STARÁ ĽUBOVŇA. Bol nekorunovaným pánom hradu. Mal prehľad o tom, kde sa čo mihlo, koľko je zásob v komorách, koľko je v útrobách obydlia zamestnancov i ktorý posol v noci prekročil hradné brány.
Kasteláni boli v minulosti veľaváženou funkciou, často vyberanou z radov šľachticov.
Nahliadnuť do života tohto v minulosti neodmysliteľného hradného povolania môžu v aktuálnej sezóne návštevníci hradu Ľubovňa v Starej Ľubovni. Otvoria im dvere kastelánskeho príbytku aj poodhalia pozadie života kastelána.
Funkcia zvučného cvengu
Byť kastelánom bola v minulosti výsada v pravom zmysle slova.
„Prvopočiatok patril kastelánom s významným postavením vojenských a šľachtických titulov. Bola to vysoko prominentná funkcia, veľmi dobre platená, aj z politického hľadiska veľmi dobre ohodnocovaná. Kastelán mal i politický vplyv, isté výsady a právomoci. Popri plate dostával pravidelne tiež prídely vína, piva či súkna,“ opisuje Marián Čižinský, správca Hradu Ľubovňa a slovami niekdajšieho slovníka dnešný kastelán.

Kastelán bol na hrade k dispozícii prakticky nonstop, všetko mal pomyselne aj reálne pod palcom.
Ako si býval hradný kastelán
To všetko riadil nielen priamo na mieste, ale aj zo svojho príbytku. Expozícia kastelánovho bývania budí dojem istej majestátnosti.
„Táto kachľová pec bola pôvodne umiestnená v jednom zo šľachtických dvorov v Sabinove, ktorý už dnes neexistuje. No zachránili ju, rozobrali, preniesli a dnes je tu. Postele sú z 19. storočia, stolčeky z nášho zbierkového fondu,“ vymenuje na margo zariadenia ľubovnianskej kastelánskej izby.
„Ubytovanie je honosné. Ale zároveň oddychová časť je spojená aj s pracovňou. Všetko závisí od architektúry, ak bolo možné, mal kastelán súkromný apartmán oddelený od pracovne,“ opisuje správca.
Na hrade Ľubovňa predstavujú obydlie v jednom – spoločný priestor, kde sa spí, zabáva, modlí, pracuje, víta hostí aj oddychuje. Chýba tu však skriňa či úložný priestor. Čižinský vysvetľuje, že išlo o súkromné veci, ktoré nemuseli byť na očiach. O ich prípravu a zabezpečenie sa staral osobný sluha.

Značnú časť zaberá posteľ. Posteľ, ktorá je prakticky hneď v pracovni.
„V minulosti také čosi neriešili. Nebolo takí hanbliví, boli prirodzenejší. Pre nich istá forma nahoty bola tabu a zároveň nebola tabu,“ opisuje Čižinský.
Vyvstáva však otázka, či bol kastelán slobodný alebo ženatý.
„Išlo o funkciu, ktorá si vyžaduje plného človeka. Nevylučuje sa to, ale žena by ho mohla rozptyľovať, požadovať niečo pre seba, čo jeho právomoc nemusela obsahovať. Stále to bolo individuálne a nedalo sa to vylúčiť, kastelán mohol mať rodinu, ale nemusel. Nie všetko máme z histórie dostupné.“
Funkcia, ktorá musela mať „filipa“
Súčasťou denného režimu bola aj, ako inak, zábava. Kocky, karty a priatelia za stolom. Pri karafe vína či holbe piva.
„Ale piť mohol len tak, aby bol stále plne funkčný. S hosťami mohol popíjať, ale žiadalo sa, aby si zachoval isté dekórum. Keď prišli významní hostia, musel sa im venovať, no je to trochu dvojsečné. Kastelán veľa môže, ale má zároveň aj veľa kompetencií.“
Kompetencie plynúce z povolania si vyžadovali, aby mal kastelán aj čo-to v hlave.
„Kastelán toho filipa mal a musel mať. Mohol si viesť vlastné súkromné záznamy. Aj keď mal ľudí, ktorým mohol veriť, že ho nezradia, stále platilo, že dôveruj, ale preveruj.“

