S legendou tatranského chatárčenia Viktorom Beránkom o živote, turistoch, Tatrách, ale hlavne o jeho chate.
Čo robí tatranský chatár, keď mu na sedem mesiacov v roku zimná uzávera zatvorí chatu?
Nezatvárame s odchodom posledného turistu. Ešte asi tak dva týždne po začiatku zimnej uzávery máme dosť práce. Deky idú do čistiarne, autá do opravy, všetko musíme vyčistiť, vypratať, chladničky, mrazničky odmraziť, chatu treba zazimovať. Niekedy aj dva týždne je málo. Ale, popri tom sa tešíme na voľno, oddych. Po letnej sezóne sú zaslúžené. No rovnako, ak nie ešte viac, sa tešíme na jar na návrat späť hore.
V čom je jarné prebúdzanie chaty pre vás výnimočné?
Ak dám nabok kolotoč povinnosti, ktoré nás čakajú, lebo chatu opäť treba vygruntovať a autá sa opäť pokazia, tak tá krása návratu spočíva v prebúdzaní doliny. Je taký, ako to vystihol Pirin či Valér v Medenej veži. Náboj jari a prebúdzajúceho sa života je úžasný. V máji sme ešte sami, bez turistov, dýchate ten vzduch, dívate sa na tú krásu okolo seba, pozorujete život, ktorý dáva hory do pohybu. Úžasné, neopakovateľné, dané iba vnímavým ľuďom.
Viktor Beránek. (zdroj: Roman Lončík)A potom príde prvý jún...
S ním turisti. Chata musí byť vyčistená, musí byť navarené, vynesené zásoby. Ľudí nemožno vítať v provizóriu. Dobrý gazda také niečo nedopustí. Toho sa držíme.
Kde vy osobne beriete silu na ten každoročný kolotoč?
V prírode, kde inde? Ale, keďže som hodne zvedavý, nabíjajú ma aj nové krajiny, ľudia v nich, ich príbehy. Tohto roku som bol už dvakrát v Nórsku. Krásna krajina, sedí mi tou prírodou. Je to úžasná zem. No a dvakrát som navštívil Ukrajinu. Poviem vám, hoci som už dosť starý, tam som dozrel. Videl som vojnu v priamom prenose, ľudí, ktorí sa jej vzopreli, hovoril som s nimi, ako sa im žije, na čo myslia, čo považujú za dôležité. Nasával som atmosféru tej krajiny, nezabudnem na to nikdy. Na Buču a tamojšie masové hroby, na Kyjev, Čop a iné miesta.
Nenechali ste si to pre seba...
Spísal som si všetko do poznámok a keď som sa vrátil, rozposlal som ich aj s fotografiami a videami niekoľkým mojim známym. Slovo dalo slovo a spolu s niektorými z nich som šiel na Ukrajinu druhý raz. Kým to nevidíte, kým nezažijete ten pocit strachu a obáv z toho, že už pár kilometrov od Čiernej nad Tisou môže na vás spadnúť raketa, tak neviete, čo je vojna. Nechcete to už zažiť.
Považujete sa za cestovateľa?
Nie som cestovateľ. Som užívateľ života. Nasávam atmosféru krajín, teším sa z nej a z toho, čo tam môžem zažiť a konfrontujem to s tým, ako sa žije u nás. Bol som napríklad v Nepále, keď sa tam pred rokmi bojovalo. Miestni s miestnymi, neboli jednotní. Ale Ukrajina jednotná je. Pripomína mi to u nás rok 1968. Kým neprišli tanky...
Plánujete si tie cesty?
Vôbec nie. Musím cítiť, že je čas vyraziť. Za dve hodiny som vstave pobaliť sa a ísť. Práve chuť na Nórsko býva u mňa taká veľmi spontánna. Dá sa tam lietať na rogale ako vták, alebo sa nechám ťahať na lyžiach. Oni majú vždy sneh, tak štyri metre napadá. Tohto roku ho bolo len meter, ale vždy viac ako u nás. Snowkiting sa tam dá robiť parádne. No to rýchle zbalenie má aj nevýhody. Až na ceste zbadáte, čo všetko ste zabudli.
