Nebolo cesty späť. Prežiť znamenalo ísť ďalej aj s nožom na krku, spomína horolezec Hámor

POPRAD. V najextrémnejších podmienkach, kde jeden zlý krok či pohyb môže znamenať smrť, sa človek často ocitá na hranici svojich možností. Pre horolezcov je tento adrenalínový pocit ako droga.

Peter Hámor, najúspešnejší slovenský horolezec, v rozhovore spomína na okamihy, keď mal nôž na krku a nebolo cesty späť, či na najsilnejšie momenty a pocity, ktoré prežíva, keď stojí sám na vrchole ďaleko od rodiny a civilizácie.

Ako by ste definovali horolezectvo? Je to koníček, vášeň, závislosť?

Nuž, ťažká otázka. Lebo je to tak, že ak niekto niečo robí veľmi rád, až tak, že ho to absolútne napĺňa, tak je svojím spôsobom fanatik. Čiže, ide o vášeň. A to až do takej miery, že sa to dá nazvať aj závislosťou. Ak hovoríme o horolezcoch, tak tie zážitky sú také intenzívne, tá chémia v mozgu spolu s vyplavovaním všetkých dopamínov a endorfínov, taká neopakovateľná, tak áno. Platí, sú závislí – na dobrodružstve. Ale nie sú jediní.

V pozitívnom zmysle...

Samozrejme, keby horolezectvo bolo jediná závislosť, čo trápi ľudí, tak by to bola paráda.

Ak by vám niekto na začiatku kariéry povedal, že dosiahnete to, čo sa vám podarilo – Koruna Zeme, Koruna Himalájí, výstupy v Alpách, Vysokých Tatrách a mnoho iného, čo by ste mu povedali?

Keď človek začína a robí niečo, čo ho baví a chce sa v tom zlepšovať, tak by som takú predpoveď nezavrhol. Naopak. Pýtal by som sa sám seba, či sa dobre pripravujem, či to stačí, kde mám pridať, či niečo robiť inak. Motivovalo by ma to viac, lebo by som mal cieľ. A ak by niekto taký potenciál vo mne videl, tak by som sa ho snažil naplniť a nesklamať jeho, ani sám seba. Je to záväzok, tak by som to vnímal.

Peter Hámor, náš najúspešnejší horolezec. (zdroj: Ilustračné foto: TASR)

Vždy ste pristupovali k horolezectvu takto svedomito?

My sme začínali s lezením v časoch, keď to bolo viac o romantike, viac o čundráckych zážitkoch. Boli sme mladí a páčilo sa nám to. No s nástupom mojej generácie sa horolezectvo už začalo brať ako plnohodnotný šport. Mali sme vzory, najskôr v staršej generácii horolezcov, ako boli trebárs Michal Orolin, Zoltán Demján, Ivan Fiala a iní. Partia, ktorá išla napríklad v roku 1984 na Lhoce Šar, to bola najsilnejšia zostava, akú Česi a Slováci dali kedy dohromady. Spomeniem iba mená ako Zoltán Demján, Peter Božík, Josef Rakoncaj, Jarýk Stejskal, ktorí vtedy stáli na vrchole, ale aj ďalší, ktorí tvorili expedíciu. Tí chlapci nás hnali do výkonov, mali sme sa čo učiť a pre mňa to bolo veľká motivácia. A tomu zodpovedal potom aj tréning.

Predpokladám, že vo vašom prípade čoraz náročnejší...

Ja som bol na tréning zvyknutý. Pred horolezectvom som robil hokej a neskôr futbal, takže pohyb a systematický tréning boli súčasťou môjho života. Ak som niečo pri lezení dosiahol, nestačilo to, dal som si ďalší cieľ a pripravoval sa na nový výkon. Aj snaha priblížiť sa vzorom posúva.

Chlapci spod Tatier sa k horám a aj horolezectvu dostávajú akosi prirodzene, bolo tak tomu aj u vás?

Nie je to vždy tak. Naopak, často tí, čo žijú pod Tatrami ich vnímajú ako niečo bežné, každodenné. Pochádzam z Mengusoviec, celý život žijem v Poprade, Tatry mám na dosah a mňa veľmi priťahujú. Ale okolo seba mám veľa ľudí, ktorí ani nevedia povedať meno štítu, na ktorý sa ráno z okna pozerajú. Práve naopak, najlepší horolezci u nás spod Tatier nepochádzajú. Zoltán Demján, Ivan Fiala – Bratislavčania, Juzek Psotka z Košíc, alebo silná česká zostava – Jarýk Stejskal, Jindro Martiš, Slávo Drlík, oni všetci nie sú z Tatier, no Tatrancami sa stali. Viacerí si to zariadili tak, že tu ostali bývať.

