Inde nepracoval. Iba v lese. Dáva mu zmysel života, nabíja mu baterky a chce, aby tatranská krajina aj po bičovaní kalamitami predsa len ostala pre budúce generácie zalesnená. Vymyslel smajlíka, ktorý sa nad Východnou usmieva a pripomína, že vysadiť les je v prvom rade drina. Hovoríme s Petrom Garajom, lesníkom Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná.
Smajlík je hádam mediálne najznámejším výsledkom práce urbáru Východná. Čo motivovalo jeho sformovanie?
Bol to môj nápad. A motív bol jednoduchý. Chcel som, aby po vetrovej kalamite, ktorá nám v roku 2014 na Žofiu zničila veľkú časť urbáru, zostal dôkaz, že nie sama príroda poškodené porasty zalesnila, ale že sme tam roky chodili, spracovávali kalamitu a následne na jar 2016 vysadili pol milióna sadeníc, o ktoré sa doposiaľ staráme.
Kde sa nachádza?
Pri Kamenistej doline pod Kotlovou v hornej tretine kopca pod pásmom kosodreviny po kalamite mi zostala asi 15-hektárová holina. Tam sme lokalizovali smajlíka. Vidieť ho z viacerých uhlov, ale najlepšie z diaľnice za Východnou, keď smerujete z Popradu na Ružomberok, alebo opačne.
Smajlík nad Východnou. (zdroj: Zdroj: Peter Garaj)Kedy presne vznikol?
Až na jar v roku 2017. Dovtedy bolo treba spracovať kalamitu. Vyťažili sme okolo 5 tisíc kubíkov dreva a v porastoch, ktoré mám na starosti, bolo treba z polmiliónového balíka sadeníc vysadiť 375 tisíc kusov už na jar 2016. Kým sme pováľané stromy vyťažili, vyčistili kalamitné plochy a holiny postupne zalesnili, prešli dva-tri roky. Až potom prišiel čas na zrealizovanie nápadu.
Pomáhal vám niekto?
Bola to manuálna práca, ale nadchlo sa pre ňu mnoho ľudí. Prepočítal som to a pripravil špagáty a spolu s dvoma kamarátmi z TANAP-u sme plochu pre výsadbu v teréne vyznačili. Vtedy som mal na starosti pracovníkov z Ukrajiny, celkom ich to nadchlo a s radosťou obrys smajlíka vysadili stromčekmi. Dali sme tam smrekovec a okolo očí aj borovicu. Tá nám síce časom vyschla, ale potrebný kontrast sme aj tak dosiahli.
Aký je veľký?
V priemere 144 metrov. Pôvodne som chcel, aby bol väčší – tak okolo 200 metrov, ale bol tam terénny lom, ktorý by mohol deformovať líniu smajlíka, tak som to zmenšil. Aby si to ľudia vedeli lepšie predstaviť, tak iba jeho oči tvoria dva kruhy s priemerom štyri metre, ktoré sú vysadené nad sebou. Vytvarovali sme ich do elipsy, aby boli pekne viditeľné odvšadiaľ.
Jeden motív pre jeho vytvorenie ste spomínali. Sú aj iné?
Hnevajú má hraničné ochranárske postoje. So štátnou ochranou prírody dobre spolupracujeme, máme spolu projekty venované prírode blízkemu obhospodarovaniu lesov, ale tváriť sa, že po kalamite príroda v lesoch všetko sama vyrieši, nie sú podľa mňa v poriadku. Vyčistenie lesa po kalamite a zalesňovanie je ťažká práca, tak som si tú plochu tak trochu podpísal. Nech ľudia vidia, že zelený les je výsledkom každodennej driny. Verím, že ten smajlík ma prežije.
Akú životnosť mu prognózujete?
Závisieť to bude od životnosti smrekovcov. Ale hádam dáme aj niekoľko sto rokov. Životnosť smrekovca je podľa googlu až 600 rokov.
O maliaroch sa hovorí, že úprimne znenávidia obraz, ktorý ich najviac preslávil. Ako to vy máte so smajlíkom?
Mám ho rád. Okrem toho, že lahodí oku a ľudia vidia, že sa v lese niečo robí, úmyselne vytvorený spevňovací kruh, pomôže aj prírode. Celú tú plochu spevní, naviac, smrekovec je jedna z najodolnejších drevín voči vetru. Vytvorenie smajlíka malo nepriamo aj tento cieľ. Ktosi to komentovať, že vraj sa nemá usmievať, ale uškŕňať, keď je okolo neho obrovský holorub. Jeho autor nevie, čo hovorí. Asi nikdy v lese nebol a čierno-bielo kritizuje niečo, čomu vôbec nerozumie.
