PREŠOV. Očarila ho architektúra hradov či miest v minulosti. Tak si povedal, že ich z kníh či internetu a z kopcov miest prenesie do zmenšenej podoby vo svojej garáži.
Bývalý profesionálny vojak miluje prácu s drevom aj vyšívanie.
Milan Babej z Prešova je autorom unikátnej makety historickej podoby Prešova s takmer 800 domami v časoch jeho niekdajšej slávy a krásy.
Keď ho chytí múza, za týždeň hrad spraví
Milan sa do umeleckej práce zamiloval úplne naplno. Aktuálne prezentuje svoje diela na výstave v priestoroch PKO na Šváboch. A kým sa tá stala realitou, prešiel iba jeden rok.

„Človek robí a robí. Keď ma to chytí, tak už neprestanem a len na tom pracujem. Presne ako tí, ktorých takto chytí múza,“ konštatuje s úsmevom šikovný majster Milan Babej. Zmenšenina hradu spod jeho rúk dokáže vyjsť aj za jeden týždeň. A teraz verejnosti ukázal rovno 32 takýchto hradov, jednu prešovskú Kalváriu a jednu zmenšeninu mesta Prešova.
Začalo to ako myšlienka obdarovania
Počiatky objavovania tohto svojho talentu si Milan spája s rodinnou udalosťou.
„Všetko to začalo, keď mala dcéra konfirmáciu v evanjelickom kostole. Vtedy som rozmýšľal, aký darček by som mohol urobiť, respektíve čo by som mohol dať pani farárke. Tak som vytvoril a podaroval jej podaroval kostolík s venovaním. Najprv som takto urobil jeden, neskôr druhý, potom prišla Banská Štiavica a už sa to rozbehlo,“ spomína.

Ako tieto hrady tvorí?
„Len tak, z mapy podľa 3D a podľa máp na webe. Ľudia si dnes už všetko fotia, vidíte tak aj detaily, a preto sa to dá,“ vysvetľuje.
Mimochodom, sám je zapáleným milovníkom a návštevníkom hradov.
„Postupne sme so synom prešli Slovensko a takmer celé Česko, už len severné Čechy nám ešte chýbajú. Posledné štyri hrady, kam sa chystáme tento rok.“
Nielen dláto, ale aj ihla
Všetky diela sú vyrobené z dreva. Charakteristické sú absolútnou presnosťou a precíznosťou. Prekvapia úplné detaily v milimetroch, ktoré dotvárajú celkový ráz. Autor je skrátka precízny, čoho dôkazom je každý jeden hrad.
Na mužské ruky je tá jemnosť a precíznosť možno až nezvyčajná. Na to sa Milan len usmeje.

„Ja som aj vyšíval. A robím aj macrame. Prakticky všetko okrem elektriny. Tá kope a to nemám rád,“ vtipkuje všestranne kreatívna duša. Doma má vraj okolo dvesto vyšívaných obrazov. Umelecké vlohy po ňom podedila aj dcéra, ktorá, pre zmenu, tvorí z kože kabelky, ktoré maľuje.
Diela? Nepredajné
Makety priestranných diel sú nepochybne náročné aj na uskladnenie. Milan ich má všetky v prenajatej trojgaráži, kde majú svoje miesto a kde tiež aj on sám tvorí. A je to jeho srdcovka, každé jedno dielo.
Finančne to ohodnotiť nedokáže, a tak nie sú na predaj. Len raz jedno dielo posunul ďalej, bol to Solivar, ale viac to vraj nespraví. Lebo je mu ľúto, že síce je stále autorom, ale už nie majiteľom.
Neodrádza ho ani fakt, že je to náročné na uskladnenie, zvlášť pri jeho nekončiacim eláne tvoriť nové.
„Aj by bolo treba ešte nejaké miesto, lebo toto tu mi už trošku prerástlo cez hlavu. Bolo by treba čosi väčšie, keby niekto ponúkol, aby sa to stále dopĺňalo,“ zamýšľa sa.
Aktuálne má rozrobené ďalšie dva hrady. Robieva aj na „striedačku“, raz tento hrad, potom ten. Je to jeho oddych aj koníček zároveň.
Mimochodom, Milan nie je historik, študovaný umelec či čosi podobné. Je bývalým vojakom. A spomínané obrazy vyšíval už aj počas svojej profesionálnej kariéry.