A u vás to ako bolo? Aká bola vaša cesta do hôr?

S rodičmi som chodil do Tatier a mne sa tam páčilo. Ale keď som bol chlapec, bol mojím športom číslo jeden futbal. Až neskôr, keď starší pubertiaci zvyknú zauvažovať, čo ďalej, povedal som si, že kolektívnych športov bolo dosť a hľadal som si protipól. Horolezcov som vídaval na múre pod železničným mostom cestou na tréningy a liezť chodili aj na múr zimného štadióna. Tak som sa pri nich raz zastavil a už som tam ostal.

Pamätáte si na svoj prvý výstup? Bol v Tatrách?

Samozrejme, a, prirodzene, bol v Tatrách. Nikdy predtým som nebol ani na skalkách. A ktorý to bol? Veľký Žabí štít v Žabej Bielovodskej doline a potom som vyliezol na Velický štít zo severu. Mal som vtedy sedemnásť. Prvú šestkovú cestu, to bolo vtedy to najťažšie, čo sa liezlo voľne, som vyliezol na moje osemnáste narodeniny v severnej stene Javorového štítu. Prvé výstupy, prelomovky si každý pamätá.

Učil vás niekto liezť, mali ste nejakého mentora, inštruktora?

Keď som začínal, horolezci si boli bližší. Mali sme svoju komunitu, v ktorej sme sa stretávali a do nášho horolezeckého spolku James sa nedalo dostať iba tak, že by som chcel a oni by povedali, tak dobre, poď. Proces prijímania bol dlhý a pre každého bolo vecou cti sa tam dostať. Trvalo možno rok, čo bola taká skúšobná doba, kým si vás preverili, že na to máte, že viete liezť, že máte za sebou výkony a niekto sa za vás zaručí. Až potom kolektív rozhodol o vašom prijatí.

Ale, bolo to v poriadku...

Určite. Lebo ako decká sme sa veľa naučili, veľa sme trénovali a zlepšovali sa a inštruktor, skúsený lezec, sa zaručil, že sa pri lezení nepozabíjame. Odovzdávali sa tak skúsenosti. Čo mohlo byť lepšie?

Kto bol vaším inštruktorom, spolulezcom?

Prvým bol Sväťo Lacko. Boli sme spolu v popradskom horolezeckom oddieli a neskôr sme spolu prešli do Tatranskej Polianky. Vtedy sa v oddieloch naozaj žilo. Vo štvrtok sme sa na schôdzi dohodli, kam pôjdeme cez víkend a čo budeme robiť a v piatok sa odchádzalo na chaty na prenocovanie a skoro ráno v sobotu sa nastupovalo na horolezecké túry. V oddieli sme premietali diáky, pozerali fotky, počúvali, kto čo vyliezol, skúsenejší horolezci boli inšpiráciou pre mladých. Malo to svoj význam. Teraz to tak nie je.

A ako to je?

Teraz sa môžete do Jamesu zaregistrovať za pár sekúnd. Horolezectvo sa zmenilo, nežijeme spolu. Od kedysi romanticko-dobrodružnej stránky, slobody a aj trošky rebélie, s ktorými sme kedysi utekali do kopcov, sa všetko tlačí do športových výkonov, lebo je to výhodnejšie pre financovanie. Spolok má viac sekcií, pretekári nevedia skoro nič o alpinistoch a výškaroch, bouldristi o extrémnom lyžovaní a podobne. Ak nemám kamarátov, tak ani neviem, čo sa v spolku deje. Zmenila sa doba, na všetko treba peniaze a pre sponzorov je zaujímavejšie a výhodnejšie podporovať šport, ktorý sa ukáže v televízii. Preto sa dnes preferujú pretekárske disciplíny a alpinizmus, či himalájizmus nie sú z tohto uhla pohľadu na čele rebríčka podpory.

Pre vás sa kedy horolezectvo stalo top športom? Kedy ste sa tak rozhodli?

