Juraj Šuna zo Starej Lesnej je pamätník tatranského horského vodcovstva a záchranárstva. Má 94 rokov a hoci mu zdravie už neslúži ako za mlada, na roky strávené na tatranských chodníkoch, v lesoch, skalách a na vrcholoch si s nami rád zaspomínal.
Pochádzate z Košíc. Ako ste sa dostali k tatranskému horskému vodcovstvu?
V Košiciach sme mali horolezecký oddiel. Liezť som začal ako pätnásťročný, rodičia mi museli napísať povolenie, že môžem. Veľmi ma to bavilo. Preto som aj chcel v živote robiť niečo, čo by bolo spojené s Tatrami. A tak som po skončení Vysokej školy lesníckej vo Zvolene nastúpil v roku 1956 na Správu Tatranského národného parku. Zháňali tam vtedy pracovníkov, ktorí by boli dobrí nielen v odbore, ale poznali aj terén. Ten tatranský som poznal dobre.
Čo ste robili?
Lesníka od piky. Najskôr v Tatranskej Kotline, tam som sa časom vypracoval na pozíciu zástupcu vedúceho ochranného obvodu. Odtiaľ ma preložili na miesto vedúceho Pieninského národného parku v Červenom Kláštore, ktorý sa práve začal formovať. Chcel som sa vrátiť do Tatier, dal som si podmienku, že Pieniny budú iba na rok.
Juraj Šuna zo Starej Lesnej spomína na tatranské horské vodcovstvo. (zdroj: Viera Legerská)Podarilo sa?
Podarilo, preložili ma na ochranný obvod Štrbské Pleso na miesto zástupcu vedúceho. V roku 1962 ma preradili na ústredie Správy TANAP-u, kde som pracoval až do dôchodku, teda do roku 1991. Ale život mi komplikovala politika. Vstup do strany som odmietol otázkou: Čo je lepšie? Dobrý nestraník, alebo zlý straník?
Čo z toho ste si vybrali?
Vybral som si to prvé, no aj kamaráti ma varovali, že som si tým podpísať ortieľ a v mladom veku si pohnojil kariéru. No ja som neustúpil. V TANAP-e ma nechali pracovať, bol som v Tatrách – pri horolezectve a dobrovoľnom záchranárstve, ktoré som chcel robiť. No pravda je, že ma sledovali na každom kroku.
Spomínali ste, že liezť ste začali ako pätnásťročný. Horolezectvu ste sa venovali iba v Tatrách?
Časom som sa dostal aj do zahraničia. Ale iba na Kaukaz vo vtedajšom Zväze sovietskych socialistických republík, do Bulharska na Rilu. To bolo všetko. Na západ som nemohol. Nominovali ma napríklad do reprezentácie, mali sme ísť do Álp, no mne nedal zamestnávateľ súhlas.
A chceli ste?
Kto by nechcel!? Horolezci vždy pozerajú na stále vyššie méty. Naučil nás to už Róbert Kubín, známy skautský a horolezecký vedúci v Košiciach. Pre nás, mladých, bol druhým otcom. Veľmi sme si ho vážili. On nás naučil pokore k horám, zodpovednosti, disciplíne, vedel nás motivovať. A čo bolo dobré, už v tých rokoch presadzoval športové horolezectvo. Nie to romantické, ktoré sa pestovalo v niektorých iných mestských horolezeckých oddieloch.
Takže u vás išlo aj o výkony?
Pravdaže. Niektorých spomedzi nás do priviedlo aj do horolezeckého spolku JAMES, a tam, v prostredí vynikajúcich horolezcov, náročných výstupov a dobrej motivácie sme rástli, zlepšovali sa. Spolok bol zárukou toho, že svoju záľubu dokážeme premeniť na dobré športové výkony.
Máte vo svojej horolezeckej kronike zapísané aj tatranské prvovýstupy?
Bolo ich niekoľko. Ale najviac si cením zimný výstup severnou stenou Svištového štítu, ktorý som dosiahol aj s kamarátmi. Obtiažnosť: 5 letná. Stalo sa to počas sústredenia reprezentantov ČSSR v Tatrách, o to väčšiu hodnotu ten výkon mal.
