STARÝ SMOKOVEC. Mohla to byť aj ozubnicová železnica, no napokon v roku 1908 vybudovali zo Starého Smokovca na Hrebienok trasu pozemnej kyvadlovej lanovky. Je jedinou pozemnou lanovkou na Slovensku. Z údolnej po vrcholovú stanicu prekonáva 250 metrov nadmorskej výšky a jazdu na nej absolvovala aj bývalá anglická kráľovná Alžbeta II. S raritnou lanovkou je už takmer dvadsať rokov spojený aj Peter Zemčák.
Dnes ste vedúcim Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci. Aká bola vaša cesta k profesii lanovkára? Vybrala si ona vás, alebo vy ju?
Tak napoly. Keď som sa po skončení vysokoškolského štúdia a absolvovaní vojenčiny rozhodoval, čo ďalej, mal som dve možnosti. Ostať v Žiline, kde som doštudoval na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity, alebo vrátiť sa domov a skúsiť si niečo nájsť vo Vysokých Tatrách, ktoré ma svojím prostredím a možnosťami veľmi lákali. Poslal som si žiadosť na vtedy ešte Tatranské lanové dráhy a na pohovoroch som uspel.
Potešilo vás to?
Určite. Mám totiž vyštudovanú rádiokomunikačnú techniku, a to bol odbor, v ktorom sa vtedy ťažšie hľadala práca. Bol som rád, že mi Železnice Slovenskej republiky dali šancu. Ale bol to iba začiatok.
Poviete o tom viac?
Prijali nás viacerých na adaptáciu absolventa na budúce povolanie a po roku malo padnúť rozhodnutie, či nás zamestnajú. Za lanovkára sa totiž nikde nemôžete vyučiť, všetko, čo toto povolanie obnáša, musíte získať v praxi. A tak sme si počas adaptácie vyskúšali všetky pozície na lanovkách a či ich dokážeme zvládať. Dnes som za túto prípravu veľmi vďačný, lebo podobne postupujem aj ja teraz, keď prijímame nových ľudí do kolektívu.
Pracovali ste od začiatku na lanovke v Starom Smokovci?
Nie. Adaptačným procesom sme prechádzali vo vtedajšom sídle Tatranských lanových dráh ŽSR v Tatranskej Lomnici. Potom spoločnosť prechádzala transformačným procesom a viacerými zmenami, vrátane vlastníckych, časť z toho som zažil už na pracovisku Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci.
Ľudia nazývajú vašu profesiu jednoducho – lanovkár. Máte pre ňu priliehavejší názov?
Priliehavejší možno nie, ale presnejší. Sme prevádzkoví pracovníci lanovky na rôznych pozíciách. Každý z nás, vrátane mňa, si nimi prešiel. Je to nielen preto, že potrebujeme byť flexibilní a navzájom zastupiteľní na prevádzke lanovej dráhy, ale takto sa môžeme pripraviť na posun v kariérnom postupe, respektíve aj na doplnenie kvalifikácie. Podľa legislatívy a našich interných firemných predpisov musíme mať potrebné „papiere“ na obsluhu lanovej dráhy.
Takže nie je lanovkár ako lanovkár...
V kolektíve máme staničných sprievodcov, vyššou pozíciou je údržbár strojných alebo údržbár elektrických zariadení, potom je to operátor lanovej dráhy, ktorý ju spúšťa, a ja som vedúci prevádzky. Po rôznych organizačných zmenách už mám na starosti „iba“ prevádzku lanovky, niekdajší náčelníci mali kedysi v kompetencii aj správu budov, ich režim, pomocný personál a podobne. Riadim dvanásť ľudí, v zime, keď máme spustené aj pridružené vleky v Starom Smokovci, ďalších šiestich.
Peter Zemčák v kabíne lanovky. (zdroj: Archív P. Zemčáka)Skúste v skratke formulovať, čo obnáša práca vedúceho prevádzky lanovej dráhy?
