Čo sa stane, keď vyťukáme známe číslo Horskej záchrannej služby 18 300? Ktorí ľudia nám pomáhajú? Hovoríme s riaditeľkou Operačného strediska tiesňového volania Horný Smokovec Janou Krajčírovou.
Povedzte nám stručne, čo sa deje na operačnom stredisku tiesňového volania horských záchranárov?
Prijímame tiesňové volania z celého Slovenska, teda zo všetkých horských oblastí, v ktorých zasahuje Horská záchranná služba (HZS), a posúvame tieto informácie do oblastných stredísk, v ktorých potom organizujú záchranu. V službe sa striedame celkom piati operátori, ja mám navyše na starosti zorganizovať ich prácu a celý chod strediska.
Byť operátorkou nie je práve dievčenský sen...
To nie je. Ja sama som o takomto povolaní za mlada ani nepočula, takže ani nemohlo byť moje vysnívané. No vysnívané som mala hory, najmä Vysoké Tatry. Chcela som robiť niečo, čo by bolo s nimi spojené.
Jana Krajčírová. Práca operátor je aj o dobrom sústredení. (zdroj: Archív JK)U vás ale neostalo iba pri chcení.
Všetok čas, ktorý som mohla popri štúdiu využiť, som si organizovala tak, aby bol spojený s Tatrami. V zime som učila lyžovať, v lete som pracovala v horskom hoteli. Po skončení vysokej školy som sa už v horách pohybovala celoročne. Chodila som na túry, spoznávala miesta, terén. Bola to dobrá príprava na to, čo robím teraz, lebo sa mi pri vyťažovaní hovorov ľahšie orientuje. A pomohlo to aj pri pohovoroch. Mala som šťastie, že práve v čase, keď som uvažovala o stálejšom zamestnaní, sa začalo formovať operačné stredisko a hľadali sa operátori. Rozhodla som sa šancu využiť.
Koľko rokov túto prácu robíte?
Od roku 2004, vedúcou som od roku 2008. Vtedy nadobudla účinnosť novela zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, ktorou sa aj horskí záchranári HZS začlenili do služobného pomeru a systému sociálneho zabezpečenia, rovnako ako policajti a vojaci. Na riaditeľskú a vedúcu pozíciu sa vyžadovalo vysokoškolské vzdelanie. Túto podmienku som spĺňala a mala som už za sebou dostatok skúseností z vybavovania tiesňových hovorov.
Dá sa práca operátora vyštudovať?
Nedá. Neexistuje taký študijný odbor. Všetko, čo potrebujeme na vybavovanie tiesňových volaní, je o praxi, komunikačných zručnostiach, skúsenostiach a zdravotníckej príprave, ktorú musí každý operátor absolvovať.
Stihli ste robiť aj to, čo ste vyštudovali?
Nestihla. Mám skončenú pedagogickú fakultu v Prešove, odkiaľ aj pochádzam. Ale hory boli silnejšie a dnes žijem v Poprade. No tie vedomosti sa nestratili. Využila som ich ako inštruktorka lyžovania a využívam ich aj teraz pri vybavovaní tiesňových hovorov, keď treba komunikovať čo najzručnejšie, ale zídu sa mi aj vtedy, keď robím školenia či už operátorom na Operačnom stredisku tiesňového volania, alebo v rámci integrovaného záchranného systému.
Keď ste sa prihlasovali na konkurz, vedeli ste, akú prácu budete vykonávať? Splnila vaše očakávania?
Tušila som to, ale presnú predstavu vám dajú až hodiny strávené s ľuďmi, ktorí sú v danom okamihu v tiesni a vy im potrebujete pomôcť. Nie je to ľahká práca a ja som si ju ani ako jednoduchú nepredstavovala. Jednak pôsobíme v širokej oblasti, ktorá zahŕňa Vysoké, Nízke a Západné Tatry, Malú a Veľkú Fatru, Slovenský raj a Kysuce, ktoré treba poznať, jednak komunikácia s ľuďmi na druhej strane linky je mnohokrát náročná a okrem faktov, ktoré zisťujeme, potrebujú aj psychickú podporu.
Čím je vaša práca výnimočná oproti iným operátorským pozíciám v iných odvetviach? Prečo vás zaujala?