Veď dnes sa dá všetko kúpiť...
Ale to si nesmiete zabudnúť tú kartu.
Vraj pre podobných zábudlivcov nechávate na Chate pod Rysmi otvorenú takú zimnú miestnosť...
Nenechávam. Nie sme v Nórsku, kde môžete nechať otvorené potraviny, do ktorých zákazník vstúpi na kartu, zoberie si, čo potrebuje, zaplatí a odíde. Hoci aj o polnoci. Bohužiaľ, naša stredoeurópska či východoeurópska mentalita je taká, že keď už sa nedá nič ukradnúť, tak to aspoň zničíme. My sme chceli urobiť na chate nejaký provizórny bivak, aby ten, kto k nej v zime príde, našiel aspoň strechu nad hlavou. No báli sme sa, že ju niekto zapáli, že mu buchne varič a chata môže zhorieť. Bol som toho veľký nadšenec, ale presvedčil som sa, že na takýto servis sme ešte nedozreli. Po príklad nemusím chodiť ďaleko.
Priblížme ho.
Niektoré benzínky v Nórsku predávajú za tridsať eur taký hrnček, do ktorého si môžete potom celý rok naberať kávu, kakao či iný nápoj. Oplatí sa im to?, pýtam sa kamaráta. A on mi odpovie: My tu nie sme zvyknutí tak oje..... ako u vás. Mal pravdu. O minútu mi zvoní telefón a partnerka mi oznamuje, že nám vykradli garáž v Smokovci a vzali všetky pneumatiky, ktoré sme tam mali. Musel som sa zasmiať.
Smiech cez slzy, však?
Presne tak. Kým my dozrieme, prejde ešte veľa vody. Ako rád by som nechal tú moju chatu pod Rysmi otvorenú... Prídete, zohrejete sa, pospíte si, vezmete si horalku, vhodíte euro, dve do kasičky a odídete. Keby to tak mohlo fungovať! Mám kamarátov – horolezcov, horských vodcov, ktorí majú kľúče od chaty, ale viem, že všetko v nej nechajú v poriadku. Ale ostatní turisti?
Ikona Vysokých Tatier - Chata pod Rysmi. O návštevníkov nemá núdzu. (zdroj: Archív TASR)Skúsili ste?
Aj preto cestujem, aby som dostal nejaké nápady. Prídem domov, vyložím pred chatu coca-coly či pepsi-coly do debničky so snehom, nechám pri nej kasičku. Za hodinu je poloplná, za dve poloprázdna a za tri hodiny v nej nenájdete ani euro. Ľudia si mohli nápoj vybrať, zaplatiť i vydať si. A tak si vydali všetko.
Vy ste z Prahy. Kedy ste prišli prvý raz do Tatier?
Ako malý chlapec. Rodičia zavelili, išiel som s nimi. Bývali sme najskôr v Tatranskej Lomnici, potom v Starom Smokovci. Otec bol inžinier a patril k ľuďom, ktorí elektrifikovali republiku. Rodičia mali tie Tatry vysnené, chceli tu na staré kolená zostať. Možno po nich, možno po ďalších prapredkoch som zdedil tú dobrodružnú, túlavú povahu.
A vaša prvá túra?
K horám som mal veľký rešpekt. Rodičia mi to vštepovali. Vtedy sme mali z prvej ruky správy, že niekto padol zo skaly, iného zabila lavína, ďalší sa zmrzačil na lyžiach... Možno som mal desať, jedenásť rokov, keď ma známi zobrali na Téryho chatu. Nikdy na to nezabudnem. Bolo to hrozné. Pršalo, zmokli sme celí, prst som si prikvačil na reťazi. V chate bolo nevľúdne, vlhko, stáli sme tam všetci natlačení, nebolo si ani kam sadnúť. Nie, vtedy ma hory ešte nechytili. Až neskôr – v pätnástich, sedemnástich to začalo byť ono.