Poďme k urbáru. Aké veľké je jeho územie?
Okolo 4 400 hektárov, vlastní ho 850 podielnikov. Desať percent tvoria trvalé trávne porasty, podstatnú časť lesné pozemky. O túto plochu sa staráme dvaja lesníci a jeden hospodár. Ja mám na starosti aj s ochrannými lesmi asi 2 000 hektárov z tejto výmery.
Čím je tento lesnícky rajón zaujímavý?
Hospodárime v západnej časti Tatranského národného parku. Sme limitovaní predpismi, čo sa tu môže a čo už nie. Teraz sa v tomto území presadzujú prvky bezzásahovosti. Podľa mňa to nie je úplne v poriadku, lebo o lesy sa treba starať a prirodzene ich obnovovať. Stretávam sa s názorom, že lesníci tu v minulosti sadili iba smreky, čo vraj nebolo najlepšie, a preto pri kalamitách vznikajú veľké škody.
A je to pravda?
Sčasti áno. No keby sme sa o zdedené porasty, ktoré boli nádherné, ale na hranici fyzického veku, mohli starať v predstihu a včas podporiť ich prirodzenú obnovu a následne spolupôsobiť pri prirodzenej výsadbe zmesovými druhmi stromov, neboli by počas kalamity padli v takom širokom zábere.
A čo Tichá dolina? Je bezzásahovým územím, a to jej prospelo.
V Tichej doline sme mali do roku 2000 dve kalamity. V rámci lesného zákona sme vtedy museli každú kalamitu nahlásiť a do pol roka ju následne spracovať. Ak by sa to nestihlo, musel sa predložiť harmonogram, kedy potrebné práce sfinalizujeme. Bolo to preto, aby sa nešíril najmä lykožrút smrekový. Ten je ako hlavný škodlivý činiteľ veľmi nebezpečný pre okolité porasty. Po roku 2004 bolo zrazu všetko inak, a nariadený bezzásah. Dnes sa Tichá dolina dobre prezentuje, ako si tam príroda sama poradila, ako sa plochy po kalamite obnovili. Ale podľa mňa sa problém iba presťahoval inde.
Ako to?
Tichá dolina je úzka, prebieha v smere sever – juh a vetrová kalamita ju postihla v nižších partiách okolo cesty. Ráno prúdi vzduch dole dolinou, večer hore, čo umožnilo, že sa lykožrút zdvihol a vzdušné prúdy ho preniesli aj na predhorie Tichej doliny. Poviem na rovinu, že do oblasti Žeruchy, čo je územie nad hotelom Permon, o ktoré sa starám. A tam máme aj najväčšie problémy s lykožrútom. Keď sa pozrieme na staršie hrebeňové partie Tichej doliny, kde boli staré porasty, tak tie sú takmer úplne zničené. Lebo čím je strom starší, tým je pre tohto škodcu atraktívnejší.
Sú rozdielne názory na ničenie lykožrúta tým, čo limituje hospodárenie v lesoch na území národného parku?
Neviem, či by som to práve takto nazval, ale pravda je aj to, že zrazu prestalo platiť to, čo v lesoch platilo stovky rokov. A ja sa musím pozerať na to, ako mi strom chradne, vyletí z neho jedna generácia lykožrúta za druhou, kým sa môžem pustiť do toho, čo sa robilo vždy, teda včasná hygiena. To ako by ste išli veľký požiar hasiť vedrom a hasičské auto nechali zamknuté v garáži.
Opäť to chce trochu vysvetliť.
Ak už chceme mať niektoré plochy bezzásahové, dobre. Nech tam drevo ostane, no bolo by treba urobiť aspoň to najjednoduchšie, čo urobiť môžeme – asanovať atraktívnu hmotu, aby sme zamedzili šíreniu škodcov. A čo sa týka kalamitného dreva, ešte sa nám kruto vypomstí absencia starostlivosti o vodné toky. Opatrenia v povodiach sa nerobia už roky a len čas ukáže, že sme si nevážili múdrosť a skúsenosti našich predkov a pod rúškom bezzásahovosti rešpektujeme zákaz vykonávať všetky preventívne opatrenia v povodiach.
V lese je stále čo robiť. (zdroj: Viera Legerská)Ako by ste si vedeli predstaviť ideálne hospodárenie v lesoch národného parku?
