Každý pohreb je situáciou zvlášť emocionálne vypätou. Aj keby sa ho človek zúčastňoval každý deň, zmysly mu neotupejú. Nedá sa. Každá rozlúčka je topenie sa v slzách.
Keď sa to všetko však vynásobí tromi, slovná zásoba sa zrazu stáva obmedzenou. Jednoducho je nemožné slovami uchopiť a pomenovať, čo sa odohráva v dave prítomných v takýchto chvíľach.
Mesto Stará Ľubovňa by o 10. apríli 2024 vedelo hovoriť svoje. A možno ani nie. Možno by len mlčalo a ticho plakalo.
V rozprávkach je číslo tri magické, symbolické a nesúce odkaz plnosti. V realite sa toto číslo v kontexte smrti ukazuje ako neznesiteľne ťažké a ľudsky neúnosné. Keď sa človek pozrie na tri biele truhly vedľa seba, kde ležia tri mladé ženy, keď hľadí na dav kráčajúci k cintorínu, hľadá prah znesiteľnosti. Mysľou prebehnú slová piesne: „Kolik mám ještě dní, než přijde poslední.... kolik jen váží bolest člověčí...?“
V Starej Ľubovni sa konala posledná rozlúčka s dievčatami, ktoré zahynuli pri nehode autobusu Čítajte Keď znejú rozlúčkové a spomienkové príhovory o živote trojice mladých, obetavých, milujúcich a milovaných dievčat, plače asi každý. Kto ešte vládze.
Staršia pani sediaca na lavičke a vzlykajúca s hlavou v dlaniach. Mladá žena, ktorá plače v náruči vedľa stojaceho muža. Ďalší muž stojí pri kočíku, z ktorého vyberá malé dievčatko. Berie si ho na ruky a po líci mu tečie slza. Objíma ho a kolíše v náručí. Len on vie, čo mu v tom momente ide hlavou. On svoju dcérku drží na rukách, má ju pri sebe. Trom otcom už toto nikdy dopriate nebude.
Bolestný je každý pohreb. Ale tie pohreby, pri ktorých umierajú ľudia so životom pred sebou, majú tú bolesť ešte akosi zvláštne umocnenú.
Na to, prečo museli tragicky zomrieť tri mladé dievčatá Katka, Lucia a Sofia, niet ľudsky jednoznačnej odpovede. Presahuje to medze chápania človeka. Slová útechy sa miešajú so slovami bolesti, no nad nimi sú slová nádeje. Čo tieto dievčatá ukázali svetu, kým žili, aké stopy vo svojich rodinách, škole, medzi priateľmi, v spoločenstve zanechali.
Bolestivé čísla z tragédie: Tri dievčatá zrážku neprežili, ďalšie odvážali vrtuľníky Čítajte Ako zaznie v jednom z príhovorov, dievčatá odišli nečakane v deň volieb.
„V deň najväčšieho rozdelenia Slovenska spojili celé Slovensko,“ vznáša sa pripomienka ich smrti. Na kolená vtedy padalo 1600 mladých na Spišskej Kapitule, na ďalšom mieste 40 mužov, medzi ktorými bol v tom čase otec jedného z troch zosnulých dievčat, i nespočítateľné množstvo ďalších ľudí po celej krajine.
V jednom momente preberie zo zamyslenia a ohúri hlas, ktorý jednou vetou zhrnie odkaz tejto trojnásobnej smrti. Každé z mien dievčat má svoj význam. Lucia – svetlo, Sofia – múdrosť, Katarína – čistota. A teraz sa to všetko spojilo v jedno.
„Čistá múdrosť svetla sa stretla.“
Keď sa dejú najťažšie tragédie, môže sa zdať, že zlo už víťazí a má neobmedzenú moc i dosah. Ale práve vtedy sa dejú i tie najmocnejšie veci – dobré. Keď vybuchne bytovka, vypukne vojna, trasie sa zem pri zemetrasení, horia príbytky, umierajú otcovia rodín...
Vtedy sa ľudia zomknú najtesnejšie. Lebo platí to staré známe, že podelená radosť je dvojnásobná radosť a podelená bolesť je polovičná bolesť.
„Je to prílišná bolesť, aby ste ju niesli sami. Budeme ju zdieľať s vami...“ prihovárajú sa kňazi rodinám obetí, „lebo bolesť je veľká, ale väčšia je naša nádej“.
Nádej na to, že svedectvo životov a smrti nezostane bez svojho ovocia. Obeta spojená so stratou je priveľká. No zo smrti sa rodí nový život, ako keď musí semeno v zemi odumrieť, aby prinieslo novú úrodu. Je to čas zastaviť, prehodnotiť, zmeniť. A uvedomiť si, čo má pravý zmysel.
Biskup sa mal stretnúť s 1400 mladými. Teraz plače sám v kaplnke Čítajte Cestou z pohrebu rezonuje mnoho slov, medzi nimi aj tie otca biskupa Františka Trstenského: „Zoči voči tajomstvu smrti sme nekompromisne konfrontovaní s tým, aká nezastupiteľná je v našom živote viera, nádej a láska. Všetko ostatné je prchavé a nestále.“
Koľko váži ľudská bolesť, to sa zmerať nedá. Ale len viera, nádej a láska na opačnej miske váh dokážu jazýček preklopiť tak, aby bolesť nemala posledné slovo.
„Lebo bolesť je veľká, ale väčšia je naša nádej.“
Blažený pokoj, večná pamiatka, Lucka, Sofia a Katka.
