BUDIMÍR. Celý život mala podľa svojich slov šťastie na učiteľov. Aj keď sama z učiteľskej rodiny nepochádza, toto povolanie bolo u nich stále vo veľkej úcte. Dnes vyučuje na Základnej škole v Budimíre. Tvrdí, že v každom z detí treba hľadať to najlepšie. A vedieť im načúvať. Za svoju práca získala ocenenie Učiteľská osobnosť Slovenska 2023. Obetavá a vnímavá učiteľka Michaela Babejová.
Už pár dní ste učiteľskou osobnosťou Slovenska 2023. Viete, kto vás na ocenenie nominoval?
Nomináciu som prijala s veľkou vďačnosťou, pokorou, radosťou i zodpovednosťou. Viem, že nominácií bolo viacero - zo strany rodičov mojich súčasných aj bývalých žiakov i z radov kolegov.
Ako spätná väzba na vašu prácu zo strany rodičov to pravdepodobne potešilo.
Bolo to potešujúce. Osobne si veľmi vážim spoluprácu s rodičmi mojich žiakov, ktorú máme na veľmi dobrej úrovni.
Keď som v pondelok po získaní ocenenia prišla do práce, v triede ma okrem mojich detí čakali aj ich rodičia. Pripravili mi nádherné privítanie a oslavu ako prekvapenie. Zložili mi báseň, upiekli tortu, darovali obrovskú kyticu, venovali slová ocenenia.
Cítim veľkú podporu zo strany svojho blízkeho okolia, mojich žiakov a ich rodičov, vedenia školy, kolegov i celkom neznámych ľudí.
Dejiny nepoznajú z učebníc, ale z vlastného života. Prežili sme holokaust, znie naprieč Slovenskom Čítajte Keď sa vrátime k počiatkom, aká bola vaša cesta k povolaniu učiteľky? Vzor v rodine?
Nepochádzam z učiteľskej rodiny, nemali sme v rodine žiadneho pedagóga. No moji rodičia stále hovorili o mojich učiteľoch s veľkou úctou a rešpektom. Aj keď sa stalo, že niektorý občas trochu zakopol, rodičia skonštatovali: „Je to tiež človek z mäsa a kostí. Možno urobil chybu, ale ideme ďalej.“ A tak som to aj brala. Nikdy u nás doma nepadlo na prácu učiteľa či jeho osobnosť jediné negatívne slovo.
Tiež som celý život mala veľké šťastie na učiteľov. Od materskej školy, cez základnú školu, pedagógov na gymnáziu v Levoči i na univerzite v Prešove.
A kvalitnými pedagógmi som obklopená doteraz, v škole v Budimíre, kde pôsobím. Začína to našou pani riaditeľkou Jankou Bavoľárovou, ktorá je prirodzeným lídrom a človekom, ktorý nám vlastným príkladom ukazuje, čo znamená profesionalita a ľudskosť, a pokračuje kolegami.
Ako sa dostala učiteľka z Levoče na Spiši do Budimíra pri Košiciach?
Stále som snívala o tom, že budem učiteľkou na vidieckej škole, tak si teraz plním svoj detský sen. A to, že je to práve okolie Košíc, súvisí s ďalšími skutočnosťami v osobnom živote.
Prečo vás lákalo učiť v obci? Vnímate nejaký rozdiel medzi pôsobením pedagóga v meste a na dedine?
Myslím si, že deti sú podobné v Budimíre i v Bratislave, v malej dedinke i vo veľkomeste. Mala som možnosť počas praxe na univerzite pracovať s deťmi bývajúcimi v Prešove. A nevidela som tam zásadný rozdiel v porovnaní s deťmi, ktoré učím teraz v Budimíre.
Ocenený Marián Marko: Zbožňoval matematiku, páčilo sa mu povolanie rušňovodiča, je z neho herec Čítajte Keď učiteľ úprimne verí tomu, že má v triede úžasných žiakov, tak ich má či v Bratislave alebo v Gemerskej Polome. Jednoducho ma predstava učiteľky na vidieckej škole lákala predovšetkým kvôli prírode a prostrediu ako takému.
Vo vašej charakteristike pri nominácii zaznelo aj to, že sa snažíte v každom vidieť to najlepšie. Ako na to?