V tom čase ste začali mať problémy s režimom. Opisujete to aj v knihe Viktor, ktorá nedávno vyšla.
Vtedy som bol rebel a stále som rebel. Lebo zase prišla doba rebelov. Nedávno som vystúpil na zhromaždení občanov v Poprade a vyrozprával som dva príbehy z Ukrajiny. Nech ľudia vedia, čo sa tam naozaj deje. Ako spieva Robo Grigorov v Pocte Majakovskému: Ach, pane, nezatrať duše rebelov, aj keď ti možno v nebi robia krik, na zemi ich to štvalo, bolelo... Aj takí ľudia musia byť, aby sme mali nejaký lúč svetla, nech nie je iba tma okolo.
Mohlo by vám to byť jedno. Vzhľadom na vek...
Mohlo. Ale nie je. Mám dvadsaťročnú dcéru a aj ona sa ma raz bude pýtať. „Tati, čo si urobil? Mlčal si, hoci si vedel, čo sa deje? Mal si to vedieť, tati...“ My by sme tu mohli žiť tak dobre. Naša krajina je krásna, máme prírodu, ktorú nám môžu závidieť. No najdôležitejší sú ľudia, akí sú. Či sú milí, veľmi milí, alebo vám ukradnú pneumatiky. Tak sa treba ozvať.
Čo vás v ostatnom čase zamrzelo?
Keď som sa druhý raz vracal z Ukrajiny, myslel som, že idem do krajiny, ktorá ma nenávidí. Štáty nemusia byť veľké, dôležité je, že si zachovávajú morálne hodnoty. Na hranici bol problém. Nie s nami, ale Ukrajinka s deťmi si k nám niesla rezeň v chlebe a zaplatila za neho pokutu sto eur. A to ešte nebola pandémia slintačky. Veľmi sklamaný som bol, keď sme videli, že na Ukrajinu prišli vagóny zo Slovenska pomaľované „zetkom“. V Čiernej nad Tisou ich niekto označkoval. Možno, aby Ukrajinci videli, na čej strane je Slovensko. Veď je to hanba!
To rebelovanie vás kedysi priviedlo k horskému nosičstvu. Je to pravda?
Malo to predohru. Keď sa v šesťdesiatom ôsmom privalili ruské tanky, hádzal som do nich v Poprade kamene. Strieľali. Vtedy zastrelili Jozefa Bonku. Ten transportér išiel vedľa mňa. Nedá sa to zabudnúť. Bol som druhákom na SVŠ v Kežmarku a už v septembri som videl, ako sa prevracajú kabáty. Aj v škole. Odmietol som sa učiť ruštinu, vtedy som ju volal okupanština, hodil som knižky do kúta, povedal som, že končím. Riaditeľ mi dal tri dni na rozmyslenie, ale nevrátil som sa. O horskom nosičstve som vtedy toho veľa nevedel, začal som robiť príležitostné práce.
Viktor Beránek hovorí, že o chatu sa treba starať, aj keď je počas zimnej uzávery zatvorená. (zdroj: Roman Lončík)Kedy sa to zmenilo?
Po prvom výročí okupácie. Popísal som Smokovec protiruskými heslami. No štátna bezpečnosť už o mne vedela, už boli silní, vypátrali ma a chceli ma zatvoriť. No ušiel som im. Skočil som na nákladný vlak, že idem do Prahy, ale vo Vrútkach ho odklonili a skončil som v Martine. Vyhodili ma z práce, stal som sa príživníkom, čo bol trestný čin. Mal som desať dní na to, aby som si našiel prácu. Nič lepšie som nevymyslel, iba tatranskú túru. Chcel som si na nej premyslieť, čo ďalej. Došiel som cez Sliezsky dom, Poľský hrebeň a Sedlo Prielom na Zbojníčku a tam som sa nesmelo chatára Františka Keleho spýtal, či nepotrebujú nosiča.
