Dokumentárna séria Lebo medveď v réžii oceňovaného dokumentaristu Mira Rema prináša v šiestich epizódach pohľad na tému, ktorá už viac rokov rozdeľuje slovenskú spoločnosť. Kto je viac, človek alebo medveď? Tému tím tvorcov, okrem Mira Rema sú v ňom scenárista Juro Šlauka, kreatívni producenti Erika Hníková a Marek Kučera, sleduje aj na pozadí dynamických spoločenských zmien, no prináša predovšetkým príbehy ľudí, ktorých život je spätý s touto šelmou. Ako ju vníma sám režisér a dokumentarista? Aj o tom je náš rozhovor.
Pamätáte si ešte na svoje prvé stretnutie so živým medveďom? Kedy to bolo?
Tak na toto mám pomerne svieže spomienky. Vracali sme sa domov z Poľany, kde sme začali nakrúcať, keď nám zavolala riaditeľka tejto Chránenej krajinnej oblasti Vladimíra Fabriciusová, ktorá je jednou z hlavných postáv nášho seriálu. Vraj, máme tu medveďa. Otočili sme sa a zamierili k usadlosti, v ktorej medveď v tom týždni kántril sliepky. Bola už tma, cez termovíziu sme ho chvíľu pozorovali, kým som s kamerou vystúpil z auta. A prišiel moment, pre ktorý si túto udalosť pamätám. Jeden krok a spadol som do kaluže či hroble pri ceste. Do pol pása som bol ihneď mokrý, kamera tiež. Vtedy som si uvedomil, aký som hlúpy a ako sa veľmi bojím.
Ako ste prišli na myšlienku nakrútiť dokument o medveďoch?
Často sa pohybujem v priestore, ktorý charakterizuje kritické myslenie. Rád sledujem ľudí v procese zápolenia o niečo a téma medveďov taká je. Je silná, rozdeľuje ľudí na dva tábory. A došlo nám v tíme, s ktorým dlhodobo pracujem, že táto forma vzájomného neporozumenia je ideálnym priestorom na nakrúcanie projektu o medveďoch. No je hlavne o ľuďoch, ktorých táto téma rozdeľuje. Podobne ako nás svojho času rozdeľovala téma utečencov, kovidu či maďarská otázka. To boli moje motívy, prečo sme sa tejto téme venovali.
Režisér Miro Remo a moderátori podcastu Tánička s Vladkom. (zdroj: Jaroslav Kizek)Vždy ste chceli byť režisérom?
Vlastne, ja som ním nechcel byť (smiech). Radšej by som možno ležal v tráve, pozeral do slnka, alebo sa bicykloval. Ale vážne. Mám k tomu dobrú storku, lebo pravda je, že som sa snažil dostať medzi filmárov. Fascinovala ma práca s kamerou. Hlásil som sa na VŠMU, kde sa dal študovať film. Najskôr som sa hlásil ako strihač, nevzali ma, potom ako kameraman, nezobrali ma. Na tretí pokus ma prijali do ročníka dokumentárnej réžie, ktorý som absolvoval. Dokonca sa mi tam podarilo urobiť doktorát. Dnes sa mi to zdá takmer neuveriteľné, ale je to tak.
Dokumentárna séria Lebo medveď je na svete. Ako dlho ste sa pripravovali na nakrúcanie? Čo všetko bolo treba urobiť?
Štáb je zabehnutý. Extra prípravu, až na literárnu, ani nerobím. No v rámci prípravy bolo treba do témy sa hlbšie ponoriť, rešeršovať informácie, zistiť, čo túto tému tvorí, aké postavy ju tvoria, kto má v regiónoch vplyv a aký. Potom bolo treba nájsť ľudí, ktorým medveď skrížil životnú cestu. A to nielen dnes.
Bolo to náročné?
Pre nás bolo podstatné, aby išlo o ľudí, ktorých téma medveďov zasiahla v minulosti a zasahuje aj teraz. Hľadali sme ich intenzívne asi mesiac. A mali sme šťastie. Postavy, ktoré sme potrebovali, sa v priestore, v ktorom sme predpokladali nakrúcanie, vyextrahovali pomerne rýchlo. Našli sme asi dvadsiatku ľudí, s ktorými sa dalo spolupracovať. Potom nasledovali kamerové skúšky, ale to už išlo hladko a rýchlo. Vôbec sme sa pritom nedostali do slepej uličky, ktorá by znamenala, že treba meniť v projekte koncept, prístup, postup. Išlo to priamočiaro.
Ako dlho vám trvalo nakrúcanie?