Čiastočne to asi vychádza z osobnosti, čiastočne je to ovplyvnené prostredím, v ktorom žijem a pohybujem sa, a čiastočne aj mojím nastavením, že to tak chcem robiť. Toto dokáže urobiť i človek, ktorý to možno nemal dané v podstate svojej osobnosti. No myslím si, že vidieť v druhom to najlepšie je vec naučiteľná a malo by to byť esenciou každého učiteľa.
Spomínali ste prajné prostredie školy. Máte popri učebných osnovách priestor aj na vlastný vklad a kreovanie prístupu počas výučby?
V tomto mám obrovský priestor. Práve toto ma v Základnej škole v Budimíre očarilo už v momente, keď som tam bola na pracovnom pohovore.
„Toto je miesto, kde chcem pracovať,“ vravela som si. Veľká miera slobody učiteľa, dôvera v jeho schopnosti i zodpovednosť s tým spojená. Už aj e-mail, ktorý bol pozvánkou na stretnutie týkajúce sa výberového procesu, bol písaný s veľkou úctou k učiteľskému povolaniu, k budúcemu potenciálnemu učiteľovi i k skutočnému, úprimnému záujmu o hľadanie najlepšieho záujmu žiakov.
Pani riaditeľka v ňom zvlášť zdôrazňovala, že jej záleží na kvalite učiteľov, a preto výberový proces pozostáva z viacerých kôl.
Na miesto učiteľa cez viacero kôl?
V rámci prvého kola sme odučili jednu vyučovaciu hodinu. Cieľom bolo pozorovať inovatívnosť metód, komunikáciu či pohotovosť reakcií.
Druhé kolo súviselo s osobným stretnutím, kde sa usilovalo vedenie školy spoznať spôsobom nášho myslenia a osobné nastavenie.
Povolanie zdravotníka nie je pre každého, otestovali si to i žiaci základných škôl Čítajte Tretie kolo súviselo s víziou – ako si predstavujeme naše pôsobenie v škole, čo je pre nás dôležité, čo prinášame, ale zároveň i čo nám škola ponúka a aké podmienky vytvára pre svojich učiteľov.
Pani riaditeľka k výberu pedagogických i odborných zamestnancov pristupuje s veľkou zodpovednosťou, starostlivosťou a precíznosťou, čo sa následne odráža i na kvalite. Kvalitné školy vytvárajú kvalitní učitelia.
Spomínate si, akú víziu ste na pohovore predstavili?
Popisovala som svoju skúsenosť s implementáciou Montessori pedagogiky do vyučovacieho procesu, keďže už v rámci univerzitného štúdia som nadobudla skúsenosti v tejto oblasti a načrtla som možnosti jej využitia v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu.
Čím si vás Montessori získala?
Montessori pedagogika je mojou srdcovka už od univerzitných čias. Intuitívne som cítila, že takto chcem učiť, len som vtedy ešte netušila, že takáto koncepcia existuje. Je to veľmi nadčasový koncept, čerpám z neho dodnes.
Čo vás na tejto metóde oslovilo?
Samotná filozofia a to, akým spôsobom sa k dieťaťu pristupuje. Pracujeme s tým, k čomu dieťa inklinuje, podporujeme ho v jeho talentoch, vnímame jeho potreby a predovšetkým, dieťa samotné je vnímané veľmi komplexne.
Je aj reálne možné v škole, kde je, povedzme, dvadsať detí, aplikovať tento pohľad na každé z nich?
Áno, som presvedčená, že to je možné. Zažívam to deň čo deň v mojej triede. Myslím si, že vnímam ich výnimočnosť na jednej strane a súdržnosť na strane druhej.
Návrh na kúpu lanovky rozdelil krajských poslancov. Hovoria o precedense Čítajte Ako to vyzerá na konkrétnych príkladoch v praxi?
Vidíme žiakov, ktorí majú vynikajúce poznávacie či analytické predispozície, a tak ich podporujem v tom. Potom sú to deti, ktoré sú takzvané umelecké typy, ďalej pohybovo zdatné typy či deti altruistické.
Pracujem s tým, čo im bolo dané a k čomu ich to prirodzene tiahne. Učím ich poznávať svoje silné stránky, ale aj veci, v ktorých budú potrebovať možno občas pomôcť.
Majú deti záujem sa nechať naviesť?
Ak mám s dieťaťom dobre vybudovaný vzťah, tak sa s vami príde poradiť i samo.
Čo je pre vás najväčšia výzva, s ktorou sa stretávate?