Dnes vieme, že potrebovali. To sa tak ľahko človek stane nosičom? Nemusí mať natrénované?
Smejem sa, že ja som skôr trénoval na gulag, lebo v Smokovci sme bývali na Sibíri. Mali sme suseda, ktorý okolo nás chodil s krošňou. Mama ho veľmi nemala rada a vždy mi hovorila: Vidíš ho! Neučil sa a teraz chodí s krošňou. A druhého septembra v šesťdesiatom deviatom som prišiel domov s krošňou aj ja.
Ale potom ste urobili parádnu nosičskú kariéru. Vraj ste si dokázali naložiť na chrbát hodne nad sto kilogramov nákladu...
Keď ste mladý, máte silu a roznosíte sa, tak to ide. Pre mňa bolo dôležité aj to, že som mal pokoj. Vtedy o nosičoch tak dvadsať, tridsať rokov nikto nevedel. Až Pavol Barabáš o nás urobil dokument a začali sme byť slávni. Boli sme silná komunita, taká svojrázna. Lebo mnohí z nás do hôr ušli z rovnakých dôvodov ako ja. Na chatách bola vtedy úžasná atmosféra, krylovky sa hrávali a spievali, až sa divím, že nás nepozatvárali. Ale áno, boli aj donášači, no asi sa medzi nami cítili dobre, lebo keď to mali hlásiť, tak asi nehlásili až tak zle.
Na ktoré chaty ste vynášali?
Zbojníčka bol začiatok, nosil som na Kamzík, niekdajšiu chatu pri Rainerke, niektoré zimy to bola Terinka, Zamka a Rysy. Na Chate pod Rysmi som chatárom od roku 1977.
Vybrala si chata vás, alebo vy ste si vybrali ju?
Chata pod Rysmi bola mojim snom. Vnímal som ju ako vrchol slobody a odlúčenosti od toho sveta dole. Také orlie hniezdo to pre mňa bolo. Môžete z nej vyjsť v kraťasoch, v máji, júni lyžovať, maximálne v nej hralo rádio. Žiadne signály, žiadne mobily. Ak sme potrebovali niečo vybaviť, alebo sa niečo stalo, museli sme zbehnúť na Popradské Pleso, tam bol najbližšie telefón. Keď mi Peter Rajec, vtedajší chatár, ponúkol, či by som na nej nechcel zostať, bol som v siedmom nebi. Ale vládnuca strana bola proti.
Ale nie celkom, keďže ste pod Rysmi začali predsa len chatárčiť.
Chata vtedy patrila Tatranskej správe účelových zariadení. Ako aj všetky ostatné chaty, vleky, hotely... A tam bol taký správny chlapík, taký dubčekovský typ, lebo aj medzi komunistami boli normálni ľudia. A ten „eštebákom“ povedal: Dáme ho tam na rok a keď ho chytíte, pôjde preč. Oni si mysleli, že tam budem pašovať niečo z Poľska.
Pri výstupe na Rysy pomáhajú turistov reťaze a stúpačky. (zdroj: Archív TASR)A nepašovali ste?
Tak trochu. Ako Valér z Medenej veže. Ale nie cez Rysy. Boli by sme hlúpi, veď na nás tam striehli denne a referovali, čo robíme. No nechytili ma. Ani prvý, ani druhý, ani piaty rok. Pritom, o Chatu pod Rysmi nikto nebojoval. Nikto ju nechcel. Mala vtedy spadnutú strechu, dnu zatekalo a keď pršalo, na horných posteliach sme rozkladali lavóry. Chatárčenie tam nebolo med lízať. Hoci, recesia tam nikdy nechýbala. Dievčatá sme ubytovávali na horných posteliach, a keď zapršalo, vedeli sme, že prídu dolu, k nám.
Vy ste si užili aj medzinárodné výstupy mládeže na Rysy.
