak naštartovalo a po tom, čo som odišla na vysokú školu do Prahy, kde si ma všimol tréner doktor Karger a vtedy ma stiahli na Karlovu univerzitu - Fakultu telesnej výchovy a športu.
V článku sa dočítate:
- Čo bolo pre Jaroslavu najväčšou motiváciou v basketbale;
- s akými osobnosťami sa počas aktívnej hráčskej kariéry stretla;
- prečo sa ani jedno z troch detí nevenuje basketbalu;
- prečo prišla jej mladšia vnučka z tréningu s plačom;
- čo má spoločné s Panamou;
- akému športu sa venuje v súčasnosti.
Ako dlho trvala vaša aktívna hráčska kariéra?
Aktívna kariéra trvala do roku 1983.
Kedy ste prišli do Prešova?
Bolo to v roku 1982, keď som dostala impulz od vtedajšieho trénera Prešova, či by sme s manželom nechceli prísť do Prešova. Keďže môj vtedajší manžel pochádza z Bardejova z Dlhej Lúky, tak ma prehovorili a rozhodli sme sa, že to skúsime. Premiestnili sme sa teda na opačný koniec republiky do Prešova.
Máte za sebou bohatú športovú kariéru. Ktoré športové úspechy vám najviac utkveli v pamäti?
V Kráľovopolskej Brno sme sa stali víťazmi českého pohára, na to nezabudnem. Ale najväčší ohlas a boom bol práve v Prahe, kde sme získali v roku 1976 Pohár víťazov pohárov pohár - Ronchetti, kde som mala tú česť hrať s hráčkami reprezentantkami ČSSR ako Milena Jindrová, Alena Spejchalová, Martina Babková a Natália Hejková - teraz najúspešnejšia trénerka histórie československého basketbalu.
Dá sa povedať, že vďaka športu ste aj čo to pocestovali, keďže v tom čase bolo cestovanie tabu.
Áno, bolo ťažké niekam sa dostať. Boli sme na sústredení na Kube, aj v Severnej Kórei, kde sa ozaj dostal iba málokto. Francúzsko, NSR, Taliansko, Juhoslávia, NDR. Hrali sme všade, kde sa dalo a bolo to naozaj super. Mám na tieto časy iba najkrajšie spomienky.
Na stole mal rôzne ponuky, no Tatran bol prvá voľba. Francúz Adama Sako zostáva v Prešove Čítajte Ako mladej talentovanej športovkyni sa vám určite podarilo stretnúť aj nejaké zvučné športové mená.
Samozrejme. Keďže som bola členkou Strediska vrcholového športu v Prahe, tak som sa stretla s velikánmi ako Ludvik Daněk či Helena Kratochvílová, Viera Čáslavská a taktiež množstvom vynikajúcich športovcov volejbalistov, basketbalistov, džudistov. A musím priznať, že to bolo pre mňa veľmi motivačné.
Zvládali ste skĺbiť štúdium a tréningy dohromady?
Keďže som bola naozaj vyťažená mala som, ako aj všetci ostatní členovia Strediska vrcholového športu, nastavený individuálny študijný plán, keďže tréningový proces bol dvoj až trojfázový denne.
V tom čase sa nejako nekládol dôraz na cudzie jazyky. Keďže ste cestovali po svete, dokázali ste sa dorozumieť?
Pravidelne sme chodili do Francúzska na výmenné pobyty aj na mesiac. Hrávali sme tam v rôznych mestách. Na oplátku potom prišli Francúzky aj ku nám na jeseň na rovnaký pobyt. Takže to bolo veľmi príjemné a vzájomne sme sa motivovali. Ako hovoríte, tá jazyková vybavenosť síce nebola veľmi veľká, ale dohovorili sme sa po nemecky, po anglicky, ako sme sa učili v škole, a samozrejme nejako rukami-nohami. Bola to taká tá zážitková mladosť.
Ste mamou troch detí, najstarší syn a dve dcéry. Zdedili aj oni po vás lásku k basketbalu?
Áno, všetky tri deti hrali basketbal.
Peripetie okolo výstavby prešovského štadióna pokračujú, práce opäť stoja Čítajte Basketbal ale nebol jediný šport, ktorý vášho syna zaujal.
Paradoxne nie. Začal s vodným pólom, potom hral hádzanú v Prešove, dokonca získal s Prešovom aj titul Majstra republiky. No vždy ho to nejako ťahalo k tomu basketbalu. Z hádzanárskych tréningov chodil rovno na basketbal.
Kedy u neho nastal ten zlom, že sa rozhodol iba pre basketbal?
Odišiel študovať chémiu do Svitu, kde sa hral basketbal. Následne potom išiel na vysokú školu na Chemicko-technologickú fakultu do Bratislavy, kde hral za Inter počas celého štúdia.
Prečo sa nakoniec rozhodol skončiť?
