BLAŽOV/ŽAKOVCE. Keď sa v 50. rokoch minulého storočia vtedajšia vládna moc rozhodla, že z obec vymaže z mapy, nebolo inej cesty. Takýto súd padol na obec Blažov v Sabinovskom okrese, ktorá sa nachádzala v Levočských vrchoch.
Dnes je na mieste niekdajšej prosperujúcej dediny len kaplnka a kríž. Po vtedajšom živote ostali len spomienky.
Anna Uhlárová je rodáčkou z tejto dnes už zaniknutej obce. Má 84 rokov, žije v Žakovciach pod Tatrami a dosiaľ si živo spomína na momenty, keď ich na nákladných autách nedobrovoľne vysťahúvali preč.
„Bolo to strašné, niečo strašné,“ vracia sa do čias svojho raného dospievania, sila spomienok jej zalieva tvár slzami. Dodnes nevie, prečo práve ich dedinu postihla táto nespravodlivosť.
Život v pokoji prírody a rodiny
Obec Blažov. Samotný názov v človeku vyvoláva príjemnú asociáciu, slovnou hračkou to budí dojem, že tam mohlo byť „blažene“. Pani Anna, ktorá pred dvoma mesiacmi oslávila svoje 84. narodeniny, to nostalgicky potvrdzuje.
„Bola to veľká pekná dedina. Spomínam si, ako sme si tam všetci pokojne žili, ako bolo veselo, stretávali sme sa. Mali sme školu, chrám. Rodičia nás odmala učili práci. Keď šli na pole, nakázali nám, čo treba robiť, kým sa vrátia. Bolo nás päť detí. Pomáhali sme pri gazdovstve, chodili sme na čučoriedky, hrali sa, celá dedina si žila družne, počas sviatkov, pri svadbe. Vtedy sa veselili všetci spolu, “ opisuje svoj život v obci vysoko v Levočských vrchoch.
Táto oblasť je charakteristická bohatými lesmi a nepoškodenou prírodou.
Tí hore rozhodli, tí dole plakali
Tento obyčajný život v obyčajnej obci sa však jedného dňa skončil. Prišlo rozhodnutie od vládnucej garnitúry, na základe ktorého sa mali z Blažova ľudia vysťahovať.
Priestor sa mal stať lokalitou určenou pre vojenské výcviky, ako vyčlenený vojenský priestor. Po obci chodili agitátori, ktorí ľuďom vysvetľovali, že sa skrátka musia vysťahovať a iného riešenia niet.
„Policajní pomocníci chodili do krčmy, kde sa robila schôdza, a presvedčovali, že ľudia musia odísť. Nechceli, vzpierali sa, no i tak nás vysťahovali.“ V roku 1951 tak rodina Anny Uhlárovej skončila vysťahovaná z Blažova v Špačinciach pri Trnave.
Prečo až tam?
„Posielali nás tam, kde nemal kto pracovať. Hneď ako sme prišli, dostali rodičia prácu na družstve – otec kŕmil kravy a mama ich dojila,“ spomína Anna. Príchod do ďalekých Špačiniec bol sprevádzaný veľkým bôľom a pocitom krivdy.
„Prišlo nás tam päť rodín. A keď sa moja mama stretla aj ostatnými ženami, to bolo plaču,“ vracia sa v spomienkach žena, ktorá to sledovala ako dieťa. Zdôrazňuje však, že sa tam u domácich stretli s milým prijatím.
„Boli tam na nás dobrí, pekne nás prijali. Prv si mysleli, že sme kulaci, ale potom sme im vysvetľovali, ako to s nami vlastne je.“
Neľahká bola pre ňu ako pre šiestačku aj jazyková bariéra. Doma rozprávali po rusínsky, v škole po rusky, tak sa slovenčinu musela postupne učiť.
Vysťahovanie, návrat, vysťahovanie
Do Špačiniec sa dostali v lete 1952. Doma v Blažove nechali zasiate polia, zasadené zemiaky. Otec sa potom na jeseň ešte vrátil, ale úrodu popredával, nebolo ako všetko dopraviť na druhý koniec republiky.
Zimu prežili na západe, na jar sa ale vrátili nazad do Levočských vrchov.
„Počuli v rádiu, že kto nedostal zaplatené za majetok, ten sa môže vrátiť,“ opisuje podnety pre prvý návrat pani Anna.
A mnohí tak aj urobili. „Darmo, že to tam vtedy strážili vojaci. Veľa chlapov sa tam vtedy zišli, pozbierali sa, bránu rozbili a vrátili sa nazad,“ vysvetľuje okolnosti opätovného príchodu, keďže priestor do oblasti bol už zo všetkých prístupových ciest zatarasený bránami.
A tak začínali žiť nanovo. Otec pani Anny začal robiť na JRD v Sabinove. Lenže to netrvalo dlho. Vtedajší mocnári sa svojho nápadu vymazať Blažov z mapy nepúšťali. V roku 1955 ich vysťahovali po druhýkrát a už natrvalo.