Predovšetkým, je rozmanitá. Nikdy sa nestretneme s dvoma identickými situáciami, ktoré treba riešiť. Vždy ide o niečo nové. Nedajú sa ani presne určiť pravidlá komunikácie, lebo každý hovor je iný a na druhom konci linky je vždy iný človek, s ktorým si musíte nájsť spôsob, ako hovoriť, čo od neho žiadať, a to hlavne vtedy, keď ide o život a potrebujete jeho spoluprácu. Isteže, máme naštudované postupy, ale prax je obyčajne o zdravom sedliackom rozume a intuícií, ktoré musíme pri hovore využiť.
Ako prebieha pracovný deň operátora?
Najskôr si preberiem službu od kolegu, povieme si, aká bola, či nemáme niečo doriešiť, čo prechádza z jednej zmeny do druhej, či sa niečo výnimočné neudialo. Potom si skontrolujem výstrahy, aby som vedela poskytnúť informácie, ak by sa ich niekto dožadoval a aby som ich vedela postúpiť ďalej. Napríklad, aký je stav chodníkov, ich schodnosť, vývoj počasia, či nehrozia búrky, víchrice, silné sneženie, aký je stupeň lavínového nebezpečenstva v zime, či sú niekde uzávery, poškodenia bezpečnostných prvkov pri chodníkoch a podobne. Tieto informácie spracovávam aj na stránku Horskej záchrannej služby. A potom čakám, kedy zazvoní telefón. Zväčša to nie je dlho. Sú obdobia mimo sezóny, kedy je služba ľahšia, no zato v zime a v lete sa nezastavíme.
Čo to znamená – nezastavíme?
Za 24 hodín, toľko trvá naša zmena, je to niekedy aj 20 až 30 tiesňových volaní. V zime zasahujeme aj v lyžiarskych strediskách, tam je úrazov požehnane. Počas leta nie je až toľko volaní, ale ide o náročnejšie zásahy, ktoré treba v oblastných strediskách HZS zorganizovať. A na niektoré potrebujeme zabezpečiť aj leteckú techniku či súčinnosť ďalších zložiek integrovaného záchranného systému, čo máme na starosti u nás, na operačnom stredisku. Záchranné akcie trvajú niekedy aj celú noc, fungujeme aj ako podporný tím pre záchranárov v teréne.
Ak vám niekto zavolá na tiesňovú linku, čo je vtedy pre vás, operátorov, najdôležitejšie?
V prvom rade musíme čo najpresnejšie vyťažiť tiesňové volanie. Presne zistiť, kde sa ten človek nachádza, aký zdravotný problém má, aký bol priebeh jeho úrazu. V horách je spravidla slabý signál, človeku sa počas túry môže vybiť mobil a opakovane sa už k nám nedovolá. Preto musíme pri prvom kontakte, aj napriek stresu, ktorý je typický pre tiesňové volania, získať čo najviac a najpresnejších informácií.
Operátorom tiesňovej linky pomáha aj množstvo informácií, ktoré musia vyhodnotiť. (zdroj: Archív JK)Týkajú sa aj rozsahu zranenia?
Aj toho. Preto máme za sebou vzdelanie zdravotníckeho záchranára, aby sme vedeli, na čo a ako sa pýtať. Priebeh nehody je tiež pre nás dôležitý, lebo môžeme vydedukovať aj zranenia a ich dôsledky, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Ak dôjde k zástave obehu, svedkov telefonicky inštruujeme, ako začať laickú kardiopulmonálnu resuscitáciu. Alebo zisťujeme, či v blízkosti miesta nehody, na chatách, v hoteloch a podobne je defibrilátor a posielame pomoc.
Koľko operátorov pracuje na zmene?
Zväčša sme sami. Ale v sezóne máme posilnené služby a vtedy napríklad pri náročnejších zásahoch sa jeden z nás venuje vyťažovaniu hovoru a druhý už posúva informácie na príslušné oblastné stredisko HZS, aby začali organizovať záchranársku akciu. Alebo si vzájomne pomáhame pri zabezpečovaní priebehu záchrannej akcie.
