SPIŠSKÉ PODHRADIE. Veci, ktoré niekto bez váhania hodil do pece, ona s trpezlivosťou obnovuje. Keď ministerka kultúry hovorila o „našom slovenskom“, trefne, krátko a múdro reagovala vysvetlením o tom, ako multikultúrny je napríklad región Spiša.
A práve z tohto svojho rodného regiónu vyskladala unikátnu výstavu sviatočných ženských krojov.
Dominika Sakmárová nemá školu etnografie a predsa je doslova studnicou múdrostí našich predkov. Tú čerpá práve od nich, rovnako aj vlastným vzdelávaním.
Na svojej unikátnej výstave ukazuje, prečo mali aj dve susedné obce rozličné kroje, čo symbolizovala červená farba, či v ktorej obci mala nevesta kroj čiernej farby.
Na počiatku bola láska. A stále je
Dať dokopy výstavu nie je v akomkoľvek prípade záležitosťou na počkanie. Aj u Dominiky dozrela myšlienka postupne. A prirodzene. Priznáva, že na samom začiatku bola jej láska ku krojom.
„Keď sa mi dostal do ruky nejaký krásny kúsok, bolo mi ľúto ho len tak pustiť. A preto som si vravela, že si ho odložím, len tak pre radosť. A to sa časom nabaľovalo. Tak som si dala cieľ, že keď už mám nejaké krojové kúsky, vyskladám z nich aspoň jeden kompletný kroj.“
Tento cieľ sa jej podaril. A nielen v jednom prípade. Dnes prezentuje sviatočný spišský kroj v jeho originálnej podobe z niekoľkých obcí naraz.
Vrátil sa tam, kde vyrástol. Jonáš Maxim prišiel medzi rodákov prvýkrát ako arcibiskup Čítajte Ide o pomyselnú prechádzku Spišom zo severu od goralských a tatranských obcí cez stredný Spiš až dole ku Kojšovu. Kým niektoré dediny reprezentujú celé kroje, ďalšie sú zastúpené len istými časťami z neho.
Kroje Dominika kompletizuje s pomocou ľudí, ktorí ju poznajú a vedia, že ich zbiera, a tak si ich navzájom menia a posúvajú. Taktiež je to i vďaka veľkej komunite folkloristov.
Už je to lepšie ako kedysi, už sa len tak nepáli
Studnicou pre získavanie krojových častí sú tiež tí, ktorí ich zdedia.
„Často ľudia sami prídu – máme dedičstvo po babke, no my to nevyužijeme,“ opisuje Dominika to, čo má pre ňu nevyčísliteľnú hodnotu. A to aj v prípade kúskov poškodených, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať stratené. Ona však i v nich vidí význam.
„Pre mňa je veľmi cenné i to, čo sa už nedá zachrániť. Aj keď sú to súčiastky, ktoré sú úplne potrhané alebo zničené. Vtedy ich môžem rozobrať, odkresliť si strih, zistiť, aké materiály v nich boli, ako to bolo prešité. Každý taký kúsok má obrovskú hodnotu.“
Zaujíma nás, či vníma zo strany ľudí väčšiu citlivosť vo veci uchovávania krojov po svojich predkoch.
„Rokmi sa to pomaly obracia. Ak niečo nájdu na povale, sú skôr zvedaví. Prídu sa opýtať, čo to je, ako sa to nosilo, ako to môžu opraviť. Už nemajú automaticky taký postoj, že sa toho chcú zbaviť. Niekoľko rokov dozadu mi zvykli hovoriť – my sme kroje mali, ale spálili sme ich, hodili sme to do pece. Srdce ma bolí, keď toto počujem, ale mám pocit, že to našťastie vídavam čoraz menej.“
Poddaní, ktorých inšpirovala šľachta
Čo však prežilo dodnes, pekne dokazuje to, že chudobný ľud vnímal panstvo aj cez oblečenie. A nechal sa inšpirovať.
Ostala bez bývania, peňazí, s chorou dcérou. Nepoddala sa, dnes žije nanovo Čítajte „Vďaka tomu, že niektoré spišské oblasti boli v porovnaní so zvyškom Slovenska chudobnejšie, máme možnosť dodnes vidieť aj staršie, archaickejšie verzie krojov. Napríklad také „visty“ – kroj, pri ktorom je vesta zošitá so sukňou. Je to, tak ako šnurovačky, vplyv renesančnej módy. Rovnako i celá tá úzka silueta kroja je vplyv renesancie. Keď prichádzala ďalšia móda, baroková, vist sa rozdelil na dve časti – lajblík a sukňu. Sukne sa rozširovali, skracovali a v postave sa viac zdôrazňoval driek,“ opisuje Dominika na príklade vývin v móde krojov.
Parta nevydatej ako obruč šľachtičnej
V rámci sviatočného kroja nepochybne patrí k najkrajším častiam parta. Tá symbolizovala nevydatú ženu a bola to pomyselná panenská koruna. Aj tu bola inšpirácia u vyšších kruhov.