Začali sme na jar v roku 2023, obsiahli sme jednu medvediu sezónu až do zimy, kedy sa medvede ukladajú na zimný spánok. A potom, v roku 2024, to už bolo po voľbách a zmenil sa manažment ochrany prírody, sme nakrútili ďalší materiál. V tom čase dochádzalo k zásadným zmenám postojov k ochrane populácie medveďov a chceli sme obsiahnuť aj nový jav, a síce príklon k regulácii medveďov v prírode.
Nakrúcanie dokumentárnej série v teréne. (zdroj: archív Voyo)Čo vás počas práce na dokumente najviac prekvapilo?
Mňa prekvapujú vlastne vždy rovnaké veci. Keď dáte človeku priestor a pridáte k tomu vášeň, zanietenie pre tému, tak vám ten človek vždy ukáže niečo, čo ste dovtedy nevedeli a nevideli. A tá téma zrazu natoľko chytí, že vás práca začne čoraz viac baviť. A to sa stalo i pri tomto dokumente.
Skúste byť konkrétnejší.
Prekvapilo ma, ako vie byť medveď silným partnerom pri prekonávaní kríz. Už som spomínal hlavnú hrdinku nášho seriálu Vladimíru Fabriciusovú. Ona mala veľmi ťažké detstvo, oporu a útechu hľadala v lese. Bývala v Korytnici, pod kopcami, v prostredí, kde odjakživa ľudia koexistovali s medveďmi. Tam niekde sa začal formovať jej príbeh, v ktorom pre ňu príroda a aj medvede v nej predstavovali istú formu vykúpenia zo situácie, v akej ako dieťa bola. Pre mňa bolo zaujímavé sledovať, že aj šelma môže v sebe niesť takúto hodnotu. To som naozaj nečakal, že človek sa môže naozaj zaľúbiť do medveďa. Doslova.
Registrovali vás medvede počas toho, ako ste nich nakrúcali?
Niektoré nás videli, niektoré nie. Ale keď nás videli, tak väčšinou polovica z nich hneď zdrhla, a druhá polovica iba flegmaticky prešla okolo nás a išla si ďalej po svojom. Medvede si na ľudí zvykli, nevidia v nás nejakú extra veľkú hrozbu. Správajú sa rôzne, ale človeka sa nejako zvlášť neboja. Naozaj je pravda, že sú to plaché zvieratá, a keď nás videli, okamžite utekali do bezpečia.
Naučili ste sa niečo od nich?
Od medveďov? Skôr som sa pri nich niečo naučil o sebe. Napríklad, ako rýchlo dokážem podľahnúť strachu iba na základe predstavy, ktorú vo mne sformoval mediálny obraz o medveďovi ako krvilačnej šelme. Postupne, ako som mal možnosť spoznávať život tohto predátora, videl som, že síce o šelmu ide, ale extrémne plachú, ktorá sa s človekom stretnúť nechce. Isteže, nemožno ignorovať útoky, ktoré môžu alebo aj skončili katastroficky, ale v prevažnej väčšine medveď pred ľuďmi uteká. A ten strach, ktorý v sebe nosíme, je dôsledkom mediálneho cirkusu, ktorému sa dá ľahko podľahnúť. Lebo je budovaný na tom, čo sme niekde počuli a nie na tom, čo sme naozaj prežili. Stretnutie s medveďmi sa pre mňa stali takým testom pravdy o ňom samom.
Premiéra dokumentárnej série v Bratislave. (zdroj: archív Voyo)No predsa len, zažili ste pri nakrúcaní aj nebezpečné situácie?
Počas práce na dokumente sme mali možnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí majú medveďa v malíčku a za sebou stovky, ba možno aj tisíce stretnutí so šelmou. Keď ich nasledujete a vidíte, akým spôsobom sa správajú v prírode, aký kontakt je medzi nimi a medveďmi, tak ten strach z neznámeho aj vo vás opadáva. Ale na jednu takú situáciu si spomínam.
Kde sa odohrala?
Nachádzali sme sa vtedy v migračnom koridore medveďov, ktorým sa dostávali do kukuričných polí. Samozrejme, že prišli. Niektoré prechádzali iba asi desať metrov od nás. Vôbec si nás nevšímali. Až na jedného, ktorého musel krikom odplašiť Rado Haluza, ďalšia z hlavných postáv nášho seriálu. Mal ňufák ponorený v tráve a smeroval k nám. Medveď zle vidí, riadi sa čuchom a sluchom, preto ho bolo treba na nás upozorniť. Inak sme sa necítili v nejakom bezprostrednom ohrození. Dôveroval som ľuďom, ktorí tam s nami boli.
Máte v dokumente scény, ktoré sú vaše obľúbené?
