Roháčske plesá vyšliapal ako trojročný. Dnes, v jedenástich rokoch, má za sebou náročné tatranské túry a medzi nimi aj výstup na Gerlach.
O turistike, ale aj športovom lezení, hovoríme so synom a otcom BRANKOM a ĽUBOŠOM MACUROVCAMI zo Žiliny.
Zastihli sme vás na ceste do Liptovského Mikuláša. Smerujete za turistikou?
Ľuboš Macura: Nie, Branko sa venuje závodne športovému lezeniu a veziem ho tam spolu s chlapcami zo žilinského klubu, aby si pozreli nové cesty na stene. Postavili ich tam na nedávnej súťaži. Počuli sme, že sú zaujímavé, tak si ich chcú pozrieť, vyskúšať.
Športové lezenie je hlavný šport, ktorému sa venuje?
ĽM: Ešte parkouru a turistike. To sú také ďalšie podporné aktivity, ktoré k športovému lezeniu patria. Braňo sa mu venuje už niekoľko rokov...
Pochváľ sa úspechmi.
Braňo Macura: Leziem závodne a pre rok 2024 som majstrom SR U12 chlapci v boulderingu a v slovenskom pohári som za tento rok druhý. Slovenský pohár je kombinácia troch disciplín lezenia na umelej stene. Bouldering je lezenie bez istenia do asi 4 metrov, obtiažnosť je lezenie s istením kto vylezie vyššie a kombináciu uzatvára lezenie na rýchlosť.
Braňo Macura na lezeckej stene. (zdroj: Archív ĽM)A čo škola? Stačíš aj na ňu?
BM: Iste. Mám jedenásť rokov a som v prime na Osemročnom gymnáziu na Varšavskej ceste v Žiline.
ĽM: Je šikovný. Naozaj. Bol v TOP 5 na prijímačkách z 250 detí a darí sa mu. Má kamaráta Juraja Gondžúra, tiež lezca, ktorý ho motivoval. Spolu lezú už hádam štyri roky. On je v škole o ročník vyššie. Ale aj my sme mu túto školu radili, aby sa niekam posunul. Lebo nikdy doteraz nemal problémy s učením.
Ktoré predmety máš najradšej?
BM: Telesnú a informatiku. Ale neviem, čomu sa budem neskôr venovať. Ešte som o tom nerozmýšľal.
ĽM: Je všestranný. Ak mu to tak dobre pôjde aj ďalej, má otvorené dvere na akýkoľvek typ vysokej školy. A šport mu v tom pomáha. Treba deťom nájsť protiváhu k učeniu a počítačom. A on sa našiel v lezení a parkoure. Turistika je taký bonus k tomu.
Spomínaš lezenie, parkour. Nebojíš sa pádov?
BM: Ale nie. My padáme zo stien bežne. Sme zvyknutí. Zatiaľ sa mi nič vážne nestalo.
Čo bolo u teba skôr? Lezenie na umelej stene, alebo turistika?
BM: Určite turistika. Ale keby som to mal zrátať, tak teraz viac hodín strávim lezením.
Aj vo voľnej prírode?
BM: Častejšie som na umelej stene, ale chodíme liezť aj do prírody.
ĽM: No nie do Tatier. Pri Žiline je dosť skál, kde sa dá s chlapcami liezť. Vyskúšanú majú Belú, Manín, Slnečné skaly, ale boli aj v zahraničí – v Slovinsku napríklad.
Branko Macura ako trojročný na Roháčskych plesách. (zdroj: Archív ĽM)Kedy si bol po prvý raz na ozajstnej túre?
BM: Ja si to veľmi nepamätám, ale oco hovorí, že do prírody som chodil odmala. A vraj, prvú väčšiu túru som urobil ako trojročný. Boli sme na Roháčskych plesách.
ĽM: On si to nepamätá, ale ja áno. Dcéru som mal v nosiči, nemala ani rok, a on to celé v pohode prešliapal.
Vy ste túry považovali za prípravu na lezenie?
ĽM: Ani nie. Prišlo to jedno s druhým. Je to podobné – turistika, lezenie, hory. Skĺbilo sa to navzájom. A aj lekár nám odporučil, že turistika a lezenie sú dobré najmä na formovanie pohyblivosti, koordinácie pohybu. Jedna aktivita podporuje druhú. No pravda je, že teraz prevažuje lezenie na stenách a turistika príde na rad, keď je čas. Vlastne, už od začiatku to bola naša spoločná aktivita. Ja som to mal spojené s ferratami. Chcel som nabrať silu do rúk, preto sme začali liezť na umelej stene. Braňo sa ale už tomu venuje pretekársky, ponúkol mu to tréner, keď videl, že sa mu darí.