Naozaj iba v skratke, ale je to výstižné. Musím sa starať o to, aby prevádzka lanovej dráhy bola bezpečná a fungovala bez porúch. Predpokladom toho je dôkladný prehľad o jej technickej stránke. Preto je aj nevyhnutné, aby nielen ja, ale aj ostatní ľudia na prevádzke mali, čo sa týka vzdelania, elektro alebo strojné zameranie. Najviac porúch ide na vrub elektriky, tie bežné dokážeme odstrániť sami, vlastnými ľuďmi. Závažnejšie riešim s vedúcim elektroúdržby vo firme.
Znamená to, že sa nedajú vždy predvídať?
Nie vždy. Samozrejme, že máme pravidelné jarné a jesenné údržby zariadenia, aby sme poruchám predchádzali. No ako každé iné zariadenie, aj technika na dráhe a vozne sa opotrebovávajú a môže sa stať, že sa porucha občas vyskytne aj bez výstrahy. Večer sa prevádzka lanovky vypne, ráno nemusí zariadenie naštartovať. Ak je to tento prípad, máme zrána čas poruchu odstrániť ešte pred príchodom cestujúcich. Horšie je, ak sa porucha vyskytne počas prevádzky na trati.
Čo vy a čo cestujúci vtedy?
Treba si uvedomiť, že naša lanová dráha funguje kyvadlovým systémom, na trati sú v pohybe vždy dva vozne. Ak sa lanová dráha na trati kvôli poruche zastaví a cesta nemôže skončiť v stanici, tak príde na rad evakuácia cestujúcich. Bezpečnosť je bezpečnosť.
Už sa také niečo stalo?
Ak si dobre pamätám, tak počas prevádzky lanovky možno raz alebo dvakrát, no bolo to už dávno. Momentálne máme k dispozícii moderné zariadenie s dobrým elektronickým vybavením. Všetky bezpečnostné prvky sú istené dvakrát. Stačí, že jeden prvok z istenia zlyhá, a zariadenie sa znefunkční. Cestujúci sa nemusia báť, to iba my máme o povinnosť viac, a síce dbať o to, aby sme poruchám predchádzali.
Kedy je vaša práca najľahšia?
Keď všetko funguje, ako má, keď sú všetci zamestnanci v práci, nik nemaróduje, nik nemá paragraf.
Je takýchto dní v roku veľa?
Stane sa, že aj také máme. Ale život sa s nikým nemazná, a hoci máme pracovné zmeny naplánované na mesiac dopredu, a nemalo by nás prekvapiť nič zásadné, predsa len musíme byť pripravení aj na rýchle improvizácie. Napríklad, keď niekoho prekvapí choroba. Ak nemám rýchlo náhradu, idem sám na pozíciu, ktorú nemôže zastať maród. A medzitým organizujem, čo na druhý a ďalší deň.
Mení sa počas roka cestovný poriadok lanovky?
V Tatrách už vlastne neexistuje hlavná a vedľajšia, či letná a zimná sezóna. Ľudia do veľhôr prichádzajú počas celého roka. Vzhľadom na dĺžku dňa v lete lanovka premáva od 7. do 19. h, v zime od 8., resp. 8,30 do 16.30, 17. h. No ak sú akcie na Hrebienku, ako napríklad v zime Tatranský ľadový dóm, Tatry Ice Master, v lete trebárs medvedie dni, tak jazdíme až do 21. h. Ak sa pri dostatku prírodného snehu organizujú v utorky, piatky a soboty sánkovačky z Hrebienka do Starého Smokovca, tak pustíme lanovku od 19. do 21. h.
V polhodinových intervaloch?
V zásade áno, ale nie vždy. Cestovný poriadok síce máme, ale ak vidíme, že sa pri kase hromadia cestujúci, tak bežné jazdy zahustíme jazdami navyše. Vieme dať dohromady aj skupiny, ktoré idú spoločne na túru a poslať ich hore naraz. Pracujeme v cestovnom ruchu a klientom treba vyjsť v ústrety.