Nájsť to, čo je skutočne dôležité a čo budú v živote naozaj potrebovať. Identifikovať to, vyfiltrovať a venovať sa tomu naozaj podstatnému. Kľúčové je pre mňa rozvíjanie životných zručností, toho, aby boli dobrými ľuďmi, aby boli láskaví k sebe i k svojmu okoliu, aby boli čestní, úctiví, trpezliví, zdravo sebavedomí, spolupracujúci, aktívni, priateľskí i starostliví.
Nevytratila sa tá všímavosť spomedzi detí skrz ich pozornosť zameranú na mobily a sociálne siete?
Ak sme my vnímaví k deťom, potom sú aj deti vnímavé k svojmu okoliu a sebe navzájom. Je to úloha nás dospelých: ukázať im, čo vnímavosť znamená, čo je to všímavosť, pozornosť, aktívne počúvanie. Ak mi dieťa niečo hovorí, venujem mu plnú pozornosť.
Jednotky zhora nadol – áno alebo nie? Ako to vnímate? Čo keď dieťa nebaví matematika, treba ho tlačiť?
Rozvíjať a podporovať dieťa vo vzdelávaní je určite dôležité. Aj byť dôsledný a mať naň zdravé nároky a očakávania. Každé dieťa má daný svoj potenciál a je dobré prirodzene očakávať úsilie pri jeho napĺňaní. Zároveň je však veľmi dôležité nepozerať sa na dieťa cez jeho výkony, ale vnímať ho ako človeka, ako ľudskú bytosť.
Ako to myslíte nevnímať cez výkony?
Vnímať jeho osobnosť v komplexnosti. Dávať mu bezpodmienečné prijatie bez ohľadu na to, či prinesie domov trojku alebo jednotku. Keď ten potenciál má, tak treba byť zdravo náročný a dôsledný. Očakávať zodpovednosť. A zároveň stále upriamovať pozornosť na to, čo dieťa zvládlo, čo mu ide výborne.
Takže to nemusí byť len o striktnom známkovaní. Jedna alebo tri.
Ani my dospelí nemáme stále stopercentný deň, ani v práci, ani v osobnom živote. Aj my občas šliapneme vedľa.
A ako nájsť tie hranice? Aby dieťa ukázalo potenciál, ale zároveň ustáť to, že nemá ono hlavné slovo.
Je potrebné byť citlivý na to, čo dieťa potrebuje, byť láskavý a dôsledný zároveň. Ale taktiež prijať ho bezpodmienečne, aj keď dieťa urobí niečo inak, ako sme očakávali.
Mali ste podobnú výchovu z hľadiska pedagogického prístupu aj vy sama? Alebo naopak, bola odlišná a teraz vychovávate inak?
Ja som mala veľké šťastie na rodinné prostredie, do ktorého som sa narodila. Moji rodičia boli veľmi podporujúci, rozvíjali u mňa i mojej sestry samostatnosť i zodpovednosť. Nedostávali sme za známky nikdy ani odmeny, ani tresty.
Darca krvi je vo výhode. Jeho zdravie hneď prejde kontrolou, pripomína organizátorka odberov Čítajte Rozprávali sme sa, čo sa deje v škole, prirodzene sa o to zaujímali, no obe so sestrou sme cítili, že rodičia nás majú radi bez ohľadu na to, akú známku na vysvedčení budeme mať. Vychádzalo to asi z rodinného prostredia i našich osobností, že sme kvalitné vzdelanie vždy vnímali ako nadčasovú hodnotu, poznávanie nás bavilo a prinášalo nám radosť a dodnes hľadáme esenciu múdrosti v rôznych oblastiach.
Nikdy ste neskrývali žiacku knižku?
Nie. Celkovo som bola typ dieťaťa, ktoré sa rado učilo. A rada sa učím doteraz. So sestrou sme typy, ktoré škola bavila a mali vzťah k poznaniu i poznávaniu ako takému.
Vzdelávate sa stále?
Áno. Čo ma veľmi baví, je už spomínaná Montessori pedagogika. Je to tiež metodika vysoko efektívneho učenia, rozvíjania životných zručností, rešpektujúca komunikácia. Človeka k tomu prirodzene tiahne a potom zistí, že je možné sa v tých smeroch rozvíjať i odbornejšie, fundovanejšie.