A keď sa vrátime k turistike, čo Tatry? Tešíš sa? Alebo je už pre teba bežnou rutinou?
BM: Vždy som sa tešil. Nikto ma do túr nenútil. Tatry mám rád, tie výhľady a potom spokojnosť, keď niekam vylezieme.
Pochváliš sa aj kamarátom, keď vylezieš na nejaký vyšší kopec?
BM: Ani nie. Oni o tom nevedia. Ja to beriem ako niečo bežné.
Tak poďme to zosumarizovať. Čo všetko už máš v Tatrách za sebou?
BM: Ja to ani neviem presne zrátať. Ale možno oco vie...
ĽM: Iba tak v rýchlosti spomeniem – Hrubú vežu, Jahňací štít, Gerlachovský štít, Východnú Vysokú, Rysy, Furkotský štít, Pyšný štít, Lomničák opakovane, Končistú, v minulom roku sme napríklad urobili Vidlový hrebeň a Kežmarský štít. No boli sme aj na Kriváni a ešte aj na ďalších miestach Tatier.
Taká tradičná otázka pre rodičov – turistov. Prečo chodíte do hôr s deťmi?
ĽM: Bol som takto zvyknutý a aj vedený mojimi rodičmi. Pamätám si, že otec mohol vo svojom zamestnaní využívať podnikovú chatu, takže sme v Malej Fatre boli stále. A na tie pobyty a túry nám ohromné spomienky. Chcel som niečo podobné posunúť aj deťom. A posledných jedenásť rokov sa tomu naozaj venujeme. Kým Branko nepretekal, chodili sme do hôr aj každý týždeň. Teraz je to síce zriedkavejšie, ale niekoľkokrát do roka dáme naozaj hodnotné túry. Patrí to už k nášmu životu.
Ktorú túru si najviac pamätáš?
BM: Asi výstup na Kriváň. Mal som vtedy asi 6,5 roka. Bol to prvý väčší kopec, na ktorý som vyšiel. Pamätám si ho preto, lebo tak vysoko som dovtedy ešte nebol. A tie výhľady sa zabudnúť nedajú. Osem hodín sme tam šliapali, hore a dolu.
A tvoja najdlhšia túra?
BM: Najdlhšia? Asi v Alpách. Ale to sme sa zamotali, to sme nemali v pláne. Naozaj sme toho mali vtedy dosť. Ale v Tatrách to bola asi túra na Bystrú v Západných Tatrách.
ĽM: Aj ja si na ňu spomínam. Kamarát ju vymyslel tak, aby mala okolo dvetisíc výškových metrov, ale Braňo to dal. Má takú kondíciu, že to dokáže bez problémov urobiť. Nerobí mu to problém. V jeho veku je to naozaj dobrý výkon.
Keď hovoríme o trasách a výkonoch, málokto má v zozname v tvojich rokoch Gerlach...
ĽM: To je fakt. Bola to naša prvá túra s horským vodcom. Keď sme sa o tom neskôr zhovárali, nebolo to pre neho až také „wow“, lebo už mal toho dovtedy prelezeného veľa.
Je to pravda?
BM: Je. Bola to pohoda.
Horský vodca ťa pochválil?
BM: Pochválil ma, oco? Ja si to nepamätám.
ĽM: Ani ja. Ale pamätám si iné. Bolo nás vtedy turistov na Gerlachu viac a každý híkal nad tebou. Určite si bol najmladší a ja s najväčšou váhou. Takže sme boli obaja za exotov (smiech).
Máte obľúbeného horského vodcu?
ĽM: Vystriedali sme viacerých, no teraz máme jedného známeho Vlasťa Pšenku, bol jeden čas aj Brankovým trénerom, takže teraz plánujeme túry s ním. Stihli sme sa medzitým skamarátiť. Naposledy sme boli na Vidlovom štíte, a to už bolo ťažké. Opäť, pre mňa viac, pre Branka vôbec. Pre neho to bola pohoda.
Keď máš prázdniny, ako ich tráviš?
BM: Všelijako. S kamarátmi, na dovolenkách s rodičmi, ale aj v Tatrách. So starými rodičmi tam chodíme raz za čas na krátke výlety.
