PREŠOV. Hoci je na poste ešte len pár dní, už sa pred svojimi zverenými ľuďmi poklonil až po zem. A odprosil.
Gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Jonáš Maxim začína svoju činnosť gestom, o ktorom hovoria ako o veľkom úkone. Odprosoval za všetko zlo a príkoria v mene svojom i svojich predchodcov. Lebo vníma veľmi veľa zla.
Odprosil kňazov, veriacich, Boha
Počas tretej februárovej nedele sa veriacim v Katedrále Jána Krstiteľa v Prešove prihovoril počas liturgie nový gréckokatolícky arcibiskup a vladyka Jonáš Maxim. A to nielen slovom, ale i veľavravným gestom.
Ako vysvetľoval: „Považujem za potrebné na začiatku svojej činnosti ako arcibiskupa dnes urobiť gesto odprosenia. Pretože veľmi veľa zla v tejto archieparchii je. Zapríčinené ľudským faktorom, ľudským elementom, zo strany každého jedného z nás.“

V mene svojom i v mene svojich predchodcov biskupov, žijúcich aj nežijúcich vyjadril, že chce „z hĺbky svojho srdca odprosiť za všetky príkoria, hriechy, zlo, nespravodlivosti spáchané zo strany biskupov“.
V prvom rade odprosoval kňazov s ich rodinami. Úklonom hlavy sa za ikonostasom obrátil k tým, ktorí sedeli okolo neho.
Ďalej arcibiskup odprosoval všetkých veriacich. „Biskupi veľakrát zlo urobili aj ľuďom, cez svoju ľudskosť,“ priznal vladyka Jonáš s tým, že odprosoval za biskupov „ak urobili v tejto eparchii niečo zlé, príkorie, nespravodlivosť, zlobu rozšírili, zapríčinili bolesť.“ Prítomným sa prihováral slovami: „Prijmite toto moje odprosenie.“
Následne si zložil z hlavy mitru, pokľakol a uklonil až po zem, čím slová potvrdil aj skutkom.
Následne odprosil Boha. „Za príkoria, nespravodlivosti, ktoré boli, alebo sú a ešte kdesi tlejú. Je to veľmi dôležité. Je to ako to stieranie blata zo skla,“ pripomenul Jonáš.
Historik: Gesto vyplýva z arcibiskupovej úprimnosti
Ospravedlňovať sa zo strany cirkvi za hriechy z jej prostredia nie je úplne bežné a štandardné. O to však dôležitejšie.
Podľa historika cirkevných dejín Petra Borzu sa v obradoch Gréckokatolíckej cirkvi nachádza pred začiatkom pôstu obrad zmierenia. Ten vykonávajú medzi sebou navzájom kňazi a veriaci, je postavený na dobrovoľnej báze. Práve v tomto prípade vidí historik istú podobnosť s úkonom arcibiskupa Jonáša. Je tu však podľa Borzu prítomný ešte ďalší aspekt.

„Rozdiel je v tom, že metropolita Jonáš to urobil inak, dal tomu úplne iný rámec. Ukázal na istú situáciu, v ktorej sa naše spoločenstvo nachádza. Poukázal na nejaké ťarchy minulosti, ktoré si nesieme, a v tomto smere je takéto gesto odprosenia veľmi pekné a dôležité,“ konštatuje historik.
Arcibiskup Maxim spojil takéto odprosovanie so svojím nástupom na post hlavy Gréckokatolíckej cirkvi. Práve tento fakt, že sa nevyhýba aj poukazovaniu na chyby predošlej doby v prostredí cirkvi, vníma Borza ako výrazný odkaz.
„Vzhľadom na tento presah do minulosti to má oveľa širší rozmer. Vyplýva to z arcibiskupovej autentickosti, úprimnosti.“
Aj keď prišiel spoza hraníc, je v obraze
Nový gréckokatolícky arcibiskup spomínal vo svojom príhovore, že je „veľmi veľa zla v tejto archieparchii“.
Na jej čelo pritom nastúpil len pred pár dňami. Tu ale Peter Borza pripomína fakt, že napriek tomu, že Jonáš Maxim žil dvadsať rokov v kláštore na Ukrajine, nebol od miestnej gréckokatolíckej cirkvi „odstrihnutý“.
„Pochádza z nášho prostredia, študoval v Prešove, je mu to dobre známe. Stále bol istým spôsobom spojený s naším prostredím, je v obraze.“

Objavilo sa už v histórii cirkvi východného obradu podobné gesto?
„Nezachytil som doteraz niečo podobné,“ konštatuje historik, avšak spomína príklad, keď sa čosi obdobné udialo v prípade biskupa Jána Hirku pri vyrovnaní sa s pravoslávnou cirkvou.
„V tom čase bol už emeritným biskupom, bolo to pri oslave jeho 90. narodenín. Zazneli slová vzájomného odprosenia medzi arcibiskupom pravoslávnej cirkvi Nikolajom a biskupom Jánom Hirkom. Išlo tak o deklarovanie vzájomného odpustenia a korektných vzťahov medzi nimi, ako aj oboma cirkvami.““
V prípade vladyku Jonáša Peter Borza poukaze na skutočnosť, že je to vyslovene gesto kajúcnosti.
„Prejav pokory, a tým je odprosenie. Urobiť hrádzu tomu, aby sa ďalej rozširovali dôsledky minulosti. Dáva nám príklad cesty – vzájomne si odpustiť a prekonať nedorozumenia, kráčať ďalej.“
Veriaci gesto prijali s uznaním
Sociálnymi sieťami prebehlo video, ktoré zachytáva z liturgie zostrih z tohto momentu arcibiskupa. A spätná väzba bola nanajvýš pozitívna.
„Vďaka Bohu za vladyku Jonáša. Silné, pravdivé a povzbudivé slová, z ktorých cítiť jeho pokoj a pokoru,“ konštatovala Janka Hadvabová.
Podobne to vníma aj Anna Čorbová: „Slovensko potrebuje silné osobnosti na každom poste. Pokoru a odpustenie aj všetkých ľudí.“
Najčastejšie sa opakujú konštatovania „silné slová“, „pokora“, ďakujeme“.
Historik Borza tiež pripomenul fakt, že podobný úkon urobil v roku 2000 vtedajší pápež Ján Pavol II., ktorý v Jubilejnom roku odprosoval za všetky hriechy a prehrešenia, poklesky, ktoré prišli zo strany cirkvi.
„On vtedy odprosoval, je to teda porovnateľné, ale už na inej úrovni, keďže v tomto prípade šlo o pápeža.“

Profesor cirkevného práva Ján Duda na sociálnej sieti taktiež vyjadril smerom k Maximovi svoj úprimný obdiv.
„Je to gesto, ktoré je veľmi silné. Nemalo by ostať nepovšimnuté. S niečím podobným som sa na Slovensku ešte nestretol.“
Začiatok tejto Maximovej služby vníma Duda ako veľmi dobrý.
„Domnievam sa, že pán arcibiskup Jonáš nastoľuje “novú biskupskú i kňazskú kultúru” ako sa majú správať biskupi a kňazi k veriacim,“ dodáva profesor cirkevného práva.