Aj s pozorným okom a kontrolou
Diela, ktoré Milan zmajstruje, majú aj svoje „odborné“ oko. Spätnú väzbu mu dáva jeho syn. A keď raz poslal fotografiu finálneho hradu svojmu švagrovi, ten ho zas upozornil na fakt, že zabudol na hrade Karlštejn hlavnú vec, a to jeho premostenie. Táto výroba hradu vraj trvala najdlhšie, keďže mal v tom čase Milan covid a veľmi náročne sa mu pracovalo.
Keď si jeho tvorbu všímajú deti, tie sú vraj najpozornejšie a neunikne im žiaden detail. Samotnému autorovi nechýba kreativita a predstavivosť. Veľa vecí vníma už v predstavách. A keď niečo zbadá, už sa to v hlave usadí.
„Šéf mi kedysi dávno vravel – tebe stačí iba raz vidieť, nepotrebuješ už nič viac. A je to tak. Videl som to, urobím to.“
Vízie sa ešte stále nájdu
Milan rád okrem s drevom tvorí aj na macrame, kde mu vyhovuje, že je to na veľkom priestore. A manželka sa vraj teší, že si jeho rukami splnila svoj sen. I on sám ešte nejaký ten sen má.
„Veľmi by som chcel, aby ma jedna pani naučila čipkovať. Ale takú tú starú, originálnu solivarskú čipku. Toto by som sa ešte veľmi rád chcel naučiť,“ prekvapuje majster.
Pokiaľ ide o drevené diela, jeho víziou je maketa mesta Levoča. Tá by mohla nasledovať po makete Prešova, jedinečnom diele nemalých rozmerov.
Prešov v svojej niekdajšej kráse
Zmenšenina mesta Prešov je medzi hradmi unikát a zaberá značný priestor. Dopraviť ho do výstavnej siene vraj dalo zabrať, aby sa počas prenosu nič nepoškodilo. Prenášali toto mesto štyria.
Skladá sa z dvoch častí, pri tvorbe sa inšpiroval dostupnými zdrojmi. Ide o podobu Prešova z 18. storočia. Prekvapia niektoré prvky, napríklad tvary domov či radnica uprostred námestia.

„Mesto Prešov malo podobné domy ako v Bardejove, ale stále horelo, tak to tak i dopadlo. Aj radnica sa v meste nachádzala v 18. storočí, z akého obdobia toto dielo je. V jeho centre. Všetky mestá mali v tom čase radnicu v strede centra, podobne ako Levoča či Bardejov,“ opisuje Milan.
A napríklad rozdiel v streche na Konkatedrále sv. Mikuláša pripisuje tomu, že kostol sedemkrát vyhorel a vždy mal potom strechu inú.
Chýba mu, že Prešov už dnes nemá hradné opevnenie.
„Táto podoba je tesne predtým ako Mária Terézia zrušila v Prešove hradby, ktoré tam dovtedy boli. Mesto sa rozrastalo, múry sa búrali a mesto rozširovalo. Keby to bola nechala tak, tak by to bolo oveľa krajšie,“ zamýšľa sa autor.
Prešov v malom vyzerá už na pohľad komplikovane. Tvorí ho približne 750 domčekov.
„Aj keď v tom období malo okolo 800 domčekov, ale musím povedať pravdu, že sa mi to už nevošlo,“ priznáva.
Keď sa spoja ruky a hlava, vznikajú skvelé diela
Pri prehliadke hradov, Prešova, Prešovskej kalvárie a šikovnosti Milana človek uvažuje, kde je to jeho tajomstvo úspechu.

„Keď bude zdravie, bude všetko, lebo všetko sa dá urobiť. Veľa pekných miest je okolo nás,“ vysvetľuje Milan. Len to správne uchopiť.
„Hlavu máš na to, aby si rozmýšľal, nie na to, aby bola na krku, hovoril kedysi môj otec. A tak sa musia spojiť ruky a hlava. Toto je tá správna kombinácia. A keď oboje funguje, tak je to v poriadku.“
To, aké hrady budú Milanom zvečnené, závisí od toho, ktoré sa jemu samému páčia. Najlepšie sa mu vraj tvoria práve tie, ktoré sú jeho oku ľúbivé. V opačnom prípade je podľa jeho slov tvorba čisté trápenie.
A našiel by sa teda aj takýto, menej obľúbený hrad? Vraj áno, ale nám do novín neprezradí, ktorý to je. To azda až návštevníkom osobne pri prehliadke.