Dá sa povedať, že on bol taký, že by bol hral, ale ako mladý musel nosiť lopty a po čase stratil aj tú motiváciu. Jednoducho vedel, že by si zaslúžil hrať aj viac. Ale tak do vysokej školy to ťahal. Teraz už má 43 rokov, ale z času na čas si ide s kamarátmi zahrať tak rekreačne. Venuje sa však najmä dcéram, mojim vnučkám, staršia hrá za Slovan Bratislava.
Staršia dcéra sa tiež venovala basketbalu, no tiež pri ňom nezotrvala. Prečo?
Bola veľmi usilovná a basketbal milovala. Už v deviatej triede cestovala z domu do Košíc. A z Košíc ju stiahla pani Natália Hejková do Ružomberka, kde to pre moju dcéru bola veľká škola basketbalu.
Ako to myslíte veľká škola?
Boli tam aj Američanky a ona trénovala ako drak. Ale ako to už býva, nešťastne si zranila koleno.
Ale ani to ju tak úplne neodradilo od športovej kariéry.
Presne tak, napriek tomu športu dávala šancu. Vyhliadli si ju dokonca v Spojených štátoch. Išla hrať za univerzitu v Illionis. Tam jej ale zasa šarapatili osmičky zuby, ktoré jej začali divo rásť a mala obrovské bolesti. Prišla späť a už sa do USA nevrátila, hoci bola výborná hráčka a excelentná študentka.
Prečo teda nešla späť?
Oni tam mali veľmi zvláštne správanie, nevedeli dokonca ani to, kde je Slovensko. Dcéra sa nakoniec rozhodla pre štúdium medicíny v Brne, prijali ju, vzhľadom na jej študijné výsledky, bez prijímacích skúšok, kde dokonca určitý čas hrala aj za môj materský klub Královopolská Brno a patrila k najlepším hráčkam.
Napriek tomu ale pri športe nezotrvala.
Žiaľ, prišlo druhé zranenia kolena kde skončila úplne. Sústredila sa na medicínu je neurorádiologička na klinike v Udine. Tam síce skúšala zájsť na tréning ale to koleno ju nepustilo. Lekári jej povedali, že keď chce chodiť, tak to nemá skúšať.
Najmladšia dcéra išla zrejme v stopách súrodencov.
No, dá sa povedať, že miestami áno. V siedmej triede išla totiž do Ružomberka za dorastenky a juniorky - so sestrou. Neskôr hrala aj za Rožňavu, no podobne ako môj syn aj ona bola demotivovaná z toho, že nemala dostatok hráčskych príležitostí. Počas štúdia na Stavebnej fakulte hrala chvíľu za Slovan, no po štúdiu dala basketbalu nadobro zbohom. Odišla do Ázie, kde úplne zmenila myslenie a život sa jej diametrálne otočil. Momentálne žije v Paname a je spokojná.
U detí to s basketbalom úplne nevyšlo, ale vnučky zrejme idú vo vašich šľapajách.
Nie tak úplne. Tá staršia bude mať 14 rokov a je vysoká takmer ako ja (188 cm). Aj ona a jej mladšia sestra nastúpili do Slovanu v Bratislave. No tá mladšia je taká drobnejšia a nevedeli ju do hry zapojiť takže prišla za mnou s plačom, že končí. Staršia naopak chytila chuť a dokonca aj keď boli teraz počas sviatkov na prázdninách tak sme chodili spolu do telocvične ešte s kamarátkou Evou Polakovičovou, ktorá bola kedysi výborná rozohrávačka a trošku sme ju usmerňovali.
Keď už hovoríme o tej demotivácii, je zrejme náročné v dnešnej dobe deti motivovať k športu ako takému.
Všetko závisí od rodičov, oni v prvom rade musia dieťa motivovať. V Nórsku napríklad majú skvelý systém mládežníckého športu takzvaný nórsky model, kde hlavným mottom je, že nie z každého športujúceho dieťaťa musí byť vrcholový športovec, ide o to, priviesť deti k láske k pohybu.
V dnešnej dobe je to ale pomerne ťažké.
Pochopiteľne, pretože tu máme generáciu detí, ktoré sa od mala veľmi málo hýbu - myslím vonku, v lese, na dvore, a tým pádom ktoré už v mladom veku trpia rôznymi problémami - obezita, problémy s chrbticou - skoliózy, lordózy chrbtice či kardiovaskulárne ochorenia, dýchacie ťažkosti a alergie a to sa potom odráža aj na absolvovaní základne telesnej výchovy v škole. Dokonca rodičia vybavujú cez "svojich" lekárov ospravedlnenky - lebo sa deťom jednoducho nechce. Na strane druhej je ale potrebné nastaviť si aj priority.
Čo je podľa vás kľúčové v športe detí a mládeže?
