LEVOČA. O tom, o čom sa dnes mládež učí v knihách dejepisu, oni hovoria z vlastného prežitého. Aké absurdnosti a zvrátenosti priniesla druhá svetová vojna a čo si predstaviť pod pojmom holokaust?

Svedčia o tom tí, ktorí sú najpovolanejší, tí, ktorí ho prežili. Ich príbehy už roky zhromažďuje rozhlasová redaktorka Dagmar Mozolová. Tá preniesla príbehy ľudí, ktorí prežili holokaust, z éteru rádia do kín, divadiel a na školy po celom Slovensku.
Prežili sme holokaust - tak znie samotný názov projektu, ktorý chce nahlas upozorňovať na nie tak dávnu minulosť.
Moment, ktorý pohol a inšpiroval
Predstavovať meno Dagmar Mozolová nie je pre tých, ktorí počúvajú stanicu Rádio Slovensko, zvlášť nutné. Redaktorka sa vo svojej relácii Encyklopédia spravodlivých venovala desať rokov vyhľadávaniu ľudí, ktorí si ešte na vlastnej koži odžili obdobie spred vyše osemdesiatich rokov.

Podnet prišiel po jednej relácii, kde sa Mozolová stretla so ženou, ktorej mama zachránila počas vojny jedenástich ľudí, pričom za plotom bola nemecká posádka.
Žena vo vysokom štádiu tehotenstva pomáhala iným za cenu smrti v prípade odhalenia.
„Keď som prišla domov, veľmi silno to vo mne rezonovalo. A uvedomila som si, že títo ľudia nám pomaly odchádzajú. My sme posledná generácia, ktorá ešte môže tieto ich príbeh počuť naživo. A je potrebné tieto ich príbehy ešte zachytiť,“ vysvetľuje Mozolová počiatočnú motiváciu pustiť sa do tohto projektu.
S potrebným zápalom pre túto mravenčiu prácu začala hľadať a skúmať. Písal sa rok 2014. Dnes výsledok hovorí sám za seba. Za desať rokov priniesla vyše takmer 200 unikátnych príbehov ľudí, ktorí prehovorili o svojich životoch v tieni vojny.
Pustili sa na turné po Slovensku
Pri tak kvantitatívne širokej a kvalitatívne hlbokej vzorke respondentov prišla postupne prirodzene túžba priniesť ich príbehy aj ďalej, aj inou formou.
Z rádiového prostredia sa tak zhmotnili a preniesli priamo, naživo a osobne medzi ľudí vďaka osobným stretnutiam.
Prežili sme holokaust je formát, s ktorým cestuje Dagmar Mozolová po celom Slovensku. V rámci neho zaznieva veľmi silný príbeh Denisy Nikodémovej, ktorá si na vlastnej koži odžila, čo je to prenasledovanie.

Vo svojom svedectve sa vracia k svojim osobným zážitkom, keď po mnohých desiatkach rokov prelomila vnútorný blok vracať sa do ťažkého obdobia života a teraz nahlas svedčí, aby ukazovala, čo dokazuje zlo a nenávisť.
V rámci svojich zastávok sa dosiaľ prihovorili publikám v Poprade, vo Zvolene, Prešove, Bardejove, Levoči a Banskej Štiavnici.
Stretnutie vkusne a emotívne podčiarkuje trefnými a hlbokými piesňami Katka Koščová spolu so svojou hudobnou „dvojičkou“ Danielom Špinerom.
Musíme o tom hovoriť, znie z pódií
Denisa Nikodémová je rodáčkou zo Spišskej Novej Vsi. Svoj príbeh prišla vyrozprávať aj do Levoče. Toto miesto sa v časoch vojny stalo na krátky čas miestom nádeje pre jej rodičov, ktorí sa ukryli v tamojšej nemocnici.
Pani Denisa, vtedy osemročná, našla aj so svojou o dva roky staršou sestrou bezpečný úkryt u pani Pellerovej v Spišskej Novej Vsi. A ona sama sa neskôr aj do Levoče vracala do nemocničných priestorov, teraz už skrz svoju profesiu. Posledná návšteva Levoče sa spájala so svedectvom.
„Musíme o tom hovoriť, aby sa nezabudlo. Prajem vám, aby ste nikdy nemuseli zažiť nič zlého a aby ste si uvedomili, čo spôsobuje nenávisť. Že tak veľa nevinných ľudí muselo zmiznúť len preto, že má iné vierovyznanie, že sa narodilo do inej rodiny, ako si to niekto predstavoval. Nenávisť je najhoršia vec a najlepšia vlastnosť je ľudskosť a láska,“ apeluje docentka Denisa Nikodémová.

Okrem príbehu pani Denisy je v každom meste divákom predstavený aj príbeh z okolia. V Levoči prišla na pódium divadla Katarína Maximová z Oľšavice, obce v Levočskom okrese.
Tá prerozprávala príbeh záchrany tak, ako ho poznala zo svedectva svojho svokra, ktorý sám doma Židov istý čas ukrýval, v tom čase žil so svojou manželkou a synom v prednej izbe, v strednej žil ďalší brat s manželkou a v zadnej tretí brat s deťmi.
Dielo, ktoré prežije generácie
V uplynulých dňoch sme si pripomenuli 79 rokov od konca druhej svetovej vojny. Pamäť národa je však vratká, o to podstatnejšie je o dejinách hovoriť. Dagmar Mozolová to robí už celú dekádu. V Encyklopédii spravodlivých zhromaždila svedectvá tých, ktorí zachraňovali. Rovnako tak hľadala aj tých, ktorí boli zachránení. Za túto svoju nielen profesijne, ale aj spoločensky veľmi podstatnú poctivú prácu získala v roku 2018 ocenenie Krištáľové krídlo v kategórii publicistika a literatúra. Právom, lebo ako zdôraznil medailón o jej osobe, ide o „monumentálne a historické dielo, ktoré prežije generácie“. A generácie nesmú zabudnúť na to, aká minulosť formovala ich súčasnosť.
Jeho dcéra, vyše 90-ročná pani Tremková, dodnes spomína, ako zachránil Židov každý z bratov. Tak tento príbeh žije dodnes v spomienkach ženy, ktorá síce do Levoče už prísť nemohla, ale svoje spomienky stále sprostredkúva mladšej generácii.
Svedectvá majú silný zásah, v levočskom divadle bol ozvenou dlhý neutíchajúci potlesk. Ako reakcia na spomienky, ktoré zaznievali doslova v hrobom tichu. To chvíľami prerušovali hlasné nádychy či šum pri počutí desivých spomienok.
Aj vzhľadom na to, ako sa aktuálne vyhrocujú nálady v spoločnosti, je takáto aktivita ešte viac potrebná. A rovnako i jej čo najväčší dosah.
Preto okrem rozhlasových relácií a „turné“ po Slovensku je tu aj ďalšia forma. Film.
„Bolo mi ľúto, že tí ľudia, ktorí nám tieto poučné príbehy rozprávajú, začali pomaly odchádzať. A my ich príbehy máme len v audioformáte. A tak som založila občianske združenie Testimonium. Získali sme niekoľko grantov, podporil nás Peter Nunez, a začali sme nakrúcať na kameru aspoň niektorých z nich. Prvý film je o Zuzane Dermekovej, ktorá zachránila dvojročné dievčatko,“ vysvetľuje Dagmar Mozolová na margo ďalších aktivít.
Tento film premietajú v rámci návštev miest so spomínaným projektom Prežili sme holokaust. Na pláne sú ešte zastávky v Žiline, Košiciach, Trenčíne a Bratislave.