Urobiť reportáž z obce nie je ťažké. O voľbách isto nie. Naopak. Ľudia sú tam srdeční, pri prepnutí do nárečia zhovorčivejší, všetko má nádych iný. Myslela som si donedávna. Už si nemyslím.
Je fajn posúvať svoje hranice, ľudsky aj profesijne. Ale pri nefungujúcej kontrole pudu sebazáchovy ich môže nastaviť aj jeden obyčajný vlčiak. Vyrušený, podráždený a hladný.
Dostala som sa do dediny, odkiaľ potrebujem priniesť materiál. Pohoda. Aspoň tak si myslím cestou. Ktorú som si najprv naštudovala.
Môcť navštevovať miesta, ktoré si prv musím nájsť na mape, má isté čaro.

Dve hodiny od Prešova. Budiš. Po diaľnici by som za ten čas bola niekde za Ružomberkom (pri priaznivom posune tamojších kolón). Teraz ale idem východnejšie. Bez diaľnice. Na dedine stále niekoho splaším, vravím sama sebe. Ale nie je dedina ako dedina.
Prvotný pocit úzkosti príde, keď sa stratí signál na mobile a s ním vypadne aj GPS navigácia. Nevadí, nevidím tu žiadnu štvorramennú križovatku, nestojím pred žiadnou rozhodovacou dilemou. Na miesto dorazím, z prozaických dôvodov, nakoniec ľahko. Vedie tam len jedna cesta.
Vonku je sychravo, nepočuť kohúty, žiadne rezanie dreva, nechrapčí obecný rozhlas. Ani nikto iný, ďalší. Len desivé ticho. Zas tá čudná úzkosť. Hodinu sa prechádzam po dedine. Nikde obchod, pošta, krčma, škôlka. Žiadne miesta pre zgrupujúce sa ľudstvo.

Začínam uvažovať, ako v práci vysvetlím, že som nenašla respondentov. Lebo tam reálne žiadni nie sú. Toto mi nik nezoberie, triezvo hodnotím. Napadne mi ísť zvoniť od dverí k dverám. Myšlienku zavrhnem. Nemám v rukách Strážnu vežu.
Keď sa mi znenazdania zjaví na jednom dvore babka, mám chuť ju vystískať. Ale vzájomné to nie je. Pošle ma dočerta, s prehľadom. Nič nechce, nekupuje a mám sa porúčať. Aj dobre, aspoň je to tá z tej uvedomelej sorty, kde by šmejdom cvakli zuby naprázdno.
Po hodine celkom fajn skrehnutá s prázdnym diktafónom a plnou hlavou prehrievajúcich sa buniek z toho, čo mám robiť, už asi pôsobím zúfalo, lebo dorazí zázrak. Prvé auto na ceste. A už ani niet cesty na obštrukcie, buď teraz alebo nikdy. A že akcia priťahuje reakciu, vzápätí sme traja. Čo som chcela, mám.
Novinársky uspokojená kráčam k autu, ale cestou ešte zabočím do uličky. Overiť si, či nájdem ešte kohosi, keďže sa mi zazdal sa mi odtiaľ zvuk. Sluch mám v poriadku.

Prikradne sa úplne nenápadne, ale rozhodne.
Predo mnou sa zjaví pes. Slušne stavaný vlčiak. Hľadala som živého respondenta, ale asi som dostatočne nešpecifikovala svoje požiadavky. Chcelo to kohosi z ríše ľudí.
Stojím ja, stojí on. Chvostom nekýve, nemá dobrú náladu, len ticho zavrčí. Rozmýšľam, kto a kedy ma nájde, keď ešte i to obyčajné GPS je mi teraz nanič. Telepaticky mu vysvetľujem, že som ho nechcela vyrušiť. Ale vyruší nás ktosi ďalší.
Z dvora, odkiaľ vybehol, sa ozve šťavnatý prúd nadávok od tých z konfesijného prostredia cez živočíšnu ríšu až po tie najzvukomalebnejšie. Pes sa otočí smerom za hlasom, ja sa otočím smerom vzad. Aj rozmýšľam, že sa rozbehnem, ale nevidím v tom zmysel. Či ma zožerie spotenú od behu alebo od stresu, je to zajedno. Kráčam rýchlym krokom, za sebou počujem štyri šteky. Neobzerám sa, len mechanicky kráčam. Brechot stíchol. Moje srdce nie. Riziko povolania.

Valentovce mi v prvotnom ponímaní evokovali Valentína. Srdce. Lásku. Taký sladký gýč. Tam to malo od gýču asi tak ďaleko ako do Bratislavy. Len ako by som v nej vysvetľovala, že na opačnom konci republiky nájsť respondenta môže byť niekedy skutočne pomyselný novinársky Everest?
A to ešte popritom hrozí, že si ma zožerie miestny pes.
Fakt môže mať rôzne podoby - tento novinársky stres.