No, užil. Stáli pri nás vtedy všetci svätí, lebo čo sme si my niekedy dovolili, to sa nám nemuselo prepiecť. Známy je ten náš zážitok s krížom. Mali sme ho v zavesený v kuchyni nad sporákom. A keď pred výstupom tajní prehliadali chatu, prikázali nám zvesiť ho. Ale nepomohlo to, lebo sporák čmudil a pod krížom bola biela nezačernená plocha, takže tam zostal svietiť aj tak.
...a potom prišiel predseda vlády Peter Colotka.
To sme aj my vtedy trochu stŕpli. Kríž sme presťahovali do takého kútika na chate, kde sa obyčajne oddychovalo. A predseda vlády zamieril práve tam a sadol si pod neho. Ďakoval nám, ako to tu pekne všetko organizujeme, no potom zaregistroval, že jeho ľudia s obavami hľadia kdesi ponad neho. Veď málo chýbalo, niekto by to bol odfotografoval, uverejnil v zahraničnej tlači, že Colotka sedí pod krížom a rozniesli by nás v zuboch. No on sa iba obzrel, ukázal prstom a zahlásil: Aha súdruhovia, ako u starej mamy na Orave!
Asi ste si vydýchli...
Boli sme zachránení. Keby toto nepovedal, asi by som sedel inde, nie s vami. A vôbec, keď sme prežili medzinárodný výstup, vedeli sme, že ďalší rok chatu nezavrú, že vydržíme. Nás mali radi tí z vyšších poschodí moci a tí dole sa proti svojim nadriadeným neopovážili vzoprieť. A že dôvodov sme im dali dosť, o tom nepochybujte.
Starší ti pamätajú. Napríklad aj tie neustále vynášky pamätnej tabule, ktorá pripomínala Leninov výstup na Rysy...
No práve. Ľudia ju neustále ničili, kadili na ňu, Poliaci cez ňu dlátkom vyťukali slovíčko: Solidarność! Alebo Leninovi prirobili rohy. Tvorivosť bola nekonečná. Na nervy to bolo. Pohraničníci to museli každý deň čistiť, niekedy tabuľu aj demontovať, prerábala sa a montovala nanovo. Ľudia tým vyjadrovali svoj názor.
Sú Tatry dnes iné, ako boli kedysi?
Áno. Vtedy pred rokmi každý druhý chlap vedel hrať na gitaru, každá druhá baba dobre spievať, ľudia nesedeli pri počítači, ale zhovárali sa. Gitara išla z ruky do ruky, niekto priniesol husle, niekto píšťalku, spievalo sa, vtipkovalo. Bolo družnejšie. Dnes za celý rok na chatu nepríde človek, ktorý by vedel hrať na gitaru. Tak sa to zmenilo. Ľudia vyznávajú iné hodnoty. Iba sem, tam niekto na klavíri zabrnká, keď vyjde hore. Lebo klavír stále na chate máme.
A robíte koncerty aj pred chatou. Počuli sme...
Spontánne. Vtedy vynesieme klavír von a muzicíruje sa. Ale už nám pohrozili. Vraj, rušíme kamzíky. Ja osobne si myslím, že kamzíkom trocha hudby neprekáža.
Aké boli Tatry vašej mladosti?
Vonku nás boľševik zväzoval, ale vnútorne sme boli slobodní. Počúvali sme Slobodnú Európu, boli sme dobre informovaní, čo sa okolo nás deje, chodili sme lyžovať, stíhali sme večierky, a robotu tiež. Dodnes nechápem, ako sme raz mohli po takom večierku ísť ráno do steny do Galéria Ganku. Boli sme mladí, užívali sme si každú srandu. Dnes máme slobodu, ale sranda sa nám kdesi vytratila.
Každý druhý chlap vedel kedysi hrať na gitaru, každá druhá baba spievať. Tatry sa zmenili. (zdroj: Roman Lončík)Zmenila to revolúcia?