Vo vašej mladosti sa horolezectvo veľmi často prepájalo aj s horským záchranárstvom. Platilo to aj pre vás?
Platilo. Dobrovoľného záchranára som robil od roku 1950. V horách pomôcť treba. Raz ju potrebujú iní, druhý raz som mohol pomoc potrebovať aj ja. Na zásahy som chodil do veku 62 rokov, vtedy nás poisťovne prestali poisťovať. Ale s horolezectvom som neprestal.
Dalo sa to popri práci?
Už som spomínal, že počas normalizácie a i neskôr som to mal veľmi ťažké. Predtým som robil na oddelení ochrany prírody a mal som na starosti turistický a horolezecký ruch, opravy chodníkov, vysokohorské táboriská a podobne. Bola to robota pre mňa ako stvorená, lebo popri nej som mohol liezť a robiť aj horské vodcovstvo. Po šesťdesiatom ôsmom, presnejšie po roku 1970, keď sa konali previerky, ktoré pre mňa nedopadli dobre, ma preradili na tú najnevďačnejšiu robotu, ako som si vedel predstaviť.
Čo to bolo?
Preložili ma na pozemkovú údržbu. Šprtal som sa v parcelkách a na katastri. Vtedy sa totiž ukázalo, že rozloha Tatranského národného parku je o 15 tisíc hektárov väčšia, ako ukazovali podklady na katastri. Mal som to dať do poriadku. A aj som dal, za desať rokov. A každý mesiac ma riaditeľ volal na koberček, či som si to nerozmyslel a či podám žiadosť o uvoľnenie z pracovného pomeru dohodou. Pamätám sa, stál som pri umývadle v jeho kancelárii, nikdy mi neponúkol stoličku, a ja som odpovedal, že som si nič nerozmyslel. Tak ma nechal robiť ďalej, lebo na takú robotu, ktorú som robil ja, nemali človeka a dať do poriadku parcely v Tatrách bola úloha daná vládnym uznesením.
Spomínate, že ste sa starali o turistickú a horolezeckú infraštruktúru. Aké to bolo kedysi v porovnaní s dneškom?
Je to neporovnateľné. Vtedy sa robilo lepšie, kvalitnejšie. Veď tie chodníky, ktoré sme zakladali, sa používajú dodnes. Mali sme kopu brigádnikov, do Tatier v lete prišlo veľa vysokoškolákov, ktorí odviedli ťažkú, ale kvalitnú prácu. Chodníky robili napevno. Iba vo Vysokých Tatrách ich bolo za mojich čias 600 kilometrov. Študenti popri tom táborili v horách, robili túry, liezli.
A bolo na to aj viac peňazí...
Áno, mali sme ich vyčlenené. Teraz je výstavba a opravy infraštruktúry inštitucionalizované, peniaze chýbajú, iba sa pláta. Občas niečo urobia dobrovoľníci s pomocou tanapákov, je toho potom plný internet. Ale na poriadnu robotu – dopĺňanie kamenných výplní, upevňovanie uvoľnených kamenných platní, doplnenie a opravu vodoodrážok či inej zanedbanej infraštruktúry nie sú financie, a tým ani systém.
Patríte k tým, ktorí stáli pri začiatkoch oficiálneho tatranského horského vodcovstva. Ako to bolo?
Nedá sa oddeliť od horolezectva. Kto chce vodiť, musí najskôr liezť, poznať perfektne terén. To je podmienka. Preto musím začať horskou službou. Prvú profesionálnu Tatranskú horskú službu založili v 50. roku, jej náčelníkom sa stal Vladimír Šimo, členmi boli Koloman Hrnčiar, Otto Krejčí, Arpád Szabo, Július Parák, Marko Rajčan a František Mrázik.
Pár ľudí. Bolo to asi málo na celé Tatry...
Keďže ich bolo málo, horstvo rozsiahle a pribúdali horolezecké nešťastia, potrebovali dobrovoľníkov, aby najmä v letnom čase pomohli pri zásahoch. Vytipovali aj mňa. Od štyridsiateho ôsmeho som bol v JAMES-e, mal som skúsenosti, stal som sa dobrovoľným záchranárom. Druhou dôležitou úlohou horskej služby bolo potom urobiť poriadok v horskom vodcovstve, lebo bolo veľa čiernych vodcov.