Peter Zemčák pred zahájením prevádzky lanovky. (zdroj: Archív P. Zemčáka)Dá sa to vždy?
Občas nie. Napríklad v prípadoch, keď si turisti časovo zle rozplánujú túry, prídu neskoro večer a až na stanici si uvedomia, že lanovka je vypnutá a oni majú v tíme babičku, malé deti, ktoré nevládzu, alebo zdravotne hendikepovaného človeka.
Je rozdiel v práci lanovkára v Tatrách a hocikde inde na Slovensku?
Určite je. Základný spočíva v technických danostiach jednotlivých lanoviek a v organizácii práce. No my máme bonus navyše – krásne prostredie a výhľady na končiare Tatier.
Ak by ste to mali zhrnúť, čo je vo vašej práci najdôležitejšie?
Prioritou je bezpečnosť. Aby sa nikomu nič nestalo. Nielen klientom, ale aj našim zamestnancom.
Tatry sú, čo sa týka počasia, nevyspytateľné, premenlivé. Vplýva počasie aj na prevádzku lanoviek? Ako?
Naša lanová dráha má celoročnú prevádzku a my ju nemusíme odstaviť, keď napríklad zafúka silnejší vietor, ako je tomu pri visutej lanovke v Tatranskej Lomnici. Samozrejme, stáva sa nám, že trať zafúka sneh a vodiace kladky, v ktorých je vedené ťažné lano, primrznú. V zmene máme spravidla štyroch ľudí, kto môže, ide odstraňovať námrazu, vrátane mňa. Je to dôležité, lebo keď kladky nie sú v pohybe, vyderie nám ťažné lano gumené vyloženie kladiek a po zime ich musíme potom meniť.
A leto?
Platí to isté, čo na bežných železniciach. Teplo rozťahuje koľajnice a aj my sme často v situácii, že musíme znižovať na niektorých úsekoch rýchlosť. Trať je síce vedená v porastoch, ktoré nám dorastajú do výšky a dobre tienia, no niekde to nestačí.
Čo napríklad medvede, či iná zver? Už sa kvôli tomu, že sa zdržia na trati, zdržali aj lanovky?
Zvieratá sú v Tatrách doma, musíme to rešpektovať. No nemáme s nimi až tak veľa zážitkov, lebo popri trati našej lanovky vedie frekventovaný turistický chodník a asfaltka, takže sa týmto miestam vyhýbajú. Občas trať preskočí stádo jelenej zveri, či prebehne veverička a minule v nej ležal medveď. No trúbenie ho vyplašilo, tak sa pobral preč. Ale spomínam si, tuším to bolo roku 2021, prišiel medveď až k budove lanovky. Museli sme vtedy zatvoriť dvere, ktoré sú na senzor, lebo vyzeralo, že chce ísť pozrieť dnu.
Máte na trase lanovky obľúbené miesto, výhľad, scenériu, ktorá vás zakaždým poteší?
Každý také má. U mňa je takým pri ceste dolu mestská panoráma Popradu a Svitu, ak sa počasie vydarí, aj pohľad na Kráľovu hoľu. A keď sprevádzam vozeň pri ceste nahor, na Hrebienok, tak zakaždým obdivujem výhľad na Slavkovský štít a panorámu hôr, vrátane Lomnického štítu. Je to krása, aj v zime aj v lete.
To je aj pohľad, ktorý sa otvoril bývalej anglickej kráľovnej Alžbete II, keď sa viezla na Hrebienok...
Presne tak. Mal som to šťastie, že som doprevádzal vozeň, v ktorom sedela. Bol som jediný zo zamestnancov, ktorému túto úlohu pred desiatimi rokmi – 24. októbra 2008 zverili. Počasie vtedy nebolo najlepšie, ale predsa sa na okamih oblaky roztiahli a Tatry sa ukázali v plnej kráse.
