PREŠOV. Keď sa narodil, zapísala mu matrikárka dátum 24. 6. 1920. Dnes oslavuje „na etapy“, blahoželať mu do jeho altánku na dvore rodinného domu v Prešove chodia priatelia, rodina, známi či zástupcovia mesta.
Akoby aj nie, najstarší Prešovčan Ján Slávik sa teší návštevám a zdraviu aj vo veku 104 rokov. Stále číta i prechádza sa, svojho učiteľsko-turistického ducha jednoducho nezaprie. A ani to svoje humorné ja.
Lebo na dožitie sa 104 rokov vraj netreba nič špeciálne. Treba mať len jednu vec. A ako pán Slávik prízvukuje, on ju teda vskutku mal.
Dušu upísal žiakom, do práce nesprávnym vlakom
Ján Slávik je júnovým oslávencom, keď sa zatvárajú brány škôl. Práve tie boli počas života jeho prechodným domovom.
Keď sa po maturite na ruskom učiteľskom ústave v Prešove vybral na cestu učiteľa, ešte netušil, že to bude cesta aj v prvom slova zmysle – poznávania škôl po celom východe a ešte ďalej. Aj keď začiatok bol v istom napätí.
Ich deti s autizmom sa nemali s kým hrať, tak im otvorili kaviareň. Teraz chodia iní k nim Čítajte „Spočiatku som mal určité nevýhody, lebo keď som si po maturite podal žiadosť o miesto, do 1. septembra mi ministerstvo neodpovedalo. Šťastie v tom čase bolo to, že školy vtedy boli obecné, štátne a cirkevné. A na cirkevných bola komisia, ktorá učiteľov prijímala,“ spomína pán Slávik.
Vtedy náhodne stretol istého pána, ktorý vedel o tom, že do dôchodku odchádza učiteľ z miesta v Belej nad Cirochou. Išlo o cirkevnú školu, pán Slávik teda skúsil.
A 1. októbra už nastupoval ako tamojší učiteľ. Spomína ale aj na humorné momenty, ktoré tento nástup sprevádzali.
Keď v Humennom nastúpil do vlaku, až pri kontrole lístku zistil, že nejde smerom k Snine, ale do Medzilaboriec. Vystúpil, ale vlak nazad nešiel. Nakoniec prenocoval u otca svojej spolužiačky. Ráno prvým vlakom do novej práce, do Belej nad Cirochou.
„Boli prekvapení, lebo ma čakali už predošlý večer, ale nakoniec boli radi. Oni i ja,“ konštatuje s úsmevom.
Milovaný od Belej nad Cirochou až po Banskú Bystricu
Ján Slávik pôsobil na školách ako učiteľ výpomocný, medzitým študoval a dopĺňal si vzdelanie. Rukami mu prešli stovky žiakov. Počas svojho pedagogického pôsobenia prešiel sedem miest, kým sa vrátil opäť do Prešova.
Svoje 40-ročné pôsobenie učiteľa prežil na školách obcí a miest, medzi ktoré patria Belá nad Cirochou, Okružná, Vyšná Šebastová, Sedlice, Klenov, Veľký Ruskov, Malý Ruskov, Banská Bystrica a Prešov.
Úloha kastelána na hrade bola prv prominentná, postupne klesla od šľachtica k úradníkovi Čítajte Niekde býval na fare, inde v susednej obci a dochádzal do školy pešo denne i dva kilometre. Bol slobodný, tak to bolo o čosi ľahšie, oženil sa až počas učiteľovania v Banskej Bystrici. Tam sa vraj tiež ocitol „náhodou“, keď dostal možnosť ísť učiť ďalej na západ.
„Skúsil som, zobrali ma.“ V Banskej Bystrici pôsobil v rokoch 1948 - 1950 na priemyselnej škole elektrickej ako učiteľ ruského jazyka a telesnej výchovy. Inde zas suploval vlastného brata.
„Vo Veľkom Ruskove som učil namiesto brata. Aj on bol učiteľ, ale jeho Rusi zobrali. Niekto ho nahlásil, prišli poňho, ešte dva roky po vojne bol v Rusku v koncentráku nasadený.“
Pán Slávik konštatuje, že vplyv na jeho prácu nepochybne mali i vtedajšie dejinné a spoločenské udalosti.