Ako bolo dovtedy organizované?
Horskému vodcovstvu sa v období medzi dvoma svetovými vojnami venovali hlavne spišskí Nemci. Takmer všetci po II. svetovej vojne ale z Tatier museli odísť. Ak si dobre pamätám, ostal iba Ján Počúvaj. Záujem o vodcovské služby sa vtedy zvýšil, lebo stúpala aj návštevnosť Tatier. Do horstva chodili nadšenci turistiky, ktorí postupne chceli stúpať aj vyššie. Bol to nápad náčelníka horskej služby Vladimíra Šimu – zorganizovať seminár pre záujemcov o horské vodcovstvo.
Ako vieme, seminár sa uskutočnil.
Áno, zúčastnili sa na ňom vytipovaní ľudia, najmä z radov horolezcov. Zoznámili nás s princípmi práce horských vodcov, názvoslovím Tatier, zásadami bezpečnosti, oboznámili nás s raritami Tatier v zoológii a botanike, lekári nám prednášali o prvej pomoci a transporte ranených z hôr. A po absolvovaní seminára nám dali pečiatku do preukazu Tatranskej horskej služby, ktorá nás oprávňovala k vodcovskej činnosti v horách. Mala aj viac výhod, napríklad prednosť v doprave, rôzne zľavy na služby v Tatrách a podobne. A začali sme vodiť. Bolo to prvé povojnové školenie horských vodcov.
Spomínate si na niektoré mená?
Nedávno vyšla kniha Horskí vodcovia Bez potlesku a slávobrán Z histórie horských vodcov od Pavla Svetoňa. A aj v nej sú mená, na ktoré sa možno už aj zabudlo. Okrem mňa napríklad František Ždiarsky, Koloman Hrnčiar, Milič Blahout, Július Parák, Oldřich Bublík, Kurt Pavlík, Juraj Rychvalský, Eugen Borš, František Odložilík, Imrich Nahálka, Peter Riemer, horolezec Juraj Weincziller. Ale ten zoznam bol dlhší, mám brožúrku, kde sú všetci vymenovaní. Platení i dobrovoľní. Bolo nás niekoľko desiatok.
Bolo to jediné vzdelanie, ktoré ste ako horský vodca absolvovali?
No dôležitá bola aj skúsenosť, znalosť terénu. Ako horolezci sme to mali v malíčku. Klienti sa prihlasovali v kancelárii horskej služby a tam nám ich prideľovali. No mohli sme si ich aj voľne hľadať. A to vzdelávanie nebolo jediné. V roku 1957 sa horské služby v Československu organizačne začlenili do zjednotenej telovýchovy. Výnimkou bola horská služba vo Vysokých Tatrách, ktorá prešla pod Správu TANAP-u a medzi prvými úlohami, ktoré si stanovila, bolo zjednotiť a organizačne podchytiť vodcovskú činnosť vo Vysokých Tatrách.
Ako to prebehlo?
Ešte v tom istom roku TANAP usporiadal školenie pre vytipovaných členov horskej služby. Zakončili ho skúšky pred komisiou a úspešných absolventov zatriedili podľa horolezeckej výkonnosti do prvej až tretej triedy. Prvú triedu získali najzdatnejší. Horským vodcom vydali vodcovské knižky, bol vypracovali vodcovský poriadok, stanovené poplatky za túry podľa obtiažnosti, bola uložená povinnosť evidovať v knižkách odvodené túry. Takto prebehla zásadná zmena vo vodcovskej činnosti od skončenia druhej svetovej vojny. Tento stav uzavrelo až prijatie Národnej asociácie horských vodcov SR do Medzinárodnej únie národných asociácií horských vodcov v roku 1996.
Pamätáte si na prvého klienta?
Nepamätám. Vtedy na začiatku sa neviedla žiadna evidencia a ani cenník sa nevnímal ako prísne pravidlo. Videli ste klienta, ošacovali ste ho a od niekoho sme pýtali viac, od niekoho menej a od iného nič.
A vaše zlaté vodcovské obdobie?