Každé dieťa je iné a asi ani vzorce neplatia na každé dieťa, no potom príde váš vklad, je tak?
Potom príde na rad osobnosť učiteľa a učiteľský kumšt. Aby dokázal vnímať jedinečnosť a výnimočnosť každého dieťaťa a pracovať s ňou. Myslím si, že nemáme ako učitelia v rukách formičky na medovníky a nie je naším cieľom urobiť zo všetkých detí verné kópie. Ale pracovať s našimi predstavami a s tým, aké sú naše predstavy o „ideálnom dieťati“.
Schválne, ako by ste definovali „ideálne dieťa“?
Každé dieťa je vo svojej podstate ideálne. Ja mám v triede 26 ideálnych detí. A tento potenciál máme v každej triede.
To je relatívne dosť, 26 detí.
Keď sa povie „moja trieda“, nepredstavím si číslo 26. Nie je to číslo 26. Keď sa povie „moja trieda“, predstavím si moju Evelínku a Yasminku. Mišku a Emku. Môjho Sebiho a Dávidka, môjho Mareka a Paťka, Branka a Matúška, Sofi a Ľudmilku... A takto by som tu mohla vymenovať každého jedného z nich, každého so svojím príbehom. Moja trieda nie je číslo 26. Je to 26 osobností, 26 duší.
Spája ich šport a diagnóza. Festival pre deti s Downovým syndrómom je radosť pre deti i rodičov Čítajte Odkiaľ čerpáte energiu, čo je vaša psychohygiena?
Pre mňa je dôležité byť spokojným človekom a potom môžem byť spokojnou učiteľkou. Myslím si, že každý učiteľ by si mal cielene nachádzať čas a priestor na to, čo ho bavím, niečo pri čom si oddýchne, či niečo, o čo sa vie oprieť.
Pre mňa je to určite viera v Boha, moja rodina, moji najbližší, príroda, túry, čítanie, gospelová hudba, stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi, varenie, pečenie či práca v záhrade.
Pečenie receptov. Niekedy aj deťom do školy čosi napečiete?
Skôr to s nimi občas sama pripravujem. Hoci si len spoločne nakrájame melón. Nemusí to byť veľká gastronómia ani kulinárske umenie. Ide o ten príjemne strávený spoločný čas, keď spolu vytvárame niečo osožné a užívame si prítomnosť.
Aké sú podobné ďalšie aktivity v prostredí školy okrem samotného vyučovacieho procesu?
Pri téme jedla mi napadli nedávne spoločné raňajky. S deťmi sme sa dohodli, že v pondelok ráno prídeme do školy skôr a spoločne sa naraňajkujeme. Deti si doniesli vlastnú šálku, uvarili sme si bylinkový čaj z vlastnej záhradky a len tak sa spolu rozprávali a užívali si tieto spoločné chvíle.
Niektoré deti už v nedeľu popoludní upiekli spoločne s rodičmi bábovku, o ktorú sa podelili a tak zdieľali dary svojich rúk. Deťom netreba veľa, ani takáto aktivita nemusí byť často. Ale je to naša plná pozornosť a čas, tie sú pre deti najväčším darom.
Dejiny nepoznajú z učebníc, ale z vlastného života. Prežili sme holokaust, znie naprieč Slovenskom Čítajte Vy ste zjavne kreatívna duša.
Veľmi ma inšpirujú moje deti i prostredie okolo mňa. Dostávam podnety a prichádzajú nápady, ktoré sa snažím zrealizovať.
Mali ste v rámci týchto podnetov v škole zo strany vedenia aj nejaké mantinely?
Nespomínam si na žiadne. Tým, že pani riaditeľka je veľmi podporujúca a otvorená, sú realizácia a uvádzanie nových nápadov do praxe jednoduché.
Ako si vy predstavujete dokonalého učiteľa?
Za mňa to najlepšie vystihujú slová Marie Montessori: „Darujme deťom krídla nezávislosti a korene zodpovednosti.“ Dať deťom naozajstnú slobodu a zároveň v nich kultivovať osobnú zodpovednosť.
Prezraďte, aké sú ešte vaše vízie?
Chcem rozvíjať a kultivovať to, čo mi bolo dané. Ocenenie, ktoré som aktuálne získala, vytvára priestor využiť tento čas, posunúť posolstvo č inšpiráciu ďalej a zanechať hoc i len malú kvapku v mori.