O tom sa nedá rozhodnúť, to treba skúsiť. Buď vás to chytí, alebo nie. Ja som mal čas, vyskúšal som to a vertikálny svet sa mi zapáčil. Bolo to úplne iné, než to, čo som robil dovtedy a aj tá gymnastika, práca s telom boli osviežujúce. Mal som radosť, že som prekonával náročnejšie „liepaky“- dnes bouldre a liezol čoraz ťažšie cesty. Všetko to však smerovalo na stále vyššie hory. Tatry a skalky, potom zimné Tatry, Alpy, Himaláje. Všetko postupne. Ja som však mal vždy chuť ísť do vysokých kopcov, pre mňa bol toto cieľ.

Kedy prišiel ten moment, keď ste si uvedomili, že Tatry sú na vaše plány malé?

To bola šanca, nie moment. Ja som k tomu smeroval od začiatku. V Tatrách som liezol, lebo ma v nich bavilo liezť. No vedel som, že keď bude možnosť, pôjdem sa pozrieť niekde vyššie.

Tá možnosť prišla v roku 1986, keď ste išli po prvý raz do Pamíru?

Áno. Išlo o výstup na Pik Korženevskej (7 105 m) Cetlinovou cestou. Pre mňa to bola prvá vážna hora, prvé stretnutie s ľuďmi, ktorí v horolezectve niečo znamenali a mali niečo za sebou. Mal som 22 rokov, bolo to pre mňa povzbudenie, že to, čo robím, robím dobre. Lebo keby som bol nejaký diletant, tak sa Miroslav Šmíd, veľká osobnosť československého horolezectva, nenaviaže so mnou na jedno lano. Cesta do Pamíru bolo nakopnutie a odvtedy som sa snažil hľadať si cestičky, aby som mohol ísť vysokých hôr opäť. Najskôr to išlo každé dva roky, potom, keď sa otvorili možnosti po roku 1989, aj každý rok.

V štatistike vašich športových výkonov sú alpské štíty, himalájske osemtisícovky, ale aj vrcholy najvyšších hôr na ostatných kontinentoch sveta. Stalo sa, že vás niečo brzdilo vo vašich ambíciách?

Myslím, že nie. Keby som také niečo mal, tak nedosiahnem to, čo som dosiahol. V rodine mám podporu, vzal som si horolezkyňu, tam je pochopenie stopercentné a na pár akciách sme boli aj spolu. A mal som aj šťastie, že sa mi vždy podarilo zohnať peniaze. A keď sa nepodarilo, pomohli peniaze z rodiny. Robia to tak všetci, ktorí majú vážneho koníčka. Antarktídu z roku 2003, vtedy som dosiahol vrchol Mount Vinsonu (4 897 m), a bol to prvý slovenský výstup, doplatíme konečne až v tomto roku. Na ňu išli peniaze z hypotéky.

A zdravie?

Až na drobnosti nič vážne, čo by ma v lezení, či tréningu zabrzdilo. Financie sú najnáročnejšie, ale aj tie sa dajú zvládnuť, ak to človek berie pozitívne.

Vás verejnosť vníma ako špičkového horolezca. Mali ste aj civilné povolanie?

Robím horského sprievodcu, vodím ľahké túry do II. stupňa obťažnosti, čo je taká náročnejšia turistická cesta. Tomuto sa venujem od deväťdesiatych rokov, keď som doma po expedíciách. V sezóne takmer každý druhý deň chodím s ľuďmi do Tatier na pekné kopce. Kedysi som nejaký čas pracoval aj u hasičov, potom som sa venoval výškovým prácam. Obrazne povedané, z čoho trčalo lano, to sme ako horolezci zabezpečovali a zabezpečujeme, aby sa ľuďom pri adrenalínových zážitkoch nič nestalo. Bol som pri rôznych televíznych adrenalínových programoch, súťažiach, robili sme bungee jumping, organizujeme a zabezpečujeme teambildingové programy a podobne, teda všetko, čo by malo vyzerať nebezpečne, ale musí to byť bezpečné a robí to ľuďom radosť, samozrejme, pod našim dohľadom.

Mnohí horskí sprievodcovia sa vo svojich ponukách sústreďujú aj na kopce v zahraničí. Vy ponúkate Tatry. Prečo?