Vítali sme ju. Ja som bol v lete '89 v Prahe, videl som tie stovky trabantov v uliciach a Nemcov v záhrade západonemeckej ambasády. Nosil som im jedlo, prepchával ho cez plot. Praha už vtedy vrela, stačil malý impulz. Olepená bola plagátmi o konci totality. Ja som nejaké letáky zobral domov a snažil som sa ich vylepiť. No ľudia mi nadávali. Teraz je to už lepšie, možno polovica z tých ľudí by podobné letáky nestrhla. Ale pravda je, že tá porevolučná eufória sa kdesi vyparila, pomaly sme zabúdali a zmeny sa dejú pomalšie, ako by sme vtedy čakali.
Boli Tatranci kedysi iní ako dnes?
Z horolezcov sa stali podnikatelia, šikovní chlapci sú to, ale uponáhľaní. Už neprídu na chatu na týždeň, ale na krátko, lebo im utekajú termíny. A už nehrajú na gitare.
História Chaty pod Rysmi je známa aj množstvom lavín, ktoré ponad ňu preleteli. Najhoršie boli lavíny z rokov 2000 a 2001. Vtedy sa dokonca uvažovalo, že chatu neopravia. Čo vám vtedy letelo hlavou?
Boli to ťažké chvíle. Spomínam si, že sme išli s kamarátkou na lyžiach ku chate. Chcel som ju otvoriť pre horolezcov. Trosky spočiatku nebolo vidieť, išli sme zospodu, spod Dračieho pazúrika. Naraz počujem: Viktor, pozri, chatu úplne zasypal sneh! No ona zasypaná nebola, ale chýbalo jej celé horné poschodie. A vtedy som sa rozhodol - z chaty neodídem, ale budem bojovať o to, aby ju opravili.
Ukázalo sa, že to bolo správne rozhodnutie.
Veľmi veľa ľudí nám pomohlo. Dodnes na nich myslím. Na chatu prišiel aj Ivan Mikloš. Iba tak, na lyžiach, nevedel som, kto to je. A keďže do kuchyne vletela lavína, natiahol som sa a do kanvice nabral sneh spoza chrbta, urobil som mu čaj a on nám nakoniec na opravu presunul šesť či sedem miliónov korún. Solidarita bola obrovská. Vyhlásili sme zbierku, ľudia dostali sponzorské preukazy. Ak niečo chate venovali, mohli prísť, vyspať sa v nej, dostali čaj.
A rok prišla ďalšia lavína a opäť poškodila strechu...
Našťastie, nestrhla ju. Trámy sa rozostúpili a strecha, tak ako bola, na chatu sadla. Dostal som nápad, vzal som automobilové hevery a po centimetroch sme tú strechu dvíhali, až sme ju dostali plus, mínus do takej polohy, v akej bola pred lavínou. Robota to bola ale neskutočná!
Chatu opravili, základným predpokladom ochrany pre lavínami sa stal nábehový štít spevnený železobetónovými konštrukciami. Je už imúnna voči lavínam?
Lavíny odvtedy už cez ňu preleteli, zatiaľ ju nepoškodili. No je to živá stavba, ak by to niekde urobilo dieru, tak chata opäť padne. Mám pokoru pred prírodou, je to obrovská sila. Lavína, to sú stovky ton snehu v pohybe, no chata zatiaľ odoláva. Je to taký bunker. Nie je krásna, ale pri oprave nešlo o krásu.
Spať pri Žabích plesách, to je romantika. A pozerať medzitým na hviezdy... (zdroj: Roman Lončík)Chodíte ju kontrolovať aj zime?
Samozrejme. Poviem jej: Ahoj, chatka. Otvorím dvere a opýtam sa: Ako sa máš? Pozriem, či nie je niekde vylomená okenica, či ju nenavštívil nejaký vagabund a niečo nepoškodil. Je tam ale zima, dlho nevydržíte. Môžete si síce zakúriť, ale dlho trvá, kým sa vyhreje. Ale raz som v nej prežil pekelnú búrku...
Spomínajte...