„Pre mňa bolo šťastie, keď prišiel koniec vojny a vyhrali Rusi, lebo keď vyhrali oni, tak bola u nás ruština zavedená na všetkých školách ako povinný predmet. Nebolo však na to učiteľov, tak som mal možnosť,“ spomína.
Učiteľ, a do kostola? Nahlásili ho
Medzi rečou pán Slávik spomenie aj modlitbu. Učiteľom však bol v časoch, ktoré viere nepriali.
„Aj keď som učil, tak som chodil do kostola. No raz si ma riaditeľ v pondelok zavolal a zisťoval, kde som bol počas nedele. Nebol zlý, ale dostal na mňa hlásenie. A tak som prestal chodiť do kostola v Prešove, ale chodil som do kostolov mimo Prešova,“ spomína na vlastné zážitky.
Rovnako bol istý čas a členom vtedajšej vládnej strany.
„V strane som musel byť. Keď som bol v Banskej Bystrici, tak celý zbor vstúpil do strany. A ja ako veriaci tiež, nechcel som ostať sám. Po návrate do Prešova som sa už do strany nehlásil a nikto ma nenaháňal.“ Dnes si už naplno využíva možnosti môcť ísť do kostola kedykoľvek on sám túži.
Srdcom ostal v škole
Na časy učiteľovania si spomína s veľkou láskou. A nepochybne to bude obojstranné. Žiakov mal rád a aj oni jeho. Ako spomína, keď sa s nimi dnes stretne, neobídu ho, prihovoria sa, objímu.
„Bol som aj prísny, ale žiaci boli natoľko dobrí, že ma poslúchali. Vedel som sa s nimi porozprávať. Ale boli aj takí, čo chceli využiť dobrotu. No to, aký človek bol, zistí až vtedy, keď sa dnes po toľkých rokoch stretneme.“
Mladí Prešovčania vypratali z pivnice dve tony odpadu, vytvorili z nej výstavný priestor Čítajte Rád si spomína aj na momenty svojho štúdia, ktorým si dopĺňal vzdelanie. Keď prišiel na hodinu, stretol tam ako prednášajúceho svojho bývalého žiaka.
„Najprv som učil ja jeho a potom on učil na vysokej škole mňa. Boli sme prekvapení obaja. No to sú prekvapenia, ktoré neprežije každý.“
Radosť pán Slávik mal i vtedy, keď sa už ako učiteľ po rokoch vrátil do budovy, kde nastúpil roky predtým ako malý prváčik. A vracal sa neskôr, už ako dôchodca, aj na svoje bývalé pracoviská. Školy, kde pracoval napríklad v 40.rokoch minulého storočia, navštevoval v roku 2012 opäť. S radosťou, nostalgiou, prijatím i bázňou. Do dôchodku odišiel v roku 1982.
Chodil po školách aj po prírode
Pán Ján Slávik bol nielen učiteľom, ale i zapáleným turistom. V rodine mal podporu, dobrého kamaráta, a tak chodil, čerpal a spoznával.
„Mal som priateľa, s ktorým sme si rozumeli a pochodili celé Slovensko. Mám pochodené celé Tatry. Tento môj priateľ sa už ale vyše 20 rokov modlí zhora. Mal som šťastie na kamarátov. No dnes už mám kamarátov len mladších ako som ja,“ žartuje.
Medzi jeho najvernejšími je dodnes Pavel Prokopovič, ktorý mu je takmer ako bratom. Pomocníka má však pán Slávik dnes už i v podobe paličky.
Vysporiadanie pozemkov trvalo päť rokov, v Prešove postavia nový cyklochodník Čítajte „Už mi je ťažšie, tak mi pomáha,“ spomína turista, ktorý ešte pár rokov dozadu bezproblémovo vyšiel na Šarišský hrad. Úrazy sa mu vyhýbali, len nedávno nešťastne po pošmyknutí spadol na Kováčskej, ale ako človek skvelej kondície to „rozchodil“.
A ako s humorom spomína, k turistike ho priviedlo aj jeho „pendlovanie“ po školách.
„Bol som slobodný, tak som veľa chodil. A i škola ma priviedla aj k turistike, lebo človek poznal krásy Slovenska. A ešte som bol za to platený ako učiteľ,“ vtipne poznamenáva.