Kto sa búril, o toho sa postarali. Pani Anna spomína, že jej otec skončil v base v Sabinove. Doplatil na to, že sa postavil vtedajšej moci ako údajný burič. Bol tam síce len pár dní, ale pocit krivdy zostal. A komunistami to i tak nepohlo. A aj mama bola akčná žena.
„Keď k nám prišli na dvor, mama ich s motykou vyháňala, za to, že nás chcú presviedčať a sťahovať, idú hlavy mútiť s vysťahovaním,“ spomína Anna na svoju mamku, ktorá sa nebála postaviť aj pánom. Prejavy vzpierania nepomohli, tentoraz skončili v Žakovciach pod Tatrami.
Život naložený na vetrieske
Keď prišlo opakované vysťahovanie, tam už boli emócie vybičovanejšie a rozhodnutie pevnejšie. Do dediny prichádzali autá s vojakmi, ktorí mali za úlohu Blažov vyprázdniť.
„Mamka aj čo-to naskladali do vriec. Ale potom prišli vojaci a tí zvyšok len tak nahádzali na korby áut,“ opisuje násilný odchod. Kto mal auto naložené, nasadol aj sám. Tak sa vypratávali domy i rodiny.
„Mali sme matrace napchaté slamou, mamka do nich ešte tesne predtým dali novú slamu. Keď sme ale prišli do Žakoviec, už kupovali matrace nové,“ opisuje Anna.
Tí, čo mali doma statky, brali so sebou aj tie. Oni sami mali v tom čase kravu, svine aj sliepky.
„Dodnes si spomínam, ako otec majstroval debnu, v ktorej tie sliepky prevážali.“ Statky predstavovali významný zdroj obživy. V rodine pani Anny bolo päť detí, bolo sa teda čo obracať.
Ikonostas preniesli, chrám odpálili
Dnes je na mieste niekdajšieho Blažova pusto. To, že tam kedysi čosi stálo, pripomína len kaplnka s informačnou tabuľou vedľa hlavnej cesty. A oproti, na kopci, je to vypínajúci sa kríž. Na mieste, kde kedysi stál chrám. Ten vydržal ešte desiatky rokov po vysťahovaní. Odpálili ho tesne pred revolúciou v 1989.
„Možno keby ho vtedy nevyhodili do vzduchu, doteraz by sme sa tam chodili modliť,“ spomína si so smútkom Anna.
„Taký veľký, krásny, akurát sme ho dokončili, vymaľovať sme dali. Dali sme i dlažbu, vymaľovali zvnútra. Ľudia robili, skladali sa, chudobní boli, ale spravili. A za rok po vymaľovaní sme museli ísť preč.“
Po vysťahovaní preniesli z chrámu len ikonostas, ktorý dali prednedávnom zreštaurovať a umiestnili ho do žakovského chrámu.
„Vždy, keď sa naň pozriem, akoby som bola nazad v blažovskej cerkvi,“ zadíva sa do diaľky pani Anna. Ide o jeden z posledných hmatateľných znakov spájajúcich so zaniknutou obcou.
Trpká skutočnosť: Všetci ostali, len nás poslali preč
Spolu s Blažovom zanikli aj priľahlé osady – Čertežné a Blažovská Dolina. Faktom ale je, že len túto obec postihol krutý osud. Všetky ostatné dediny v Levočských vrchoch ostali dodnes.
„A prečo tak len o nás rozhodli? Aj Tichý Potok ostal a žijú tam ľudia, aj Jakubany, Nižné Repaše, Torysky... Len nás zobrali. Zo samého stredu,“ ťažká si pani Anna.
Nerozumie, na základe čoho padol výber na nich. Vraj vtedy kolovali rôzne verzie. Že niekto si túto panenskú prírodu chcel zanechať z pánov pre seba, alebo či možno niekomu ktosi z obce ublížil, tak bola pomsta takého rozsahu. Reči boli rôzne, rukolapne sa dosiaľ žiadna z verzií nepotvrdila ani nevyvrátila.
Domy, ktoré ostali, zbúrali. Čo ale bolo ďalej, to nevie.
„Bolo nám tam zakázané chodiť. Vojaci to strážili. Ale zas, z Tichého Potoka tam chodiť smeli. Aj pásť kravy, aj na drevo. Len my nie. Ktovie prečo?“ smúti pani Anna.
Otec: A či sa aj dobre stalo...?
Pani Anna spomína ešte na jednu skutočnosť. Jej rodičia postavili nový dom, krásnu drevenicu s vyzdobeným gánkom, ktorý museli zanechať.
„Ja som už tu, teraz tu žijem, ale nedokážem si ani predstaviť, čo museli moji rodičia prežívať. Aké to muselo byť, že zrazu vás chce ktosi vysťahovať z vlastného?“
Svojho otca pritom pokladala za veľmi múdreho a rozumného. Keď museli odísť, našiel sa jeden chlap, ktorému predal svoj nový dom.