Určite cieľavedomosť a hlavne dochvíľnosť čo sa tréningov týka. Ja som svoje deti vždy viedla k tomu, že neexistuje aby vynechali tréning, je to jednoducho niečo posvätné. Dnes však je doba taká, že aj tie deti majú iné záujmy a stáva sa, že ich rodičia namiesto tréningu vezmú lyžovať alebo niekam inam. A to je najväčší kameň úrazu.
Nie je to však ale iba o mládeži.
Určite nie, druhá strana je, že tréneri mládeže nie sú dobre platení, čo je tiež pravda, lebo to nie sú profesionáli, ale z práce utekajú rovno na tréning. Takže ten mládežnícky šport na Slovensku je čistá katastrofa, až na určité výnimky.
V čom vy vidíte najväčšiu rezervu basketbalu?
Určite to, že hoci máme talenty, ktoré keď prídu do dospeláckej kategórie, kde by mali dostať väčší priestor, tak tam my nakúpime "treťotriedne" američanky, ktorým platíme veľké peniaze. A naše talenty sedia na lavičke. A sedením na lavičke sa ešte nikto nenaučil hrať kolektívny šport. my sme hrali kvalitný európsky basketbal - bez cudziniek. Na druhej strane, ako bývalá trénerka viem aká to je ťažká práca s deťmi a viem aké ťažké je nestratiť motiváciu u toho dieťaťa.
Aký je podľa vás najideálnejší vek na to, aby dieťa začalo športovať.
Tie názory sa líšia. Ja som začínala v trinástich rokoch a myslím si, že na vtedajšie pomery to stačilo. Dnes tá mládež začína oveľa skôr, čo je si myslím niekedy aj na škodu. Ak totiž nie je kvalitný tréner, keďže nie všetci majú patričné vzdelanie, tak môžu tým deťom viac uškodiť.
Ako vnímate basketbal a jeho fungovanie či podporu v rámci Prešova?
Tak ako kedysi, aj teraz je všetko postavené na príspevkoch. Ja keď som ešte trénovala deti, s Prešovom som postúpila do extraligy, tam hrala vtedy aj moja dcéra, tak už vtedy to bolo o sponzoroch. Predtým, keď ešte hrali moje dcéry za Cassoviu Košice, bol členský príspevok taký, že sa to dalo zvládnuť a tí čo boli z chudobnejších rodín, tak tým sme ho dokonca aj odpustili a išlo to, pretože prispievalo mesto a zväz a to sa dramaticky zmenilo. Takže si myslím, že v Prešove basketbal, dievčenský a ženský takmer už neexistuje. Niektorí nadšenci sa snažia robiť s deťmi. Ja im držím palce, ale v súčasnej ekonomickej situácii mesta i štátu je to utópia.
Ako vnímate koniec úspešného košického klubu Young Angeles?
No to je výsledok toho, ak nedodrží mesto a štát príspevky. A je to veľká škoda. Pretože aj to málo talentov ktoré máme skončí presne takto.
Nie je tajomstvom, že dnes deti veľmi šport neláka.
Pochopiteľne, telesná výchova na základných a stredných školách je odstrkovaná do úzadia. Nie vinou učiteľov. ale vinou lenivých detí, ktoré sú zvyknuté sedieť doma za počítačom nevytiahnu nos z domu. A teraz lekári miestami "spolupracujú" ak to tak môžem nazvať s rodičmi tak, že predpisujú ospravedlnenky aby nemuseli cvičiť a to je katastrofa, tam to presne začína.
Ako je to so športom u vás v domácnosti? Orientujete sa na ten basketbal alebo dávate v tomto smere voľnú ruku?
Práve to je to, že slovenský basketbal ma prestal baviť (smiech). Sledujem ho veľmi málo. Sledovala som akurát Majstrovstvá Európy. Manžel sleduje všetky športy, takže vždy aj ja jedným očkom.
Hovorí sa, že športom k trvalej invalidite. Platí toto aj u vás?
Áno úplne (úsmev). Vďaka športu mám veľmi veľa zdravotných problémov, ale to k tomu patrí. Prešla som si aj onkologickým ochorením so všetkým, čo k tomu patrí. Ale lekári mi povedali, že nech neprestanem cvičiť, ak nechcem skončiť na vozíku, takže toto je pre mňa motivácia.
Baví ma formovať tento tím a byť súčasťou tejto skvelej partie, hovorí tréner Tibor Tartaľ Čítajte Čomu sa teda venujete?
Chodievam precvičovať dvakrát do týždňa v Prešove a raz do týždňa do Terne, kde chodí veľa žien z okolitých obcí. A tie ženy, čo ku mne chodia, tak zisťujú, že aj v tomto veku sa dá pre seba niečo robiť. Trošku aerobik, kalanetika, pilates, prvky, ktoré ja dlhoročnou praxou považujem za potrebné. Z každého som si vybrala niečo, čo je dobré. Sledujem aj najnovšie trendy zo sveta a vždy si z toho niečo vyberiem a zakomponujem do tréningov.
