Bol perfekcionista a veľký parťák s briskným humorom, spomínajú na Jara Vrábeľa bývalí kolegovia

PREŠOV, KOŠICE. Keď som si včera večer prečítala na stránke Korzára správu o tom, že bývalé tlačiarne v Košiciach idú búrať, prepadla ma nostalgia.

Miesto, ktoré sa bude do smrti spájať s prvým konkurzom, s neuveriteľne empatickou šéfkou a prvou serióznou prácou. Toto miesto búrajú. Niečo sa končí, ostane to už len v spomienkach.

„Ako dobre, že aspoň tí ľudia odtiaľ, hoc presťahovaní inam, ale stále zostávajú,“ prebleslo mi hlavou. Úplne mimovoľne sa pred očami premietli tváre vtedajších kolegov z kancelárie jazykových korektorov, redaktorov, grafikov, inzercie, vedenia. A medzi nimi aj tvár v tom čase špičkového redaktora Jaroslava Vrábeľa.

A to, čo som si ešte večer myslela, že je platné - „oni zostávajú“ - sa už ráno ukázalo ako prchavá minulosť.

Človek, ktorého skrátka chcem čítať. Lebo pán autor

Úplne prvé spomienky na Jaroslava Vrábeľa sú tie, ktoré sa rokmi potvrdili a ani raz som pri nich nezaváhala. Vzácne kvalitný redaktor. Štýl písania, ktorý skrátka v sebe človek musí mať, nenaučí sa ho z kníh ani teórie.

Nespomínam si na neho ako človeka, ktorý by po sebe nechal more chýb či preklepov, ale vždy som si jeho texty čítala nie dvakrát, ale trikrát. Dvakrát kvôli korektúre, tretíkrát z úžasu nad štylizáciou a brilantnou formuláciou viet, vystihnutím obsahu a zrozumiteľnosťou.

„No ten je fakt dobrý,“ vnímala som ako študentka s rešpektom. A ten rešpekt ostal dodnes. Ako keď máte svojho obľúbeného speváka. Čokoľvek nové vydá, skrátka to chcete počuť. Lebo to naspieval on.

Taký bol v mojich očiach aj Jaro Vrábeľ so svojimi textami. Skrátka, tento text chcem čítať. Lebo autor.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zomrel šéfredaktor denníka Korzár Jaroslav Vrábeľ. Novinám venoval celý život Čítajte 

Keď sa človek posúval, situácie sa menili, vznikali týždenníky, striedali sa ľudia v rámci divízií, ja som ostala v týždenníkoch, on „u susedov“, ako nazývali kolegovci z iných regiónov Slovenska naše špecifické súžitie na východe, kde popri denníku Korzár funguje aj jeden z týždenníkov MY.

A keď sme sa medzi-divízne kolegiálne zdieľali, neraz mi v hlbokej úcte a rešpekte napadlo, že teda neviem, či by som to ja pod vedením Vrábeľa „dala“. Lebo on. Lebo pán novinár a šéfredaktor.

Naša komunikácia v prípade potreby prebiehala mejlovo, ale vždy mala ten pre neho príznačný skvelý nádych humoru.

„... nejakú peknú fotogalerku by som neodmietol,“ a smajlík za tým, bola veta, ktorá mala ďaleko od direktívy, naopak, človeku sa až žiadalo vyhovieť, veď takto pekne podať žiadosť je tiež umenie komunikácie.

A keď sa stalo, že došlo ku komunikačnému šumu? V tomto mal môj obrovský rešpekt.

„... to tak nebolo, takže sorry, Maja“, naťukal opäť so smajlíkom, čím mi len ukázal veľkosť človeka aj profesionála. Žiadne povyšovanie, žiadna nadradenosť, ale seriózne priznanie si spojené s férovou komunikáciou, vďaka ktorej v mojich očiach opäť vzrástol a svedčil o tom, že v prvom rade je podstatné byť dobrým človekom.

Pohodový s briskným humorom

Spomínať si na niekoho v minulom čase, od koho sa ešte včera o takom texte čítal publikovaný text, znie neuveriteľne.

Na Jara Vrábeľa si spomínajú i jeho niekdajší kolegovia, ktorí s ním na kratší či dlhší čas prišli do kontaktu.

„Sú správy, ktorým sa ani nedá uveriť... Odpočívaj v pokoji, Jaro a vďaka za všetko,“ lúči sa Martin Belej, ktorý dlhé roky pôsobil v Korzári ako redaktor, neskôr editor a webový editor.

„Nemôžem tomu uveriť. Jaro, bol si skvelý kolega. Sedeli sme vedľa seba v redakcii Korzára šesť rokov,“ spomína si bývalá redaktorka Korzára Zuzana Bérešová.

