PREŠOV. Mohli by mať kňazi aj druhé povolanie, ako vyzerali prvé dni vojny na ukrajinskej a na našej strane, v čom bol rozdiel v pandémii u nás a u susedov a či môže byť pôsobenie v Košiciach trestom.
Aj tieto otázky odzneli smerom k dvom vysokým cirkevným hodnostárom počas diskusie v Prešove. Do kresla pre hostí si sadli Cyril Vasiľ, ktorý je košický eparchiálny arcibiskup, a Jonáš Maxim, prešovský arcibiskup a metropolita.
A že bol o ňu výrazný záujem, svedčia aj samotné priestory organizácie.

Pôvodné miesto kaviarne vymenili za priestor veľkej arény. Potrebovali totiž usadiť vyše 400 návštevníkov.
Čo to vaše gesto, otec arcibiskup?
V úrade bol doslova pár dní a už rozčeril vody cirkvi aj mimo nej svojím gestom. Vladyka Jonáš Maxim sa na začiatku pôstu ospravedlnil za skutky cirkvi, ktoré neboli vždy v súlade s jej učením. Svoje slová ešte podčiarkol gestom, keď sa počas liturgie pred veriacimi uklonil až po zem.

„Mal som na mysli všetko, čo sa udialo od založenia prešovského biskupstva pred vyše dvesto rokmi až doteraz. Do svojho gesta som chcel vložiť celú túto históriu, nemal som na mysli len jedno konkrétne obdobie,“ vysvetľoval Maxim vecne a úprimne. A to aj na margo poznámky, že sa vyjadril o cirkvi a jej bolestiach v náznakoch, ale predsa jasne.
„Myslel som na tie vzťahy, aj tie medzivojnové, potom komunizmus, rôzne peripetie,“ konštatuje s tým, že konal podľa toho, akú mal myšlienku, veriac, že bola vnuknutá od Svätého Ducha.
No gro cirkvi podľa neho ostalo nezmenené od čias, ako si ju pamätal pred odchodom na Ukrajinu.
„Našiel som cirkev, ktorú som poznal, plus dvadsať rokov,“ skonštatoval Maxim s tým, že ho tu milo potešili mladí horliví kňazi aj samotná pestrosť.
„Mnohé veci nepoznám, nie som na ich pulze, takže myslím, že budem objavovať.“
Košice ako trest? Tak to je dobrý trest!
Cyril Vasiľ sa na Slovensko vrátil z Ríma krátko pred pandémiou. Dovtedy v Ríme pôsobil ako sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.

Chýry o tomto návrate do Košíc mali rôzny obsah.
„Hovorilo sa, že pápež vás tu poslal za trest,“ tlmočili moderátori chýry, odpoveďou na ktoré bol úprimný smiech.
„Musí to byť zlý jazyk, ktorý považuje Košice za trest,“ konštatoval Cyril Vasiľ. S príchodom na Slovensko sa mu totiž dostalo ešte povýšenia na delegáta.
„Po tom, čo ma poslal do Košíc, vymenoval ma do viacerých funkcií, napríklad za delegáta pre Sýrsko-malabarskú cirkev v Indii či člena Dikastéria pre kauzy svätých,“ vymenúva Vasiľ.
„Keď toto je pápežov hnev, tak ho doprajem každému,“ glosoval biskup. A fakt, že mu povinnosti ešte pribúdajú, vníma ako analógiu s ľudovým úslovím, že nakladajú len na toho somára, kto ťahá.
Pandémia, kamery a virály
Pred štyrmi rokmi o takom čase sme žili v tvrdých začiatkoch covidovej pandémie. Tá sa dotkla všetkých, cirkev nevynímajúc. A tá bola taktiež nútená sa v istých oblastiach posunúť.
„Pandémia bola príležitosťou. Prišla s ňou nevyhnutnosť reagovať na pastoračné výzvy. Každý streamoval, všade boli v chrámoch kamery. To bolo fajn, ale tiež aj nebezpečné. Keď je kňaz vo farnosti známy, jeho veriaci už poznajú jeho štýl. Ale inak vznikali virály,“ zhodnotil Cyril Vasiľ.
Neuviedol konkrétne prípady, ale veriaci aj neveriaci na celom Slovensku zachytili cez sociálne siete virálne video, v ktorom kňaz originálnym a úprimným prejavom kritizoval meškanie veriacich na liturgiu.

Celkovo vníma Cyril Vasiľ pandémiu ako čas, keď bolo nutné promptne reagovať, čo bola pre ňu príležitosť.
„Dá sa aj zo zla vyťažiť dobro. Pandémia sa stala akýmsi katalyzátorom rôznych postojov, ktoré sú dlhodobo prítomné vnútri spoločnosti aj cirkvi. Táto zložitá situácia ich vytiahla na povrch a zároveň znásobila,“ konštatoval Vasiľ.
A ako vyzerali časy pandémie za našimi hranicami? Jonáš Maxim v tom čase pôsobil ako predstavený jedného z kláštorov na Ukrajine.