Určite to boli roky, keď bol na Chate pod Rysmi chatárom Arno Puškáš. Veľmi fandil mladým. Ja som si ako chlapec musel na horolezectvo zarobiť a takých nás bolo z Košíc viac. Tak sme na chate brigádovali. Keď odišli hostia, niekedy sme sa aj popoludní, ak bolo dobré počasie, vybrali liezť po okolí, alebo sme zobrali na túru niekoho z hostí, ktorý mal záujem. Na Ťažký štít, Vysokú, na Kopky. Boli to krásne roky.
Z Košíc pochádzala aj známa horolezecká legenda Jozef Psotka, ktorý stál na vrchole Mt. Everestu. Poznali ste ho?
Bol to kamarát, ja som ho získal do horolezeckého oddielu. A ešte aj Milana Mereša, neskôr známeho československého horolezeckého reprezentanta. Viete, vtedy bol taký úzus zavedený, že starším pánom horolezcom mladí museli „slúžiť“. Skoby povyrovnávať, laná, ak boli mokré, vysušiť, topánky vypchať slamou či papierom, ak sme nejaký našli, a variť. Tej roboty ste sa zbavili až vtedy, keď ste si na ňu našli ďalšieho mladšieho. Tak som si našiel – Psotku a Mereša.
Kam všade ste vodili svojich klientov?
Keď som bol na Chate pod Rysmi, tak do okolia Rysov, ale vodil som turistov aj na Gerlachovský i Ľadový štít, na Širokú vežu i Lomničák. Ale mojou srdcovkou bol Žabí kôň.
Žabí kôň. (zdroj: Archív Tatryguide)Prečo?
Páčilo sa mi, že nešlo o jednoduchú túru. Bola dobre hodnotená, vyžadovala horolezecký ráz vodenia, na lane. Ale hore som bral aj turistických laikov. Na streche chaty sme mali zabitú skobu, a tam sme ich učili zlaňovať. Bola to nevyhnutnosť, lebo zo Žabieho koňa dolu sa inak nedalo, iba zlaňovaním. Ak si záujemca na chate zlaňovanie natrénoval a išlo mu to, bral som ho hore.
Je rozdiel medzi horským vodcovstvom teraz a časmi, keď ste ho robili vy?
Obrovský. Skúste dnes zobrať na Gerlach pätnásťčlennú partiu turistov. Nemožné! A my sme to robili, neboli také obmedzenia ako dnes.
(Potvrdzuje, to aj syn Juraj Šunu – Milan, ktorý sa k nám počas rozhovoru pridal. Horského vodcu robí tridsať rokov.)
Milan: Na Gerlach teraz môžu ísť s horským vodcom v lete maximálne traja, v zime dvaja turisti. Pätnástich na lano neuviažete. Naši predchodcovia si asi potrebovali zarobiť, preto tie masovky. No je pravda, že kedysi mali ľudia lepšie pohybové návyky, zvládli viac. Ale s bezpečnosťou to nemalo nič spoločné. Dnes sú ľudia lepšie obutí, oblečení, majú prilby, máme čas ich otipovať, čo zvládnu.
A aj nároky na horského vodcu sú vyššie...
Milan: Potvrdzujem. Certifikát horského vodcu dnes nezíska každý. Spomínam si, ako nás pár rokov školili a testovali Rakúšania, Švajčiari a Francúzi, kým našu Národnú asociáciu horských vodcov SR v roku 1996 prijali do Medzinárodnej únie národných asociácií horských vodcov. Až po nás to skúsili Česi či Poliaci. A skúšky horských vodcov nie sú ľahké, ak záujemca chce získať medzinárodný certifikát. Lezenie v lete, v zime, lyžovanie, poskytnutie prvej pomoci, znalosť terénu, zákonov.... Je toho omnoho viac oproti tomu, čo museli vedieť a zvládnuť našich predchodcovia, teda i otec.
Existuje klient, na ktorého si rád spomeniete?