„Nikdy nezabudnem na tvoj úsmev, povzbudenie, na tvoje telefonáty s predstaviteľmi mesta, ktorým si vždy vedel opatrne a zároveň veľmi exaktne vysvetliť, kde urobili chybu. Nikto nikdy nepochyboval, že vieš, čo robíš, tvoja rozhľadenosť, pedantnosť a briskný humor boli pre mňa hnacím motorom. Správa o tvojom odchode sa ma veľmi dotkla. Ďakujem za všetky rady a za skvelý novinársky vzor. Nikdy nezabudnem,“ lúči sa Zuzka.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Jaro, bol si najlepší z nás. Ľudia ako ty by nemali odchádzať tak skoro Čítajte 

Dlhé roky pôsobila ako fundovaná redaktorka v Prešovskom Korzári Ingrid Timková.

„S Jarom som neraz prišla do kontaktu počas korzárskych večierkov. Zo stretnutí s ním rezonovala príjemná emócia, vnímala som ho ako usmievavého, pohodového človeka,“ spomína si Ingrid.

Aj po odchode do iného média vzťahy pretrvali.

„Už ako s novým šéfredaktorom som mala asi hodinový telefonát, ktorý mi dodnes znie v ušiach. Veľmi intenzívne ma prehováral a dával mi pracovnú ponuku,“ vracia sa do minulosti.

Ako sa Ingrid zmýšľa, dodnes si presne spomína, kde sa v tom čase nachádzala, čo robila, koľko bolo hodín. Aj toto dosvedčuje, ako silne tento rozhovor u nej zarezonoval.

„Aj pri prehováraní bol veľmi zdvorilý a hoci pri mojom odmietnutí dával najavo veľké sklamanie, vzťahy to nezmenilo. Bol pohodový a ľudský,“ dodáva Ingrid.

Turbulencie vždy ustál

Jedným z Jarových najdlhšie pôsobiacich kolegov v Korzári v Prešove, ktorým ním je stále i dosiaľ, je legenda prešovského novinárskeho poľa Michal Frank, známy v novinárskych kruhoch aj ako Frenky.

„Nie, nemôžem tomu uveriť, nemám slov, fakt,“ reagoval v prvom momente na našu otázku ohľadom toho, ako Jara skrz dlhé roky spoločného pôsobenia vnímal.

Michala správa zastihla počas dovolenky v Sarajeve.

„Jaro je - bol, strašné si zvyknúť - môj pravidelný veľký parťák z izby na všetkých firemných akciách. Na nich nikdy nekazil partiu. Mal osobitný humor, vedeli sme sa zabaviť, ale sme si boli spolu aj zabehať. Ešte ma aj učil techniku, on mal to edukatívno v sebe. Pamätal si na leto 1997. V Korze som bol už od februára, takže veľký frajer a došli na letné mesiace dvaja brigádnici. Jaro a Miro. Z oboch sú megaúspešní novinári. Na Jarovi bolo vidno, že je talent, už vtedy, v júli 1997, trhol všetky rekordy v Korze – na letného prispievateľa dosť dobré,“ spomína Mišo Frank.

Cesty, ktoré sa im vtedy spojili, sa prakticky už nerozdelili. Jaro písal šport, prešiel na dianie v samospráve a miestnej politike.

„A to mu išlo náramne, robil v podstate všetko. Čo je výhoda, jedna z mála, regionálnych novín, že to ide. Po odchode Peťa Bercika bolo v podstate prirodzené, že redakciu prevezme Jaro a prevzal ju a napriek turbulenciám, ktoré vždy sú a ktoré vždy ustál, redakcia ide ďalej. A mám pocit, že stále lepšie. Je to pocit, ale dáta by mi ho istotne potvrdili,“ konštatuje Frenky.

Horšie ako Sarajevský atentát

Ako Mišo spomína, poslednú dobu komunikovali s Jarom intenzívnejšie.

Ako on, tak aj kolegyne a kolegovia, mali tipy na silné články. A pri tých vždy mali istotu, že Jaro nezištne pomôže. Toto skrátka patrilo k jeho povesti pedanta a precízneho človeka.

„Záležalo mu na novinách, neunikol mu žiadny detail.“

Michal Frank prežíva tieto momenty stovky kilometrov od redakcie Korzára, no rovnako intenzívne.

„Toto zo mňa vyhŕklo spoza klávesnice v Bosne, Sarajeve – toto je horšie ako Sarajevský atentát. Jaro, už žiadne dlhé porady a telefonáty, žiadny beh, žiadne víno u Maťa, už nič. Je to strašné, že proste nič. Odpočívaj v pokoji, kamarát.“

Úprimnú sústrasť.