Pri dnešných výkyvoch počasia sa nedá hovoriť o ideálnom hospodárení. Ideme síce podľa desaťročných plánov starostlivosti o les, ale prakticky sa v lesoch nedá vytvoriť jednoduchá šablóna, ako na to. Dôležitejšie je chodiť s otvorenými očami a ak vidíte problém, treba sa snažiť ho včas riešiť. A najmä, robiť prevenciu, to znamená včasné výchovné zásahy, aby sme dokázali vytvoriť stromy so silnou korunou a zavetvené. Také, aby ich v mladom veku nepoškodzovala zver a aby v staršom veku odolali vetru a snehu.
Závisí vaša práca aj od iných inštitúcií?
Áno, lebo aj pre nás platí zákon. No pomaly na každý zásah v lesoch, potrebujeme papier. Nevnímam to ako logické. Kým niečo vybavíme, v minulosti sa už bežne mohlo robiť. A pri lykožrútovi sú aj tri dni veľa.
V urbári ako lesník pracujete pätnásť rokov. Ktoré roky boli pre vás najkľúčovejšie?
Určite tie po kalamite v roku 2014. Už som spomínal, že po nej sme na jar 2016 s partiami lesných robotníkov vysádzali 500 tisíc stromčekov. A v nasledujúcich rokoch sme vyžínali aj 500 hektárov holín. Predstavte si, že máte doma traktorom pokosiť hektár lúky. Aká je to námaha! A my sme tie plochy vyžínali ručne, kosákom. To bol masaker!
Opíšte ho...
Bolo treba rozdeliť sadenice, ukázať, ako stromčeky zasadiť, kontrolovať to. Jedna partia zalesňuje, druhá vyžína, tretia robí ochranu. To znamená, že v tom istom poraste sú v priebehu sezóny vždy iní ľudia. Keď sme zalesňovali Žeruchu nad hotelom Permon, mal som istotu, že každú jar schudnem sedem kilogramov, toľko som sa nachodil. Aj topánky, ktoré nosím, padnú za rok. Úplne ich zoderiem.
V médiách sa práca lesníkov často nespravodlivo zužuje akoby iba na spory: ťažba v lesoch a ochranári. Skúste ju obhájiť.
Pre lesy sa snažíme urobiť maximum. A to s čistým svedomím. Veď nech si niekto skúsi na južnom svahu v našich nadmorských výškach, v porastoch, o ktoré sa starám ja, vypestovať aspoň zlomok toho, čo sa nám v ostatných rokoch podarilo. Neidealizujme si dnešný svet, už ani lesní robotníci nie sú to, čo bývalo. Mali sme aj ľudí, ktorí nevedeli, že stromček má ísť do zeme koreňmi dolu.
Od nuly sme museli každý deň vysvetľovať, kontrolovať. Potom musíme ten stromček chrániť proti burine vyžínaním počas leta, neskôr na jeseň robiť všetko preto, aby ho následne nepoškodila zver, či iní škodcovia.
Ale tatranské lesy sa už zelenajú...
Kto chodí po Tatrách s otvorenými očami a hlavou, musí vidieť, že niekdajšie kalamitné plochy po vetrovej kalamite z novembra 2004, ale už aj po Žofii v roku 2014, sa zazelenali a stromčeky rastú. Ak to, že za nami ostáva zelený les, nie je ochrana prírody, tak už neviem, čo iné by mala byť.
Vy ste si svoje povolanie vysnívali, alebo išlo o náhodu? Aká bola vaša cesta k nemu?
Aj jedno, aj druhé. No pravdou je, že ma k tomu nepriamo viedli odmala. Najmä so starkým sme často do lesa chodili a mne sa v ňom páčilo. A tak, keď som mal po skončení základnej školy voliť, čo ďalej, lesnícka škola bol prvou voľbou. Najskôr Liptovský Hrádok, potom zvolenská vysoká škola.
A s prácou v urbári ste začali kedy?
Brigádničil som v ňom, odkedy sa dalo. Aj s bratom. Som z Východnej a robili sme v lese, čo bolo treba, prevažne počas prázdnin. Keď bolo treba pomôcť s lapačmi, odkôrňovať či palivo vyrobiť, pri tom všetkom sme boli. A keď som skončil vysokú školu, v jeden deň som si na študijnom zobral papiere, na druhý deň som už bol v urbári. Ani som nepočkal na koniec týždňa či mesiaca.
Čo vás na vašej práci lesníka najviac baví?
Že som vonku, na čerstvom vzduchu. Že vidím za sebou výsledky. Tam, kde bola pred rokmi spúšť, je dnes zelená krajina. Toto ma najviac teší.