Hovoríme už o akciách. No čo z vašej práce môžu využiť návštevníci hôr bežne, aby sa nestalo, že budú nútení vyťukať tiesňovú linku?
Ľudia v horách nemusia čeliť tiesňovej situácii, ak budú rešpektovať pravidlá, ak sa nepustia do riskantných výkonov, ak budú pripravení na počasie a zoberú si so sebou potrebnú výstroj a výzbroj. Na to ich upozorňujú naše stránky www.hzs.sk či www.laviny.sk, ale aj informácie na sociálnych sieťach, kde publikujeme rôzny výstrahy a upozornenia. Samozrejme, niekedy sa aj napriek dodržiavaniu všetkých pravidiel a príprave nedá úrazu alebo nešťastiu vyhnúť, ale aspoň sa snažiť čo najviac riziko eliminovať.
Skúste konkrétnejšie...
Denne aktualizujeme informácie o podmienkach v horách, o obmedzeniach, zosuvoch pôdy na chodníky, poškodených mostíkoch či zabezpečovacích zariadeniach, sú tu informácie o počasí, uverejňujeme výstrahy pred búrkami, lavínami, sledujeme stav chodníkov, či nie sú premočené, zľadovatené, či niekde treba rátať so súvislými snehovými poľami ešte aj začiatkom leta. Tento súbor informácii orientuje ľudí v tom, čo majú čakať na plánovaných túrach, resp. či sa nemajú vyhnúť niektorým nebezpečným úsekom. Toto všetko pomáha vyššej bezpečnosti pohybu turistov, skialpinistov či horolezcov. A je dobre rešpektovať naše upozornenia.
Na spomínanej stránke sú aj informácie o zásahoch záchranárov v jednotlivých oblastiach. Prečo?
Vnímame ich aj ako prevenciu. Aby si ľudia uvedomili, že niekedy aj banálny úraz spôsobený zbytočným riskovaním či podcenením kondície alebo výbavy môže viesť ku komplikovanej záchranárskej akcii, často aj s neistým výsledkom.
Je rozsah týchto informácií porovnateľný s inými krajinami a ich horskými oblasťami?
Áno. A aj terminológia je podobná. Vzhľadom na veľkú migráciu turistov aplikácia HZS zahŕňa aj jazykové mutácie a aj zahraniční návštevníci nemajú problém zorientovať sa v nej a používať ju na našom území.
Obráťme trochu list. Kedy je vaša služba najľahšia?
Nečakajte odo mňa odpoveď, že vtedy, keď sa nič nedeje. Ja mám rada, keď sa niečo deje, keď sú akcie, ktoré sa vyriešia a nekončia tragicky.
A najťažšia?
Vtedy, ak riešime súbeh viacerých akcií naraz, alebo vtedy, keď sa stane tragédia. Čo si budeme hovoriť, človeka to zasiahne. My o smrti neinformujeme, nie je to v našej kompetencii, ale mnohokrát sme v situácii, že musíme komunikovať s rodinou zraneného, jej príslušníci nás opakovane kontaktujú s nádejou, že ich príbuzný prežil, že sa možno stal zázrak, že sa situácia zlepší a on prežije. Niekedy sa naozaj ťažko hľadajú slová na zmiernenie bolesti, ktoré prežíva blízky človek. Je to vyčerpávajúce aj pre nás, operátorov. Sú to smutné situácie.
Aké sú sviatky na operačnom stredisku?
Ak máte na mysli Vianoce, tak Štedrý deň je pokojný. Ľudia sú doma s rodinami, hory odsúvajú z programu. Toto sa ale o ostatných sviatkoch už nedá povedať. V službe sú rovnaké ako všedné dni. Niekedy telefóny nezmĺknu celých 24 hodín. Tieto dni ani nestihneme vnímať ako sviatočné.
Vymenili by ste svoju práca za niečo iné?
Určite nie. Je to rozmanitá práca, nikdy nevieme, čo nás počas dňa čaká. Z môjho hľadiska je to práve to, čo je na nej príťažlivé, čo mám rada. A tiež dobrý pocit, keď sa niečo vyrieši, čo na začiatku vyzeralo komplikovane a my sme našli východisko. Práve pre toto mi naša práca dáva zmysel.