Tak to mám. Jednu som už spomínal – medvede pár metrov od nás. Kam som otočil kameru, tam bol nejaký medveď. A som za ten silný a intenzívny zážitok Radovi vďačný. Patrí medzi moje topky. Toto bolo aj z hľadiska človeka zvyknutého na všeličo v lese naozaj dosť. To ma dostalo. A iné? Pri nakrúcaní tejto dokumentárnej série sa mi tiež často stalo, že sa ľudia pred kamerou úplne otvorili. Nezakrývali momenty plné vypätých emócií, a to je tiež niečo, čo ma na mojej práci veľmi baví. Vždy, keď sa nám podarí dostať hlboko do vnútra človeka, tak mám radosť. A tento projekt je celý taký.
Napríklad aj časti s influencerom Radom Haluzom. Čím vás zaujal?
Od začiatku sme chceli, aby sa do projektu zapojili aj sociálne siete a presne si pamätám na moment, v ktorom som videl, ako si Rado Haluza strieka medvedí sprej do tváre. To mi prišlo také fascinujúce, že najskôr som si myslel, že taký človek ani neexistuje, až takým typom exota sa mi javil. Ale nakontaktovali sme sa a zhodou okolností bola vtedy pri ňom aj jeho priateľka Nikola. Uvedomil som si, že obaja budú pre projekt unikátnou dvojkou. Dohodli sme sa a obaja súhlasili. Ukázalo sa, že to bol dobrý krok.
Prečo?
Lebo najmä Rado prešiel v seriáli vývojom, ktorého výsledok sa na jeho začiatku nedal predpokladať. Z človeka, ktorý si neváha nastriekať do tváre sprej, aby získal lajky a pritiahol tak čo najväčšiu pozornosť, nakoniec, prečo to nepovedať, aj našu, prechádza do vážnosti, učí sa nové veci a orientuje sa v téme medveďov stále viac a viac, poskytuje o nej celkom zaujímavé a unikátne informácie. Seriál s tým pracuje a nakoniec sa Rado stáva rešpektovaným odborníkom.
A ešte raz terén. Filmový dokument nakrúcali dva roky. (zdroj: archív Voyo)Prekvapilo vás to?
Isteže, bola to jedna z vecí, ktoré sa nedajú naplánovať. A aj pre mňa bolo zaujímavé sledovať vzostup influencera z virtuálneho sveta, kde ide o pozornosť, do prostredia, kde ide naozaj o medveďa. Sám tomu neverí, lebo medvede má rád, a tie lajky nakoniec vymieňa za správne rozhodnutia. A to mi vychádza ako veľmi pekný záver cesty, na ktorú sa vydal.
Do práce na dokumente ste išli s tým, že budete prinášať protichodné názory na medvediu tému. Že budete nestranní. Podarilo sa to?
Veľmi sme sa snažili, aby z protichodných táborov vykuklo to najlepšie. A aby sa to pobilo. Lebo tie dva znepriatelené tábory, jeden za tvrdú reguláciu medveďov, druhý hraničný za ich ochranu, akoby si nevedeli prísť na meno, nevedeli sa dohodnúť. Obe strany vo filme dostali priestor, východiskom by malo byť, aby si sadli za jeden stôl a dohodli sa. Chceli sme byť predvojom takejto dohody. Možno sme naivní, ale tak sme to chceli urobiť.
Zmenil sa váš pohľad na medvede po dokončení seriálu?
Môj pohľad sa určite zmenil. Medveďov sa bojím výrazne menej, ako to bolo na začiatku nakrúcania. Už by som sa nebál zobrať dcéru do hôr a priamo vyraziť za medveďmi. Otočilo sa to vo mne. Hoci ani predtým som nepatril medzi bojkov. To nie. Bol som schopný spať v lese pod širákom, prežil som niekoľko týždňov v horách s odpočinkom iba na karimatke, a to aj v drsnejších podmienkach Tatier, na hrebeňovkách. Medveďov som sa ani vtedy nebál, ale pravda je, že som ich nikdy nevidel. Dokonca som predpokladal, že ani v tomto projekte medvede neuvidíme, že je to také unikátne zviera, ktoré nás k sebe blízko nepustí. Nakoniec som ich počas nakrúcania videl možno šesťdesiat, osemdesiat.
Ako ste spokojný s výsledkom. S dokumentom, ktorý je v slovenských pomeroch najmä svojou témou unikátny?
Som spokojný, mám radosť aj z toho, že sa dokumentárna séria vydarila. Spracovanie, výsledok musia posúdiť diváci, no z nášho pohľadu celý štáb robil maximum toho, čo sa od neho očakávalo. Verím, že to aj vidno.
Dokumentárnu sériu Lebo medveď, ale aj ďalšie výnimočné Voyo Originály nájdete exkluzívne v ponuke streamovacej služby Voyo!
