PREŠOV/ŽUPČANY. Je to ako taká Kobra 11. Neurčujete pravidlá vy, ale oni. Takto vníma deti s autizmom mamina Nina Džadžovská zo Župčian v okrese Prešov, ktorá ich má doma dve. Staršiu Laurinku a mladšieho Kubka.
A keďže ona sama najlepšie vie, aké ťažké je nepochopenie zo strany verejnosti, vyriešili si to s manželom šalamúnsky. Keď sa nemali ich deti ísť kde hrať s inými, vymysleli kaviareň, kde sa prídu iné deti hrať k nim.
Stvorili koncept kaviarne, ktorý je určený pre rodiny s deťmi s autizmom. Samozrejme, vítaný je každý. Ale vítať ho budú na mieste, kde ticho neexistuje a každý si môže kričať, spievať, tancovať sa či hrať toľko, koľko sa mu žiada.
Vytvorili svet podľa toho, ako ho chcú mať deti s autizmom. Podľa vzoru 13-ročnej Laurinky s autizmom, po ktorej je i táto unikátna prešovská kaviareň pomenovaná.
Vlastná kaviareň bol sen od detstva
Už samotný vstup do kaviarne dokazuje, že je rukopisom jedinečných ľudí. Nina so svojím manželom splnili sen svojej staršej dcére Laure.
„Už ako malá sa hrala, že má kaviareň. Lepila mi na linku názvy káva, čaj. Rozmixovala práškové prísady a piekla. A vždy hovorila, že bude mať Laura caffe. A my dobre, budeme mať kaviareň,“ spomína mamina. Na začiatku bola vízia, tu ale zastavili.
Končia s prevádzkou lanovky. Poliakom nesiahame ani po päty, tam turistickému ruchu rozumejú, vravia Čítajte „Už pri podnikateľskom pláne som dala spiatočku, lebo aj finančne by to bolo veľmi náročné. Je tam veľká zodpovednosť, zamestnanci, účtovníctvo. A pointa je, že Laurinka by tu bola ako maskot, lebo zákony a fakt, že má 13 rokov, by jej nič nedovoľovali a zákony neobídeme,“ vysvetľuje Nina.
Inšpiráciu teda našli inde a založili občianske združenie.
„Je to voľnejšie a je to i na dobrovoľnom cítení zo strany hostí.“ Pracovali teda v rámci možností, ktoré mali. Ale vždy s ohľadom na to, aby stvorili priestor otvorený pre každého.
Boj s byrokraciou
Nina žila prvé roky po narodení Laury s manželom v Škótsku. Tam navnímali istý systém, ktorý je ale na Slovensku diametrálne odlišný. Tu to mali šokovou terapiou.
„Od začiatku som bojovala so sociálkou, nebola som zvyknutá na papiere. Nejaká úradníčka, ktorá nikdy nezažila deň s takýmto dieťaťom, ide za 20 minúť posúdiť a dávať percentá na mieru postihnutia?“ pýta sa rozčarovane.
„Ona chce ako za taký čas súdiť? S tým sa nedá zmieriť.“
Keď ľudia nechápali, hovorili to tričkom
Mať dieťa s autizmom je stále v našej spoločnosti tabu. Podľa Niny chýba osveta a vysvetľovanie, že takých ľudí sa báť netreba. Oni sú ako my, len sú iní.
Ju ako mamu neraz zabolelo, že napríklad mladší Kubko nemá kamarátov, posmievajú sa mu, nevie s nimi nadviazať interakciu. To bol ďalší popud pre stvorenie spomínanej kaviarne.
„Tak sme si povedali, že to spravíme teraz a zabijeme dve muchy jednou ranou. Aby si našli tu kamarátov a aby sa stretávali spolu aj po škole. Budeme im tu robiť akcie, oslavy, keďže viem, aké je to ísť s takými deťmi von. Tu môžu byť v bezpečnom priestore a v pokoji si oslavovať. Keď nevedia kam ísť, my im to spravíme tu,“ opisuje Nina.
Za sebou už majú napríklad nedeľu s ôsmimi rodinami, čo prinieslo vskutku veselý deň. Spätná väzba prichádza postupne, v superlatívoch, tak sa z nej veľmi tešia. Vníma to aj ako miesto, kde sa stretnú rodiny s takými deťmi a vzájomne sa obohatia a podporia, keďže sama sa neraz stretla s nepochopením a neprijatím. A riešila to originálnym spôsobom.
Keď ešte žili napríklad v Škótsku, dala vyrobiť tričká, ktoré deťom, keď išli von, obliekala. A na nich bolo zreteľne napísané humorné posolstvo, že nositeľom trička je dieťa s autizmom a netreba ho „vytáčať“.
„Ľudia potom dali minimálne pokoj alebo neskúmali, prípade vedeli, že sa majú inak ozvať. Deti sú ako ignoranti, zavoláte ich po mene, ale ony nerozumejú a u iných ľudí to vzbudzuje dojem, že je drzé a nevychované, že ignoruje,“ spomína mama.
Vzorom je pre nich Einstein.