Zapálený čitateľ
Dnes turistiku už aktívne nerealizuje, teraz majú jeho pozornosť knihy. Pán Slávik je celoživotným čitateľom. Dcéra Evka priznáva, že mu takmer denne kupuje tlač, aby bol mozog „stále na príjme“.
K svojim 100 rokom dostal od Krajskej knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove trvalo platný čitateľský preukaz, ako jeden z najvernejších čitateľov. A tým je stále. Patrí to k jeho najmilším činnostiam, vraj číta takmer neprestajne. Najmä históriu a faktografické knihy. Že sú lepšie ako televízia.
„Čítam. Televízia dnes nie je na úrovni podľa mňa. Kedysi boli večerné programy zaujímavejšie. Teraz podľa mňa nie.“ Trošku ho ale začína trápiť zrak, postupne podľa svojich slov stráca ostrosť očí.
Tá mu nikdy nechýbala, napríklad alkoholu nikdy neholdoval. Výnimočne prípitok na stužkovej či nejakej oslave. „Inak? Vôbec. A opiť sa? To už ozaj vôbec.“
Končia s prevádzkou lanovky. Poliakom nesiahame ani po päty, tam turistickému ruchu rozumejú, vravia Čítajte Mimochodom, volá sa Slávik. A aj spieva ako slávik? „Keď treba, tak zaspievam, čoby nie, ale to neoficiálne. Keď sa oslavuje, pridám sa, ale vystupovanie, tak toto nie. Vystupovanie skôr na tie štíty,“ konštatuje.
Korzovali, tančili a padli si do oka
Lásku k prírode a knihám čerpal aj v rodine. Vyrastal s rodičmi a dvoma súrodencami na dnešnej Tehelnej ulici na prešovskom Sídlisku 3, kde už v lokalite aktuálne stojí obchodný dom. Dnes žije v inej časti, v širšom centre, aj so svojou dcérou, ktorá sa oňho stará už 28 rokov. Prisťahovala sa po odchode jeho milovanej manželky.
O prázdninách v júni, minciach a richtárskych sľuboch (glosa) Čítajte Aj keď pán Slávik je už roky vdovcom, o manželke hovorí s veľkou úctou. Bola vyučenou krajčírkou, spoznali sa v Prešove na vtedajšom korze. Neskôr si k sebe našli cestu počas tancovačiek v Katolíckom kruhu na Jarkovej.
„A tak sme si obľúbili jeden druhého,“ spomína. „Nebola vysoká, ale ku mne patrila. Bola to ozaj zlatá žena, to bolo moje šťastie. Mal som šťastie nielen v robote, ale aj doma.“
Všetko je o šťastí
Keď človek prežije 104 rokov, už nepochybne má čo bilancovať. A aká je významná udalosť v živote pána Jána Slávika?
„Nad tým som neuvažoval, ťažká otázka. Našepkaj mi,“ žmurká na dcéru. No pri pohľade na ňu odpovie spontánne.
„Rodinné šťastie. Že som si založil rodinu. Aj vďaka manželke, bola to osoba, ktorú som si možno ani nezaslúžil. Dala mi rodinu, syna, dcéru. “ Dcéra sa o neho roky s láskou stará. Ako prízvukuje, dlhovekosť svojho otca vníma aj ako dôsledok toho, že sa počas života energeticky nevyčerpával.
Karatisti z Prešova nosia domov medailu za medailou Čítajte „Čo bolo zlé, prijal, zmieril sa, že to treba, tak to robím. On nič nemusel, čo bolo treba, tak premenil na to, že to je potrebné. Nešiel za hranicu síl, hranice možností, energeticky sa nevyčerpával,“ vysvetľuje pani Eva. A bez štrngnutia na zdravie a obligátnej otázky by sa ani odísť nedalo. Čo robiť pre to, aby sa človek dožil 104 rokov?
„Žiť, nepiť, neprejedať sa, mať pohyb a k tomu pomodliť sa. Striedmy život. Nič zvláštne som nerobil. Na toto, mať 104 rokov, no na to treba mať len šťastie,“ dodáva s úsmevom a pokorou 104-ročný jubilant veľkého ducha.