Od kastelána sa vyžadovala šikovnosť a inteligencia. Keďže sa očakávali aj isté životné skúsenosti, vyberaní boli zväčša šľachtici, ktorí si už niečo odžili. Školovaní boli zväčša v cirkevných školách. Očakávalo sa však, okrem viery a modlenia, aj obyčajné logické myslenie.
„Keď chcem postaviť budovu, nemôžem sa len hodiť na kolená - Pane Bože, postav to -, ale aj robiť. Kastelán na všetko dohliada, musí preukázať rozumovú schopnosť, vedieť plánovať, počítať, rozhodovať.“
Argumentačne podkutý a dobrý vyjednávač
Správca hradu musel mať všetko pod palcom, čo bola veľká zodpovednosť. Keď nemal dostatok potravín, musel to vedieť vysvetliť. Musel vedieť kalkulovať – ak bola slabá úroda, nebrať od podaných toľko, aby hladovali, ale zároveň musel naplniť aj hradné pivnice.
Bolo treba vedieť jednať s obchodníkmi, zháňať materiály, debatovať s remeselníkmi.
„Musel mať schopnosť argumentácie, vyjednávacích schopností a komunikácie s ľuďmi.“ Dá sa povedať, že keď bol kastelán šikovný, prekvital aj hrad.
„Je to ako dnes. Keď niečo vybeháte, máte veľkú šancu, že hrad bude rásť. Na druhej strane, bola tu stále aj možnosť podplatiť,“ konštatuje s úsmevom Marián Čižinský. Vždy to bola vec kontaktov, jednania a šikovnosti.
Základná vlastnosť: predvídavosť
Na Ľubovnianskom hrade žilo napríklad v čase baroka okolo 120 vojakov. Ďalšími obyvateľmi hradu boli jeho zamestnanci a remeselníci - kováč, puškár, kominári, pekári, pivovarníci, kuchári – približne 40 ľudí.
„Keď bol každý na svojom mieste, tak vzhľadom na rozlohu hradu sa tak rozliezli, že sa takmer stratili. Ak bolo treba niekoho na službu, hľadalo sa medzi ľuďmi v podhradí.“

Podľa Čižinského musel byť kastelán sveta znalý a byť schopný riešiť súbežne aj tri veci naraz. A tak, aby všetko fungovalo.
„Kastelán bol tmelom, ktorý to tu držal celé pohromade. Musel mať oči všade aj ruky všade. Ale mal len dve ruky a dier na plátanie bolo veľa, tak si musel určiť priority a nevyhnutné potreby. Kalkulovať, predvídať – môže prísť vojna, hradný pán, búrka, kráľ. Stále musel vedieť plánovať, aj keď to bolo ako na hojdačke. Žil naplno každým dňom, obával sa zajtrajška, domýšľal si na základe známeho, ale tak aby všetko mohlo fungovať.“
Od šľachtica k administratívnemu pracovníkovi
Kastelán bol v časoch rozkvetu hradov nezastupiteľnou funkciou. Pre panovníka bol na danej stavbe pravou rukou. Vyberali sa spomedzi šľachticov, posledné slovo pri ich výbere mal kráľ. Mali napríklad poznať logické zásady fungovania objektov.
„Boli to zväčša rodinní príbuzní vysoko postavených šľachticov, ktorí ovládali logiku, kombinatoriku. Bola to správa ako u bežného gazdu na hospodárstve, tu sa to však premietlo do prostredia hradu a počítalo sa v iných intenciách.“
Prvotne to bola vysoká šľachtická funkcia, postupne sa premieňala na papierovú prácu a pôsobenie i dosah sa stávali symbolickejším.

„Politika sa začala z hradov presúvať do iných miest, no hrady sa nedajú presunúť. Administrátor už nemusí byť šľachtic, ale je to zväčša bežný človek a stáva sa z neho klasický úradník. Nemusí byť už titulovaný. Čím viac ide do popredia vzdelanie - čítať, písať počítať -, tým viac ľudí to ovláda. A kastelán sa postupne prepadá na bežného úradníka. Môže mať plat, byť oceňovaný, mať vplyv, stále prídely jedla, materiál zadarmo v rámci starostlivosti o objekt, no postupne sa začína scvrkávať aj táto podpora, aj význam funkcie ako takej,“ opisuje postupnú genézu Čižinský.
Ako konštatuje, význam funkcie postupne upadal, až sa dostal na úroveň pomyselného „technického údržbára danej budovy“.
Kastelán kedysi a dnes
Tento pomalý úpadok prestíže kastelána prišiel podľa Čižinského okolo 18. storočia. Tak, ako strácali na vážnosti hrady, tak to bolo aj s kastelánmi, z ktorých sa stali spomínaní administrátori hradu.

A ako je tomu dnes?
„Dnes funkcia kastelána skôr zodpovedá tomu statusu z 18. storočiu. Prijať, spracovať poštu, odoslať, vytelefonovať. Normy, zákony, predpisy, ktorými sme zviazaní teraz, tak to mi je občas ľúto, že ich nemáme ako v stredoveku. Ak ste potrebovali nové drevení schodište, zbehli ste do dediny, prišli tesári, dali ste im drevo, oni schody postavili, dostali výplatu a bolo. Niektoré právomoci by som ponechal ako v stredoveku, hlavne upraviť zrýchlenie konaní. Tu a teraz. Kastelán vtedy nepotreboval pol roka na schvaľovanie technickej normy o bezpečnosti,“ konštatuje s úsmevom Čižinský.
No jedna vec sa nemení. Kastelán musel a musí byť skrátka človek všestranný a znalý miestnych pomerov.
„Musel žiť s hradom a slúžiť pre dobro jeho obyvateľov,“ dodáva dnešný kastelán Marián Čižinský.