Manželia Konrádovci. Pán profesor mal obrovskú túžbu – stáť na vrchole Žabieho koňa. On mal turistické skúsenosti, jeho manželka ani nie, no on chcel, aby výstup absolvovala s ním. Stalo sa. Na Chate pod Rysmi sme si nacvičili zlaňovanie a dopadlo to dobre. Horšie to už bolo s dĺžkou túry. S ostatnými záujemcami som na Žabák liezol štyri, päť hodín, s Konrádovcami to bol celodenný výstup. A pre mňa veľká námaha. Musel som ich istiť. Ich úlohou bolo iba dobre sa držať v mieste, kde som ich slučkou uviazal. Keď som odistil jedného, musel som sa vrátiť a odistiť druhého. Kto Žabák absolvoval, vie, o čom hovorím.
Dosiahli vrchol?
Mali sme šťastie. Na krásne počasie, aj na partiu horolezcov, ktorí celú našu anabázu fotograficky zdokumentovali. A boli to na dlhý čas jediní z klientov, ktorí mi s poďakovaním poslali fotodokumentáciu. Tie fotografie opatrujem dodnes, bolo to veľmi milé. Lebo väčšinou sme si klientami po túre dali pivo na chate a každý sme išli po svojom.
Spomínali sme bezpečnosť. Turistov ste vodili po Tatrách viac ako štyridsať rokov. Stalo sa vám aj niečo nepredvídané?
Čo sa týka úrazov, tak ani nie. Ja som vždy nosil lano i kladivo, karabínky i pár skôb, ak by bolo treba, hoci to vtedy nepatrilo k našej povinnej výbave. Keď spomínam na nie roky, tak vždy iba s dobrým pocitom. Ale, ak mám byť presný, tak raz pri zostupe z Gerlachu v Batizovskej próbe jeden z turistov uvoľnil skalu a tá padla na druhého pod ním a doškriabala mu bolestivo rameno. Toho som musel zaistiť, lebo poranená ruka mu pri zostupe chýbala. Ale zišiel dolu po svojich. Inak som mal vždy šťastie.
Juraj Šuna listuje v knihe o košických horolezcoch. Aj v nej je zmienka o jeho vodcovstve. (zdroj: Viera Legerská)Čo vás okrem zárobku viedlo k tomu, že ste sa na horské vodcovstvo dali?
Vzťah k ľuďom, vášeň k horám. Na ulici by som niekedy mnohým ľuďom vynadal, tak ma dokázali vytočiť, no v horách sa človek nehnevá. Nedá sa to. Milan hovorí, že je to diagnóza, inak sa to nedá pomenovať.
Mení sa človek, keď sa pripúta k horám?
Mení. Časom si k nim vypestuje pokoru. Mať pokoru – to boli aj prvé slová, ktoré som počul od nášho horolezeckého vedúceho Róberta Kubína v Košiciach. Veľmi nám zdôrazňoval, že vrcholy horolezec nedobýja, hory nemožno pokoriť. Ale – treba ich mať v úcte a s vďakou prijať každý úspech v nich.
Myslíte si, že to platí aj dnes?
Malo by. No stačí sa pozrieť na tatranskú prax. Niekto má dva dni voľna, príde z kancelárie vystresovaný, chce si rýchlo vyčistiť hlavu a dosiahnuť to, čo si predsavzal. Dosiahne to, hoci aj s horským vodcom, ale aký to má význam? Z hôr odíde taký istý, ako do nich prišiel. A ešte horšie je, ak chcú urobiť výkon a vôbec nie sú fyzicky, ani psychicky pripravení. Potom to končí úrazmi a zásahmi horskej záchrannej služby. Hnevá ich počasie, ktoré nevyšlo a hnevá ich aj to, že niekto iný na sociálne siete napísal, že ich túra je brnkačka a im sa ju nepodarilo absolvovať.
Milan: To, čo pre niekoho bola brnkačka, druhému nemusí vyjsť z objektívnych príčin. V horách sa zmení počasie, napríklad, a horský vodca je ten, kto rozhodne, či sa ďalej dá ísť, alebo už nie. Ľudia nám platia nie za to, že ich dovedieme na vrchol hory, ale za to, že s nimi zostúpime bezpečne dolu. Túra končí pri pive na chate, alebo na zastávke električky. Lebo máme aj takých borcov, ktorí idú na exponované vrcholy na voľno a tak, že sa zavesia na nejakú partiu s horským vodcom, nevedia čítať terén, zhadzujú skaly okolo seba, lezú po miestach, kde to ohrozuje ostatných na výstupe, robia si selfíčka z miest, odkiaľ môžu spadnúť. Mal som klientku, ktorá počas výstupu na Ľadový štít urobila 270 záberov. Tak toto nie, to nie je cesta k pokore k horám.