A čo vás hnevá?
Najviac to, že každý má plné ústa prázdnych rečí, fakty idú bokom a mudruje, ako by sa to dalo robiť. A nikto nezoberie na jar ani len motyku a neskúsi robiť. Malý stromček či sadenicu si v lese takmer nik nevšimne, ale každý sa pohoršuje nad ťažbou dreva. A my najmä po roku 2004 nerobíme nič iné iba spracovávame kalamitu. Je ľahké bez vlastnej zodpovednosti na niekoho nahádzať špinu a tváriť ako záchranca galaxie.
Vysadené stromčeky treba neustále kontrolovať. (zdroj: Viera Legerská)Po vašom rajóne sa pohybujú aj turisti. Sú vždy disciplinovaní?
Ako ktorí. Nedajú sa všetci hodiť do jedného vreca. Sám som turista a viem byť tolerantný. No naštve ma, keď vidím idúc hore Furkotskou dolinou použitú pampersku pri chodníku v kosodrevine. To mi trhá žily. A prekáža mi hluk, ktorý vedia niektorí robiť, selfíčka za každú cenu a zo všetkých, aj nebezpečných, uhlov.
Ako je to s budovaním chodníkov, značenia, prístreškov či iného servisu pre turistov vo vašom rajóne? Aj o to sa staráte?
Keď niečo poškodíme pri ťažbe, snažíme sa to vrátiť do pôvodného stavu. Čo sa týka chodníkov, kedysi to zastrešoval TANAP, mal na to peniaze, ale v ostatných rokoch to absentuje, lebo už nemôže dávať financie do cudzieho majetku. A štát nám na to neprispieva. No v posledných rokoch sa nám v rámci spolupráce so Slovenským plynárenským priemyslom, ktorý má na to osobitný fond, podarilo nielen získať peniaze na zalesňovanie, ale aj na opravu zariadení pre turistov.
Čo sa vám za tie peniaze podarilo?
Opravujeme za nich mostíky, prerezávame chodníky po kalamite a podobne. No myslím si, že na takéto niečo by mal prispievať aj štát v rámci nejakého paušálu. Veď tie chodníky a zázemie pre turistov sú pre všetkých. Prečo by to mali platiť urbárnici?
Lesníka si ľudia obyčajne predstavujú ako človeka, ktorý kráča lesom s puškou na pleci, teší sa z prírody, zo spevu vtákov. Táto predstava zrejme nie je presná. Zreálnite ju.
Ja pušku síce mám, ale v skrini a ešte som ju ani poriadne nepoužil. Medveďa som síce zabil, ale skočil mi pod auto na diaľnici. A čo sa týka kráčania lesom, keď som v práci, spev vtákov ani poriadne nevnímam, lebo myslím na robotu. A tú robotu som už opísal. Nie je to romantika, ale drina.
Lesníci obyčajne nemajú núdzu o zaujímavé zážitky – so zvieratami, s ľuďmi. Máte aj vy také vo svojom archíve?
Môj najkrajší zážitok? Mám ho s medveďmi. Raz som nechal auto pri rampe a šiel som lesom a zrazu počujem: niečo prasklo. A z kríkov vykukla hlava medvedice, za ňou druhá mláďaťa, potom tretia. Nič dramatické sa ale neudialo, ustáli sme to. Medvede na mňa zatiaľ neútočia, vedia, kto som a dajú mi pokoj. Aj ja im ho dám.
Ale s nimi to už nie je sranda...
Najmä za ostatný rok. Aj naše ženy sa boja chodiť do hory. Keď bola medvedia ruja, mali sme šelmu za chrbtom každý deň. Ľahko je niekomu za stolom mudrovať, aby sme nechodili tam, kde sú medvede. Ale my máme povinnosti. Aj zo zákona musíme zalesňovať a ľudia musia ísť do lesa, prejsť cez mladiny, lebo za mladinou je ďalšia holina, ktorá čaká na stromčeky. A sú tam aj medvede.
Iba s medveďmi máte zážitky?
Aj s hlucháňmi. Všetkým som dal mená a kamarátime sa. Vracajú sa do plôch, ktoré som zalesňoval, lebo v suchároch nemajú vždy optimálny životný priestor. Zrejme sme im vytvorili dobré podmienky na život. Veľmi ma to teší. Veď za ostatné roky z nás média urobili ľudí, ktorí iba kupčia s drevom a rúbu ho za každú cenu. Samozrejme, že to nie je pravda. Aj tie vzácne vtáky sú dôkazom toho, že to tak nie je.