„Prišli, drevenicu rozobrali, naložili a postavili nanovo v Polome. Raz sa aj neskôr tam bol otec pozrieť. A bol aj rád, že niekomu ešte slúži a vidí to svoje.“
V Blažove domy, ktoré ostali, potom vojaci s buldozérmi zváľali. Otec vraj bol rozumný a rozhľadený, snažil sa na veci pozerať aj z iných uhlov.
„Otec neskôr aj uvažoval, že si sa nám aj dobre nestalo, keď nás vysťahovali. Či by mladí v robote ostali, či by mali robotu?“ spomína pani Anna na otcove úvahy.
Predsa len, v Blažove roboty nebolo, buď sa gazdovalo, alebo pracovalo v lese. Keď ale prišli do Žakoviec, našli tu iný životný štýl. Dostali sa do prostredia fabrík – Tatraľan Kežmarok, Tatravagónka v Poprade, Matejovce, Svit. O prácu tak už nebola núdza. Pani Anna túžila byť krajčírkou. Postihlo ju však sťahovanie a nemala priestor pre školu v tomto odbore.
Pracovala tak neskôr ako výpomocná v kuchyni. Popritom vynikajúco pečie a maľuje nádherné vajíčka.
„Podpísať sa je problém, ale maľovať sa dá,“ hovorí o sebe s úsmevom.
Rusínka, ktorej korene nezničili
Pani Anna je gréckokatolíčka a rodená Rusínka. Svoj pôvod nikdy nezaprela. Aj celý náš rozhovor prebieha v čistej rusínčine, v podobe, akou hovorili u nich v Blažove. Odtiaľ si priniesla i piesne tak, ako si ich zapamätala.
„Ešte teraz si hocikedy spomeniem na nejakú zabudnutú pieseň,“ hovorí o vzácnych momentoch.
Všetko toto kultúrne bohatstvo Blažova významným spôsobom uchováva, keďže spoločne so svojimi troma dcérami vystupuje v speváckom zoskupení mamka a sestry Uhlárové z Blažova. A čo treba zdôrazniť, v originálnych blažovských krojoch. Tie si uchovávajú a cenia nadovšetko. Ako nevyčísliteľnú hodnotu.
„Keď sme tu prišli, ľudia sa začali postupne z krojov vyzliekať. Chodili tu do práce a keď sa jedna vyzliekla, potom aj druhá a tak to šlo. Boli i časy, keď kroje pálili. Oj, to bolo ale nešťastie! Sama som kroje i z kontajnerov vyberala,“ spomína na momenty, z ktorých ju ešte teraz bolí srdce.
Spomienkami stále v Blažove
Do Žakoviec si priniesla aj kuchyňu z rodiska. Dosiaľ majú napríklad vianočné menu také, ako si ho ona pamätá z detstva.
„Bobaľky s makom, hubová polievka, karpeľová polievka, slivčanka, zemiaky, kapusta, teraz aj ryba,“ opisuje Anna. Pamäť jej slúži aj v požehnanom veku obdivuhodne dobre.
„Vždy si spomínam na všetko,“ spomína s plačom.
„Kadiaľ som chodila, kam sme chodili hrabať, kam na čučoriedky. Vtedy veselo bolo, ľudia sa veselili, či na sviatky - Veľká Noc, Turíce – či na svadbu. To vtedy sa celá dedina veselila,“ opisuje.
A tú veselú dedinu potom rozdelili. „Všade nás porozhadzovali, na Morave sme, v Košiciach, Levoči, Vranove, Sabinove, Prešove... Boli sme rozlezení po celom Slovensku.“
Vraj aj túžili, že keď ich už majú sťahovať, aby ich dali dokopy na jedno miesto. Ale nestalo sa tak.
„Možno sa báli, že čo by bolo, keby nás nechali spolu. Tak nás rozbili.“
V Žakovciach Blažovianom postavili domčeky. „Kto bol biednejší v Blažove, prišiel tu do parádneho,“ konštatuje pani Anna. No pocity krivdy zostali.
„Náš otec, keď boli starý, tak len vravievali - keby som ja len išiel do Blažova, ja by som chcel v Blažove zomrieť. Mali 89 rokov, keď zomreli.“ Prianie návratu sa im však nesplnilo. Tamojší cintorín tiež podľahol likvidácii dediny.
„Dnes už neexistuje. A ani ja neviem, kde sú rodičia mojej mamy pochovaní, všetko to tam zrovnali,“ opisuje pani Anna.
„Ťažko je to veru spomínať. Ej, ale veruže bolo krásne v tom našom Blažove,“ spomína so slzami 84-ročná žena, jedna z posledných svojej generácie, ktorá bolestné okamihy prežila na vlastnej koži.