Vodili ste ľudí po horách aj v zahraničí?
My nie. Dnešní horskí vodcovia majú asociáciu, zákon, ktorým sa riadia, majú inštitúciu, ktorá ich zastrešuje a dnes fungujú ako živnostníci a ak majú certifikát, vodia záujemcov po horách aj v zahraničí. To sme my nemali a ani do zahraničia sme chodiť nemohli.
Môžeme aj trochu bilancovať. Čo vám tie roky horského vodcovstva dali?
Okrem toho, čo som už spomínal aj veľa známych, napríklad. Veľa som sa od nich naučil. Boli to ľudia rôznych profesií a záujmov. Keďže viem dobre nemecky, prideľovali mi najmä záujemcov o vysokohorské túry z bývalého NDR, a potom, po revolúcii, aj z Nemecka. My sme hostí aj ubytovávali, a tak som si Nemcov užil. Aj moja posledná vodcovská túra bola s Mníchovčanom. Ja som v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch pomaly končil. Popri zamestnaní sa to nedalo zvládať naplno a stavali sme aj dom v Starej Lesnej. Toto malo prednosť.
Dnes je jeho životom záhrada a pohyb v nej. (zdroj: Viera Legerská)Aká bola tá posledná vodcovská túra?
Posunuli mi, najmä preto, že som vedel nemecky, toho Mníchovčana. Chcel vyjsť na Rysy, potreboval ubytovanie aj dopravu. To ma zarazilo, pretože Nemci obyčajne chodili do Tatier autom. Ale dohodli sme sa písomne, mobily vtedy neboli, že ho budem čakať v Poprade. Bolo to v auguste 1997. Vystúpili z vlaku dvaja, s batohmi, zobral som ich domov, ubytovali sme sa a išli na Popradské pleso mojim žiguliakom. Mal som povolenie, zaparkoval som a vyšli sme na Rysy. Smola. Bola taká hmla, že sme videli iba na skaly, na ktorých sme stáli.
Škoda, však?
To áno, lebo som sa dozvedel, že môj klient postupne chcel vyliezť na najvyššie kopce rôznych štátov a Rysy si vybral preto, lebo je to najvyšší vrch Poľska. A jeho spoločník bol jeho osobný horský vodca. Zarazilo ma to, preto som sa spýtal, že prečo chcel aj mňa. A on mi vraví, vraj si vždy najíma niekoho domáceho, lebo tak sa to patrí, môže sa spoľahnúť, že dobre pozná terén. Ale zážitok z Rysov aj tak mal, lebo z poľskej strany k nám vyšla partia mníšok s farárom, oblečení v habitoch, obutí v teniskách. Rozprával sa s nimi, fotil. Vraj sa mu to ešte nikde na svete nestalo.
Ale to asi nebolo všetko...
Nebolo. Nocovali sme u Beránka na Chate pod Rysmi. Niečo sme večer popili, Bavorák hádam aj štyri pivá. Postele chatár voľné nemal, odsunul stoly v jedálni, doniesol matrace a spali sme. V noci som vyšiel pred chatu a vidím, nádherná obloha. Tak som vymyslel plán a ráno som Franzovi navrhol, aby sme ešte dali Vysokú.
Podarilo sa to?
Franz bol starší pán, opieral sa o dve paličky, ale mne nedalo, keď už k nám meral cestu, aby si neužil výhľad na Tatry. Tak sme to dali. Vysokú s nami absolvovala aj jedna pražská horolezkyňa, ktorá sa Franzovi veľmi páčila a mali aj niekoľko spoločných tém, lebo poznala Mníchov, bola tam na stáži v jednej z bánk. Jeho horský vodca ho lanom potiahol, ja som potlačil a on si Vysokú užil. Zišli sme do Dračieho sedla a Zlomiskami dolu k Popradskému plesu. Bola to síce patália, ale nakoniec to dobre dopadlo. A ja som sa dozvedel, čo to bol za klient.