Myslel som si vtedy, že som na Marse. Chata sa hýbala, praskala, vydávala čudné zvuky. Nebol som v nej sám, ale s vlčiakom Royom z Popradského plesa. Aj on mal toho dosť. Kým sme prišli na chatu, sneh sa mu tak nabil do srsti, že vyzeral ako ľadový medveď. Cencúliky mu trčali z obočia i z papule. Asi mu bolo aj zima. Ešte som nemal otvorenú vrchnú časť dverí na chate, už si našiel štrbinku a skočil dovnútra. Ale úplne ožil, až keď som založil oheň. A to predtým som musel vyliezť na strechu a uvoľniť komín. Na zimu ho zapchávame, aby dovnútra nenapadal sneh. Ráno nás odmenilo. Bolo krásne. A keď som si obúval lyžiarky, už sa tešil. Potom mi celou cestou dolu veselo skákal do lyží.
Dnes sa Chata pod Rysmi teší mimoriadnej povesti. Tamojšia drevená latrína patrí v Tatrách k ikonickým, okolie chaty je plné recesie a je príťažlivá aj tým, že vy sám dávate tomuto miestu pečať slobody, nadsádzky. Dnes Rysy rovná sa Beránek. Ste si toho vedomý? Toto ste chceli?
Veľa prvkov Slobodného kráľovstva Rysy tu bolo už predo mnou, ale dotvárame toho miesto, aby sa u nás ľudia cítili dobre. Ale áno, pravda je, že za drevenú latrínu, pri ktorej sa ľudia fotia, môžem ja. Hnevalo ma, že okolo chaty nie je čisto a že ľudia robia potrebu kadekde po skalách a v okolí chaty, čo môže ohroziť aj vodu. Kadibudku sme postavili načierno, lebo kým by som čakal na povolenia, ľudia mohli ochorieť a skončiť v nemocnici. Ale akosi platí, že čím väčšia hlúposť mi napadne, tým má väčší úspech.
Ako s tou tabuľou o zákaze....
Áno. Kým nebola kadibudka, mali sme pri chate tabuľku: Zákaz srať a šťať pri chate. A to aj v nemčine. No a raz vyšiel článok, či s takouto tabuľou chceme vstúpiť do Európskej únie. Kadibudka to vyriešila. Ale nie všetci chápu recesiu. Nedávno sme mali taký problém. Pani sa sťažovala, že nad miestami pre vegetariánov, ktoré v chate máme, visí slučka. Čo sme sa nachodili na políciu a vysvetľovali, že nič proti vegetariánom nemáme, nakoniec sú u nás aj zamestnaní, obsluhujú a ubytovávajú hostí, že je to náš spôsob recesie, ktorý do hôr patrí... Stálo nás to veľa síl. Našťastie, uspeli sme. Obhájili sme sa.
Čo by podľa vás chaty mali dať turistom?
Niekedy sa na chatách predával čaj, horalky a pohľadnice. Aj s rumom to bolo to také turistické menu. Ak si niekto ten rum priniesol, bolo nám to vcelku jedno. Teraz ponúkame polievky, aj rezeň urobíme, aj syr sa vypraží. Dostali sme sa na úroveň lepších alpských chát, čo v zásade nie je zlé. Ale ten základ – strecha nad hlavou, teplo, jedlo a ochota zorganizovať pomoc, keď to turista potrebuje, tu musí byť. A či k tomu podáme puding, čo už je už náš kus recesie, je vcelku jedno.
https://open.spotify.com/episode/0KVFnfiuiNAQJbzKeffzL3
Ako si predstavujete ideálneho turistu?
Ideálny turista má byť skromný, dobre vybavený, hoci aj s mobilom či tabletom, aby si mohol pozrieť, ako sa vyvíja na túre počasie, mal by sa pozdraviť, keď príde do chaty, kúpiť si čajík, polievku, horalku, neurobiť brajgel a má sa usmievať.
Je takýchto turistov veľa?