Som tu doma. Ak chce človek byť dobrým sprievodcom, tak to nie je iba o tom, že turistu dostanem na nejaký kopec, ukážem mu cestu a urobíme si pár fotiek. Pridaná hodnota dobrého sprievodcu, prečo si ho ľudia najímajú a sú mu ochotní zaplatiť, je aj to, že pozná históriu tých kopcov ich príbehy, a pritom im poukazuje veci, o ktorých sa nikde nedočítajú. Som pre nich spojka s prostredím a horami, ktoré chcú lepšie spoznať. Moja licencia je medzinárodná, ale keďže Tatry vnímam ako domov, viem o nich veľa a preliezol som tu desiatky kopcov, najlepšie, čo môžem, je ukázať im práve naše krásne hory a posunúť informácie o nich ďalej do sveta.

Máte to zrátané, koľkokrát ste boli s ľuďmi na túrach?

Nikdy som si nerobil štatistiky, takže to netuším. Nepoznám ani počet ciest, ani počet ľudí, ktorí so mnou stáli na vrcholoch. Sprievodcovstvu sa venujem hlavne v lete, zima je moja. Na expedície odchádzam obyčajne v marci a tri zimné mesiace potrebujem na prípravu.

Poznáte hory na všetkých kontinentoch sveta. Aký je váš vzťah k Tatrám?

Keď položíte túto otázku hociktorému Slovákovi, tak lokálpatriotizmus nepustí. V každom z nás je zakódované, že doma je najlepšie a najkrajšie. U mňa dupľom, lebo som odtiaľto. Tatry sú pre mňa najkrajšie a najmilšie.

Prečo?

Je to prostredím i ľuďmi, ktorých tu poznám. A aj preto, že je ľahké sa do nich dostať. Verejná doprava, alebo auto vás dovezú takmer ku turistickým chodníkom. Ubytovanie je na každom kroku. Všetko je tu blízko. Čo by za to dali v iných horách, kde pod stenu musíte putovať aj niekoľko dní. Zoberte si, že Tatry sú menšie ako oblasť Annapurny. A to je iba jedna veľká hora v Nepále.

Pre vás sú Tatry aj veľkou telocvičňou.

Nerád by som ich nazýval telocvičňou, ale som samozrejme rád, že mám kde trénovať. A vôbec, pre horolezcov sú Tatry absolútna perla. Krátke nástupy, vysoké steny, ťažké podmienky na lezenie – to je kombinácia, ktorú inde nenájdete.

Mali ste niekedy plán B?

Neriešim plán B. Pre mňa vždy bolo to, čo robím priorita. Kým som hral futbal, bol to futbal a všetko ostatné išlo bokom. Potom som začal robiť horolezectvo, a zase naplno. O ničom inom som neuvažoval. Takže nie, nemám v zálohe iný šport, ktorým by som horolezectvo nahradil.

Takže opýtať sa, či ste mali v živote a pri vašom tempe klásť si nové ciele, chvíľu, keď ste si povedali: Dosť!, je trúfalé?

V živote som o tom neuvažoval. Nikdy som sa tým nezaoberal. Iba zdravie vás môže pri čomkoľvek zastaviť, takže teoreticky toto by mohol byť dôvod rezignácie na tento šport a špekuláciách o iných aktivitách.

Peter Hámor ako jediný Slovák skompletizoval Korunu Zeme a Korunu Himalájí. (zdroj: Ilustračné foto: TASR)

Považujete sa za odvážneho človeka? Alebo čo musí mať v sebe horolezec, aby dokázal vystúpiť na toľko vrcholov, ako je tomu u vás?

Možno to prekvapí, ale bojím sa. Keďže som sa dožil takého veku, aký mám, znamená to, že nie som veľmi smelý. Miera objektívneho rizika vo vysokých horách je pomerne veľká, takže musíte mať aj šťastie. Ale zámerne pre nejaké méty, ktoré sa dajú dosiahnuť aj inokedy, sa riskovať život neoplatí. Ja som opatrný horolezec, hoci niektorým veciam sa úplne vyhnúť nedá. Patria k horám. Keby som v rámci horolezectva chcel robiť niečo bezpečnejšie, kde sa riziko minimalizuje, idem liezť na umelé steny, alebo skalky.

Boli ste vždy takýto?

