Azda nezomrel niekto mladý, kto šiel na to stretko? Otázka, ktorá sa mi dopoludnia mimovoľne vynorila po prečítaní správy od hasičov. Jeden mŕtvy (prvotná informácia) – nehoda - Spišské Podhradie. Tam je dnes to stretnutie mládeže s biskupom, prepájajú sa mi súvislosti. Vari...
Na začiatku je jedna obeť. Po pár hodinách sú obete tri. Šok graduje. To fakt, Bože? Jedna by nebola stačila? napadne mi spontánne neprimerane ironicky. Prečo hneď na trikrát? A to teraz si bol kde, Bože...?
Na dnešný deň sme sa celá krajina chystali ako na jeden z míľnikov našich dejín, volí sa prezident. Čo vari môže byť viac? Ale keď sa pozriem na svoj fejsbúk, už vidím, čo je viac. Smrť. Zúfalstvo zmiešané s nádejou, otázky premiešané s tichom.
Bolestivé čísla z tragédie: Tri dievčatá zrážku neprežili, ďalšie odvážali vrtuľníky Čítajte Preniesiem sa len pár dní dozadu. Je Veľký piatok, sme v Prešove, prebieha Živá krížová cesta. Dívam sa, ako si predstaviteľka Márie berie do rúk Ježiša a objíma jeho mŕtve telo. Silný okamih, keď ma aj ako „nematku“ zamrazí a prebehne mnou jediná myšlienka – len toto nikdy nezažiť. Neprežiť svoje dieťa. Tri rodiny dnes tento výjav zažívajú bytostne ako neuchopiteľne bolestnú realitu. Svoje tri deti prežili.
A to prečo zomreli, a ako to Boh mohol dopustiť, a to sa ako mohlo stať, a to rovno pod oknom biskupa, a to sa ako modlili – cynické komentáre pod článkami nemajú medze. Samozrejme, keď sa stane tragédia na „neutrálnej pôde“, tak je to tragédia. Keď sa stane tragédia tam, kde „sa šli modliť“, tak je to vina Boha.
Neprihliada sa aj na okolnosti reálne, na ľudský faktor, iné zlyhania. Na takej „svätej“ pôde je to už sfušovaná práca Boha. A to nám vyhovuje, vždy nám chutí si do niekoho „kopnúť“, a keď je ten niekto neuchopiteľný, neviditeľný, ešte lepšie. Aspoň sa nebude brániť, nebude protirečiť. Ale ani nedá odpovede na otázky, ktoré sa zúfalo vynárajú. Vír otázok, ktorý bude bzučať ako včely v úli, ale neutíši ho nik. Lebo sa to nedá. Na niektoré odpovede jednoducho nie je možné ľudsky dať odpoveď.
Biskup sa mal stretnúť s 1400 mladými. Teraz plače sám v kaplnke Čítajte Biblia píše o tom, že keď Ježiš na kríži zomrel, zem sa triasla, skaly pukali, hroby s mŕtvymi sa otvárali. Pri tejto predstave naskakujú zimomriavky. Ale tí, ktorí to videli, tými to otriaslo. Dnešná tragédia robí to isté.
Smrť, a to hneď trojnásobná, otriasa, šokuje, paralyzuje. A ukazuje, aký krehký je život. To, že ráno vyjdem z domu, ešte neznamená, že sa doň aj vrátim. To, že sa modlím, ešte neznamená, že nebudem vedieť, čo je bolesť. To, že mám chuť spievať, ešte neznamená, že nebudem plakať.
V tradícii gréckokatolíckej cirkvi sú v týždni po Veľkej noci v gréckokatolíckych chrámoch prostredné dvere na ikonostase, nazývané aj cárske, otvorené. Moja nebohá babka nám ako deťom prízvukovala, že starí ľudia kedysi hovorili, že kto zomrie v tomto týždni, ide vraj rovno do neba.
Ako dieťaťu sa mi toto tvrdenie náramne páčilo. Keby to tak bola pravda... Tak sú tieto tri dievčatá teraz už v nebi.
A aj ony odišli analogicky, ako pápež Ján Pavol II., v deň pred sviatkom Nedele Božieho milosrdenstva. Hľadám ešte v mysli nejaké povzbudenia, ale nedarí sa. Stále ich prebíja čierne súkno vedomia, že zomreli traja ľudia. Zdá sa mi, že nepochopiteľne, absurdne, priskoro.
Pre tragédiu, pri ktorej vyhasli tri ľudské životy, zrušili stretnutie mládeže Čítajte Za posledný mesiac som bola účastná piatich rôznych pohrebov. Na jednom z nich odzneli silné slová: Človek odchádza vtedy, keď na tomto svete naplní svoju mieru poslania robiť dobro. Niekto to stihne za tridsať rokov, niekto na to potrebuje sto rokov. No každý odíde v „plnosti času“.
Teraz sa mi čas smrti troch ľudí na prahu dospelosti zdá ako príliš krátky, no presýpacie hodiny života drží ktosi iný. Životy nikto nevráti, bolesť najbližších nikto nestlmí.
Pre nás ostatných je to len moment otrasenia, zastavenia a uvedomenia si čírej skutočnosti - život môže vyprchať sfúknutím sviečky. Kiežby tie naše sviečky nespaľovali druhých zlosťou, nenávisťou a krutosťou, ale zohrievali ich dobrým slovom a ľudským teplom. Minimálne takým, ako to za ten krátky čas, no s o to mocnejšou žiarou, stihli aj tri mladé osobnosti.
Česť ich pamiatke.