Je. Úprimne hovorím. Dokonca, urobia aj čosi viac. Dole pri Popradskom plese máme takú búdku a pripravené asi päťkilogramové balíčky s potravinami a inými vecami, ktoré treba vyniesť na chatu. A viete, že vynášajú...! Sú tam aj plynové bomby na krošniach, vážia asi tridsať kilogramov. Nájdu sa borci, ktorí sa na to dajú. Slovenská klientela je slušná a pracovitá.
Je táto pomoc za odmenu?
Takú symbolickú. Keď preberiem balíčky, dáme si niekedy aj fotku a poviem takému turistovi, aby išiel k okienku a povedal: Šivý vilk me pošila. To je heslo. A obsluha sa opýta: Super, ďakujeme, že si to vyniesol. Čo si dáš? Pivo, čaj, polievku či puding. A turista celý šťastný si vyberie, sedí v jedálni. A usmieva sa. Niekedy sme za to dávali aj diplomy, že niečo na chatu vyniesli. Aby sa mohli deťom či vnukom chváliť. A to je celá odmena. Ľudia ju prijmú tak, ako bola myslená. S humorom...
Čo máte na Rysoch najradšej?
Záleží od ročnej doby. V lete k nám turisti chodievajú pozerať na západ a východ slnka. Je to veľmi pekný pohľad. Aj ja by som za ním na ich mieste vykráčal hore. Sedíte na najvyššom kopci Tatier, na ktorý môže turista vystúpiť sám, bez horského vodcu a vychutnávate si ten pokoj, krásu.
Pokoj, krása. Veď na Rysy chodí stále veľa ľudí...
To sa iba tak hovorí. Nie je tu nával každý deň. A jeho dôvodom sú reťaze, tie vedia výstup zablokovať. Ak ide hore tisíc ľudí, stratí sa to. Ja ale mám také svoje miestečko, najkrajšie nad ostatnými.
Kde?
Spája sa mi s nosičstvom. Podvečer som vyšiel z Popradského plesa. To sa už dolina upokojovala, iba kamzíci sem, tam pobehovali Došiel som až k Žabím plesám, tu som mal v kosodrevine ukrytý spacák, zubnú kefku a pastu. Oprel som si náklad o skalu, zhodil mokré tričko, chvíľu som posedel, aby som sa vysušil. Obliekol som si suché tričko...
A zaliezol do spacáka?
Presne tak. A zahľadel som sa na oblohu. Nekonečná krása. Magický večer, hviezdy svietia, lietadlá blikajú ako svetlušky, sem, tam niečo padá s jagavým chvostom. Pohľad pre bohov. Škoda, že letné noci bývajú krátke. A ráno si zoberiete milenku krošňu a v pokoji vyšliapete na chatu. Je chladno, príjemne, prefukuje vietor, čo nosiči milujú. No povedzte, čo môže byť krajšie?
A vaše dcéry? Potatili sa?
Majú iné poslanie v živote. Ale tá najmladšia – Lenka – mi pomáha zásobovať chatu v lete. Neťahá sudy piva, to nie, ale rozdeľuje nosičom balíčky, aby mohli od Popradského plesa vynášať hore, čo treba. Šoféruje do veľkoskladov, ak niečo chýba, pomáha pri manažovaní chodu chaty. Sme dobrý tandem.
Na budúci rok budete mať 75 rokov. Máte nejaký zoznam zážitkov, ktoré by ste si chceli splniť?
Mám, také blízke plány. Tento rok sa mi splnil sen. Videl som v Londýne revival koncert Elvisa Presleyho. Dobrý bol, fakt. A budúcnosť? Beriem ju tak, ako príde. Chcel by som ísť na jar do Nórska. Vyhliadol som si takú cyklotrasu, rád by som ju absolvoval. Ale, nebudem to siliť. Ako hovorieval starý nosič Laco Chudík, keď telo povie dosť, treba ho počúvnuť. No možno nebudem chcieť počúvať. My, rebeli, to máme takto.