Keď je človek mladý, má pohľad na mieru rizika iný. Hovorí sa tomu: odvaha nič netušiaceho. Mladí chlapci nevedia predvídať, čo všetko sa môže stať a je dobré, že majú za sebou starších, ktorí ich naučia, čo sa dá risknúť a čo už nie. Aj mňa mrzelo, keď ma v mojich začiatkoch nejakí harcovníci brzdili, a to boli aj také mená ako Sergej Bogomolov, či môj kamarát z Poľska Piotrek Pustelnik. Myslel som si, že sú bojazliví, ale oni boli opatrní. Opatrnosť nie je bojazlivosť, to je skúsenosť z množstva nepríjemných zážitkov, ktoré už nechcete zažiť a chcete sa im vyhnúť. A ide to aj s vekom.

Čoho potrebujete pri horolezectve viac? Optimizmu, cieľavedomosti alebo aj šťastia?

Takú kombináciu toho všetkého. Načo vám je cieľavedomosť, keď nie ste na to fyzicky, mentálne či inak pripravený, aby ste sa na ten kopec dostali. Položiť si pred seba vysoké ciele nie je zložité, komplikované je ich dosiahnuť. A šťastie musíte mať v horách obrovské. Je tam veľa okolností, ktoré vás môžu zabiť, alebo ten výstup pokaziť. A vy ich nedokážete ovplyvniť. Chce to, aby sa neudiali vtedy, keď ste tam.

Vaša horolezecká bilancia je ale aj o tom, že zrejme dokážete vytesniť riziká, s ktorými počas výstupov na vysoké hory musíte rátať. Mýlim sa?

Snažím sa ich minimalizovať už počas prípravy na expedíciu. V prvom rade musíte mať chuť niekam sa dostať, takže cieľavedomosť, ktorej sme sa dotkli, je potrebná. Viem, ako je to ďaleko, ako vysoko, aké je to tam náročné a podľa toho sa pripravujem. Dnes máme dostatok informácii na to, aby sa pripravila taktika výstupu a aby ste s parťákmi, s ktorými tam idete, urobili dohodu o tom, akú mieru rizika ste ochotní prijať a zvládnuť.

Čo musí, takpovediac klapnúť, aby ste na vrchole kopca stáli?

Okrem toho, o čom sme už hovorili, musí v tíme byť súhra aj v tom, aký vrchol a akú cestu k nemu zvoliť. Lebo sú ľahké cesty, a tým aj športová hodnota výstupu nižšia, a potom sú náročnejšie cesty, a v Himalájach to tak býva, že čím menej opakovaní, tým ide o náročnejšie, hodnotnejšie, ale zároveň aj nebezpečnejšie výstupy. Tím musí byť stotožnený s rozhodnutím, ako na to, každý jeho člen musí byť fyzicky i mentálne pripravený a koncentrovaný na cieľ, nikto nesmie ochorieť, nikto sa zraniť a malo by nám priať počasie. To sú v skratke okolnosti úspešného športového výkonu. Ak klapne všetko, tak je to paráda. Ak sa čokoľvek pokazí, je to koniec pre celý tím. Sme jeden na druhom závislí, a keď niečo nevyjde, musíme ísť spolu aj dolu.

Vyliezli ste na veľa vrcholov na celom svete. Ktorý z výkonov vás urobil vyslovene výnimočne šťastným?

Paradoxne, u mňa platí, že najvyšší vrchol sveta som až tak neprežíval. Vtedy v roku 1998 som bol členom tímu, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu (8 848 m), bola to moja prvá osemtisícovka a aj moja jediná expedícia vedená tým starým expedičným štýlom. Dôležitý bol vrchol a nebolo dôležité, kto z tímu naň vystúpi. Úspech bol úspechom celej expedície. Bol som medzi tými, ktorí zavŕšili robotu celého tímu. Spôsob, ako sa to celé organizovalo, ma ale nezaujal a odvtedy som to už nechcel zažiť.

To bol ten zlomový bod, kedy ste sa rozhodli pre iný štýl výstupov?

Zrelo to vo mne dlhšie. Ale áno, chcel som liezť po svojom, s ľuďmi, s ktorými si rozumiem. Vtedy bol pre mňa veľmi dôležitý Piotr Pustelnik. Liezli sme ľahkým štýlom, preto aj tie zážitky na vrcholoch boli oveľa intenzívnejšie a výkony hodnotnejšie.

Aké? Viete to popísať?