ĽM: Majú už svoje roky, a tak ide o také seniorské trasy, ktoré dokážu zvládnuť. Na Hrebienok, k Studenovodským vodopádom a tak. A s Brankom si robia spoločnosť.
BM: S otcom robím ťažšie túry, so starými rodičmi to, čo vládzu oni. A veľa sa rozprávame.
Po výstupe na Slavkovský štít. O dve hodiny podbehli s otcom značku. (zdroj: Archív ĽM)Ktorá túra ti najviac utkvela v pamäti?
BM: Medveďa sme síce stretli, ale nie v Tatrách. Ale, keď sme išli dole z Kriváňa, tak nás na chodníku prekvapila vretenica. Ale taká poriadna, mohli sme si ju pozrieť. Alebo, keď sme išli na Jahňací štít v lete, prekonávali sme snehové polia. Mali sme síce so sebou mačky, ale trochu som sa aj bál. Teraz o tom hovorím, ako o veľkom zážitku.
Máš aj nejaký tatranský sen?
BM: Nerozmýšľal som o tom.
ĽM: Hádam sa s tým Branko stotožní, ale mám v takom perspektívnom pláne urobiť čo najviac tatranských dvetisícok. Už sme o tom hovorili s horským vodcom, že to určite časom spoločne dáme. Aj pre mňa, nielen pre Branka, sú to prvovýstupy, sám by som sa na mnohé kopce neodvážil. Neviem si predstaviť, ako by som to zvládol. Mimo chodníkov a značiek nechodím, s horským vodcom si na ťažšie výstupy spoločne trúfame. Aby sme videli a zažili toho čo najviac.
Chodíte do hôr iba vo dvojici?
ĽM: Nie vždy. Často máme aj podporu kamarátov. Wekáč a Juldo, minimálne jeden z nich, nám robia na chodníkoch spoločnosť. A z diaľky aj manželka, ktorá nás v tejto záľube podporuje. Veľká vďaka za to.
Vieš mi formulovať, čo ťa šport – turistika i lezenie – naučili?
BM: Turistika určite vytrvalosti. A lezenie na stene, to je zase trénovanie pohyblivosti, koordinácie, musím sa vedieť sústrediť, som silnejší, vyššie viem skákať a tak.
Oco ti naplánoval métu v turistike. A v lezení máš aký cieľ?
BM: Žeby raz olympiáda? Ale je to ďaleko. Musím ešte veľa trénovať.
ĽM: To, čo robíme teraz, teda lezenie a turistiku, je zdravé, deti to správne rozvíja. V oboch sa stále dá zlepšovať. No už fakt, že Branko dokáže pri jednej túre dať aj dvetisíc výškových metrov a na druhý deň urobiť rovnako náročnú túru, je neštandardné. Mnohí dospelí by to nedali. Turistika podporuje aj lezenie na stene. Kondíciu má úžasnú. Keď mal osem rokov, tak sme za dve hodiny vybehli na Slavkovský štít. O viac ako polovicu sme podbehli značku.
Naozaj si nemal krízu?
BM: Nemal, nepamätám si, žeby sa mi nechcelo ísť do hôr.
ĽM: Ráno trochu frfle, ale keď to rozchodí, je vysmiaty, spokojný. Ani mobil si neberie.
Čo ti chutí, keď si na túre?
BM: Buchty nie, čo predávajú na chatách. Ale kapustnica, to je moje.
Máš aj niečo nerád, keď ideš na túru?
BM: Zimu, nemám rád turistiku v zime. Sneh v topánkach, som celý mokrý, fúka vietor, žiadna pohoda.
https://open.spotify.com/episode/1vNP0odgZ57EGMcOJUao9T
Poďme to zhrnúť. Čo sa ti na Tatrách najviac páči?
BM: Sú krásne. Vždy.
ĽM: Je to tak. Teraz sa do nich dostaneme tak desať, dvanásťkrát do roka podľa toho, koľko máme iných povinností. Ale na Tatrách je super to, že zakaždým sú inak vyfarbené, iné zážitky nám dajú. Platí to aj vtedy, keď sa vraciame na to isté miesto. Stane sa, že pol roka sa do nich nedostaneme, ale potom nás tak očaria, že by sme v nich boli aj každý týždeň. Teraz mi napadlo, čo keby sme si naplánovali nocľah na vysokohorskej chate? S čelovkou prídeme do nej večer, prespíme, na druhý deň dáme nejakú túru. Čo povieš, Branko?