Takže, čo to bol za klient?
Ale ešte predtým som ho presvedčil, aby sme zašli na symbolický cintorín. Toto ešte nevidel a nadšením z toho, čo videl, sa až zachádzal. A potom mi jeho spoločník povedal, že pán Franz Heger je šarža v mníchovskom Siemensi. Tak taký bol môj posledný klient! A mám na neho aj spomienku. Poslal mi album s fotografiami, ktoré zmapovali celý jeho pobyt v Tatrách.
Máte krásnych 94 rokov. Stretávate sa ešte s kolegami – bývalými horskými vodcami, členmi horskej služby, záchranármi?
Chodíme každý pondelok na kávičku do Starého Smokovca. A trochu spomíname. Ale iba trochu, lebo poväčšine už máme zdravotné problémy, každým rokom nás ubúda, každý má svoje starosti a aj keď občas padne veta o horách, nie je to hlavná téma. Možno aj preto, lebo na nás, dobrovoľníkov, sa po zriadení profesionálnej Horskej záchrannej služby, akoby zabudlo. Akoby pred rokmi do revolúcie v Tatrách nič nebolo a pozerajú na nás zvrchu. Vraj to, čo sme robili, bola iba improvizácia.
Mrzí vás to?
Určite. Nielen ja, aj ostatní moji kolegovia – horskí záchranári a vodcovia – nechali v Tatrách výraznú stopu. Viete, spomínal som to moje šprtanie v parcelkách, no asi desať rokov predtým, ako som mal odísť z TANAP-u na dôchodok, si ma zavolal riaditeľ a už ma nenechal stáť pri umývadle. Ale posadil ma, ponúkol koňakom a dal mi na rozmyslenie, či nechcem robiť vedúceho investičného odboru. Nechcel som, lebo to bola práca, ktorú za socializmu nikto nechcel robiť. Nebolo materiálu, odberateľsko-dodávateľské vzťahy nefungovali. No riaditeľ ma postavil pred rozhodnutie, buď to vezmem, alebo ma z organizačných dôvodov prepustí.
Vzali ste to?
Vzal. Z Tatier som nechcel odísť, a tak som desať rokov robil vedúceho odboru investícií, opráv a energetiky. Ťažké roky! Ale mal som známostí, poľovnícke chaty k dispozícii, vždy sa čosi vybavilo i postavilo. A v rámci toho som pomohol aj horskej službe – dopravnou technikou, materiálom, rádiovou sieťou, vrtuľníkom, zvoznými prostriedkami, nosidlami. Dali sa kúpiť za devízy, ku ktorým som mal prístup, niečo sa presunulo z iných rezortov. Ale boli to nervy. Dnes sa na to už zabudlo.
Napriek veku ste v dobrej kondícii...
Lebo som stále v pohybe. Máme záhradu, okolo domu treba čosi vždy porobiť a jeden čas som mal aj veľa práce v klube seniorov. Bol som pri jeho založení a robili sme mnoho podujatí. A aj výletov. Pomáhal som napríklad založiť podobný klub v českých Beskydoch a roky sme pestovali partnerstvo, navštevovali sa. Do hôr už nechodím, ale na stretnutia áno. Je na čo spomínať. Ale nemám rád, keď mi tu hovoria, že som najstarší.
https://open.spotify.com/episode/0KVFnfiuiNAQJbzKeffzL3
Máte syna horského vodcu. Ste rád, že prebral žezlo?
Ani nie. Viem, že je to nebezpečná profesia. Najmä manželka bola proti, aby sa na to dal. Nič som mu nepomáhal vybavovať. Všetko riešil sám. Všetky skúšky, túry, klientov. Ale chápem ho. Horské vodcovstvo je naozaj, ako hovorí aj on, diagnóza. Ale platí sa za ňu aj zdravím. Milan je už po operácii druhého kolenného kĺbu a netušíme, či sa ešte k vodcovstvu vráti. A aj mne zdravie už neslúži ako za mlada. Do hôr už nechodím. Nechcem sa dostať do situácie, žeby som si musel volať horskú záchrannú službu.