Každý z nás, horolezcov, to vníma po svojom. Ale spravidla platí, že nastupuje úľava, že nemusím ísť vyššie. Lebo na vrchol sa dostanete často s veľkým fyzickým dlhom a uvedomujete si, že ešte treba zísť aj dolu, že stále ste v akcii, že treba udržať sústredenosť, pozornosť, že tam ešte nie je priestor na nejaké ujúkanie. A ak ste v tíme najstarší, zároveň to znamená aj istú zodpovednosť, mladším robíte krstného otca, lebo platí, že kto je v horách najstarší, ten je spravidla najskúsenejší a má najväčší rešpekt. Je to niečo viac ako nejaká dohoda na papieri.

No predsa, ktorý z tých vrcholov vám v spomienkach najviac rezonuje?

Tie pocity sú vždy iné aj podľa toho, čo a s kým ste vyliezli. Príjemné je to, ak máte za sebou ťažké výstupy a s dobrým kamarátom. Alebo aj s chlapcami, s ktorými som liezol po prvý raz a aj oni boli na niektorom z náročných kopcov po prvý raz. To sa niekedy nedá ani opísať.

Napríklad?

Napríklad s Miškom Sabovčíkom, keď sme vyliezli na Dhaulágirí (8 167 m) a pre neho to bol prvý osemtisícový vrchol na jeho prvej himalájskej expedícii – bola to neskutočná emócia. Alebo keď Piotr Pustelnik končil svoju Korunu Himaláji a chýbala mu Annapurna (8 091 m). Bol som s ním na štyroch expedíciách, počas ktorých sme sa snažili dostať na jej vrchol, no zakaždým nás niečo otočilo späť. Až piaty pokus sa vydaril, bol to silný záver, obrovský sen sa mu splnil. Byť pri tom, bol aj pre mňa obrovský zážitok. Iný mám z Gašerbrumu.

Opíšte ho.

S Piotrekom Morawskim sme urobili traverz Gašerbrumu I. (8 068 m) z juhu na sever alpským štýlom v kombinácii s výstupom na Gašerbrum II. (8 035 m). Ležia v pohorí Karakoram na hraniciach Číny a Pakistanu. Tá cesta bola taká, že znemožňovala návrat späť a viedla cez vrchol osemtisícovky, čo bol nôž na krku. Celý čas sme boli v napätí, či sa nám to podarí a keď sme stáli na vrchole, kameň nám spadol zo srdca. Už nás čakal iba zostup a vedeli sme, že ho zvládneme. Pocit, že sme boli von z pasce a že sme prežili, sa nedá opísať. Silné pocity máte napríklad aj vtedy, keď stojíte na vrchole sám.

Skúste sa pri nich zastaviť.

Zažil som to na vrchole Kančendžongy (8 586 m) v roku 2012. Na vrchole tejto tretej najvyššej hory sveta som stál nielenže sám, ale jediný v tom roku. Nemohol som byť ďalej od toho, čo žijeme tu. V roku 2006 som stál sám na vrchole Annapurny, navyše potme, lebo som tam vystúpil až neskoro večer a bolo to veľmi silné. Asi hodinku som bol sám aj v Antarktíde, na vrchole Mount Vinsonu (4 892 m). Išiel som inou cestou ako moji parťáci a čakal som ich. Cítil som sa ako na Marse, koniec sveta, nič vzdialenejšie od rodiny, od nášho sveta neexistuje.

Čo vám vtedy ide hlavou?

Akoby som v nej mal prázdno. Človek si kladie otázky, a čo teraz? Čo ďalej? Viete, že žijete s cieľom, máte plán, ktorý vás drží v aktivite, je to hnací motor vo všetkom, čo robíte a zrazu ste tam a neviete, čo ďalej. Na jednej strane je to úľava, na druhej zodpovednosť za zostup. Nie je to chvíľa na nejaké bláznenie, to určite nie. A keď sme na takom kopci dvaja, tak väčšinou už debatujeme, čo bude nasledovať. Z jedného vrcholu vidieť iný, za ním ďalšie a rodia sa nové plány.

Pri vašom mene sa najčastejšie spomínajú Koruna sveta a Koruna Himalájí. Výstup na najvyššie hory všetkých kontinentov a všetky himalájske osemtisícovky, na niektoré aj opakovane, to je výkon, ktorý na Slovensku nemá za sebou nikto. Ako sa vo vás formoval plán ísť do toho?

Koruna Zeme bol projekt, ktorý pre mňa v rokoch 1998 až 2003 znamenal oddych. Potreboval som odstup od Mount Everestu a vtedajšej expedície a vedel som, že chcem liezť sám, nanajvýš s jedným alebo dvoma ľuďmi. Bol to dobrý plán, pre mňa príjemný, lebo tie výstupy neboli ani technicky, ani obťažnosťou extrémne náročné a spojili sa aj s cestovaním. Pochodil som svet, videl som, ako sa žije inde, zažil som neuveriteľné veci napríklad v Novej Guinei či na Antarktíde, čo bežný človek nemá šancu zažiť a som vďačný osudu, že sa mi to podarilo. No potom prišla chuť liezť a vrátiť sa do Himalájí...

...a kompletizovať Korunu Himalájí.

Nie, nebolo to o tom, že som chcel niečo kompletizovať. Jednoducho sa to takto vyvinulo. Každý rok som do Himalájí chodil s kamarátmi, s ktorými som si rozumel a na ktorých som sa mohol spoľahnúť, lebo vždy išlo o superlezcov. Tak sa stalo, že som bol štyrikrát po sebe na expedícii na Annapurnu, dvakrát na Dhaulágirí, dvakrát som sa pokúšal vystúpiť ťažkými cestami na Mount Everest a podobne. Tých štrnásť osemtisícoviek je skôr vedľajším produktom toho, že chodím do Himalájí dlho, viac ako štvrťstoročie.

To ale neznižuje športovú hodnotu vašich výkonov. Dali vám prívlastok – najlepší slovenský horolezec. Ako toto označenie vnímate?

Nemám ho rád. V horolezectve sa nedá povedať, že niekto je najlepší. Je tam toľko faktorov, ktoré tvoria úspešnosť horolezca. Môže sa stať, že lepší je ten, ktorý na vrchol nevylezie, ako ten, ktorý sa tam dostane. Výkon horolezca môže limitovať všeličo, čo sa nedá ovplyvniť. Najúspešnejší – to beriem. No mal som veľa šťastia, ktoré k tomu dopomohlo, zdravie, ktoré si chránim a vek. Nie každý môže tak dlho chodiť do hôr ako ja.

Herci majú niekedy vybukované plány na 2 - 3 roky dopredu. Aj horolezec vášho typu a záberu to má takto?

Neplánujem tak ďaleko dopredu. Vždy mám jeden cieľ, na ktorý sa koncentrujem. Najbližší je festival horských filmov, ktorý v Poprade začiatkom októbra organizuje moja manželka, a čo sa týka expedícií, tak Himaláje na jar budúceho roku. Mám síce v hlave dva – tri projekty, ktoré by sa mohli zrealizovať, ale uvidíme. Nakoniec, aj popradský festival je miestom na debatu a plánovanie. Stretnem sa tu s mojimi spolulezcami a niečo vymyslíme. Možno aj konkrétnejšie na rok 2025 – kde, akým štýlom a s kým.

Ešte sa vrátim k tomu, čo sme načali. A síce, že v horolezectve je dôležitá pokora, skúsenosť, opatrnosť, zodpovednosť za seba a ľudí, ktorí sú s vami. Je to iné, keď leziete s manželkou?

S Marienkou si vyberáme túry, ktoré nie sú extrémne náročné a nebezpečné. Ide o príjemné výstupy, prechody, treking v oblastiach, kde sme neboli, alebo kde sa radi vraciame, lebo je tam krásne a príjemní ľudia. Ide o pozitívne zážitky, plánovanie je jednoduché. Keď robím garde, je to užívanie si, pohodička, máme to radi.

Ako relaxuje horolezec?

Lezením. To je jasné. Keď mám voľno, ideme s Marienkou na skalky. Nijako extra to neplánujeme. Ráno sa zobudíme, pozrieme, aké bude počasie a rozhodneme sa, či to budú Vysoké Tatry, Slovenský raj – náš obľúbený Tomášovský výhľad, alebo Dreveník pod Spišským hradom. To sú naše obľúbené lezecké terény.

V tomto roku ste oslávili šesťdesiatku. Čo máte na najvyšších priečkach svojich prianí a plánov?

Chcel by som, aby všetko zostalo tak, ako je. Ja som spokojný. Nič nechcem meniť.