Kto už dnes, v dobe mobilovej, hrá karty! Grafička Katarína Cermanová to riskla a vytvorila série kariet na tatranskú tému. Ukázalo sa, že to bola trefa do čierneho. Prečo sa táto myšlienka ujala a čo ňou odkazuje nielen návštevníkom Tatier, aj o tom je náš rozhovor.
Žijete a tvoríte v podtatranskom meste Kežmarok. Bola blízkosť Vysokých Tatier vo vašej tvorbe predurčená, alebo vám ju prihral život?
Asi z oboch trošku. Vyrastala som tu, rodičia a hlavne prarodičia boli veľkí horali, čo sa nalepilo aj na mňa. Dedo robil účtovníka na niekdajšej Kežmarskej chate. Máme doma ešte jeho zápisky. Od cien opráv až po to, koľko pohárov sa rozbilo po niektorom “zasadaní”. A náhoda ma zas priviedla na Skalnatú chatu, kde sa začal príbeh tatranských kariet.
Pamätáte si ešte na svoje prvé poznávacie dotyky s Tatrami? Návštevy, túry, knihy...
Prvé návštevy boli ešte tie detské umrnčané túry s rodičmi, keď sme sotva doprepletali nohami na nejakú chatu. Tato nám hovoril príbehy z jeho detstva v Tatrách, a ako to dedko učil jeho: máš ísť pomaly, ale vytrvalo, nesadať si, piť len po malých dúškoch, jedlo až v cieli.
Príprava výstavy Poliankovo. (zdroj: Michal Modranský)Takmer ako turistické desatoro...
Hovoril to samozrejme, keď sme sedeli v polke cesty a pučili horalky. Boli to neuveriteľné príbehy. Celý týždeň sa ťažko robilo až do soboty, no a v nedeľu ich dedo bral z Kežmarku lyžovať pod Kopské sedlo. Takže prejsť celú trasu, vyšliapať ku Kežmarskej chate a tam ešte zvyšok dňa lyžovať. Bez vleku! A to ešte považovali za rekreáciu!
Ako vás formovali Tatry v mladosti a ako formujú teraz?
V úplnej mladosti boli túry v réžii rodičov a mali svoje pravidlá. Ide sa ráno, máme vybratý cieľ, výbavu, vypočítané prídely. Keď som do Tatier začala chodiť sama, zvolila som iný spôsob. Prestala som si dávať konkrétny cieľ. Zvolila som si len smer. Pre mňa to znamenalo, že som nebola ako ten býk fučiaci za červenou zástavou, ktorou je štít, či chata. Kopec nádherných miest nájdete po ceste a keď to neberiete ako výkon, ale ako prechádzku, tak aj tých obrázkov vám v očiach zostane tak nejako viac. Aspoň ja mám ten pocit.
Ste grafičkou, dizajnérkou. Profesionálne, alebo zo záľuby?
Študovala som produktový a interiérový dizajn, V praxi som sa zas venovala tomu grafickému. Učila som sa ako samouk. Chcela som kedysi ovládať všetky programy... To samozrejme nebolo možné. Ale aspoň som pri tom zistila, čo mi vyhovuje.
Váš životný príbeh je spojený s Bratislavou i Prahou. Prečo tieto dve mestá?
V Bratislave som študovala vysokú školu, teda Ústav dizajnu na STU. Bolo to skvelé obdobie. Najprv trochu pankáčina, asi prebytok tínedžerskej pary... Ale neskôr som už zbierala skúsenosti, kde sa dalo a pracovala na mnohých pekných projektoch, napríklad TEDx Bratislava, Voices, Jeden svet.... Vďaka tomu sa mi podarilo dostať sa do jednej z najlepších slovenských reklamných agentúr TRIAD a odmakať si takú skutočnú vysokú školu grafiky a reklamného biznisu. Tak som sa dostala aj do Prahy. Otvárali tam novú pobočku a potrebovali “pionierov”, ktorí zaľudnia túto Terru Incognitu.
A váš motív pre návrat do Kežmarku?
Láska.
Vaše meno sa spomína aj v súvislosti so Skalnatou chatou. Prečo práve s ňou?
Poznala som Paliho Kulangu, syna legendárneho nosiča Laca Kulangu. Keď jeho tato zomrel, prebral plnú pôsobnosť nad chatou práve on a rád spolupracoval s kamarátmi. Tak som do tímu nastúpila aj ja.
A u vás, čo rozhodlo?
Hľadala som totiž nejakú analógovú alternatívu k môjmu príliš digitálnemu svetu. Stále som externe pracovala ako grafička pre pôvodných klientov. Bola som nadšená, že môžem byť v horách a mať to ako “side job”. Okrem tých romantických predstáv o východoch slnka, nociach, kedy si úplne sám, ktoré sú tiež pravdivé, je to ale hlavne veľká drina a psychicky veľmi náročná práca. Občas som si hovorila, že ani neviem, že som v Tatrách, lebo z kuchyne sa dostanete často až večer.
Je to vaše obľúbené tatranské miesto? Máte aj iné?
Skalnatá bude nezabudnuteľná. Toľko pekných priateľstiev, stretnutí a kurióznych situácií sa nikdy nezmaže. Verím ale, že ma čakajú aj nové miesta a zážitky. Moje najobľúbenejšie miesta v Tatrách sú asi tieto: Vareškovo pleso pod Zbojníčkou – to je tak surreálne krásne miesto, ktoré každý obchádza, Kačacie pleso v Bielovodskej doline a Vyšné Kopské sedlo pre tú horskú trávu a výhľady na hrebene.
V rozhovoroch spomínate, že sa cítite byť súčasťou Tatier. Aký musí byť človek, ktorý sa zžije s Tatrami?
Ja som príliš malý pán, aby som mohla hovoriť z takej pozície. Ale je pravda, že sa cítim ich súčasťou. Cítim sa tak kvôli ľuďom, ktorých som tam spoznala. Ak si to zmeriate “na kávy”, tak to už vychádza... Už je väčšina miest taká, že si máte s kým sadnúť na kafe.
Je to niečo výnimočné? Alebo stačí, že v Tatrách, respektíve v ich blízkosti, žijete?
Za väčšinu vďačím kartám. Boli dôvodom na oslovenie mnohých ľudí, ktorých by som inak nemala dôvod vyhľadať. A to bol asi jeden z najkrajších benefitov kariet, že sa môžem skamarátiť s tak príjemnými a šikovnými ľuďmi. To, že bývam v blízkosti, to samozrejme veľmi uľahčuje.
Pri pexese sa zabavia celé rodiny. (zdroj: Katarína Cermanová)Kde sa formovali vaše projekty spojené s tatranskými sedmovými kartami, tatranským pexesom, Kežmarskými sedmovými kartami či tatranskými žolíkovými kartami?
V mojej hlave sa toho deje celkom dosť. A odkedy sa mi, ani neviem ako, podarilo nazbierať odvahu na prvé karty - Tatranské sedmové karty - tak sa spustila lavína. Som totiž dosť činorodý flegmatik. Zbožňujem obrázky, mám rada, ak sú veci praktické a majú pridanú hodnotu. Toto všetko, myslím, karty spĺňajú. Je krásne môcť nevtieravým spôsobom dávať do pozornosti inšpiratívne príbehy ľudí a popritom si kresliť.
Prečo sa vo svojej tvorbe sústreďujete na tatranské motívy? Má to nejaké osobitné opodstatnenie?
Tatry sú srdcovka. Priznám sa, že som bola trochu v šoku, keď som si uvedomila, že si nevybavím takmer žiadnu ženu, ktorá je významná pre Tatry. Odvtedy som to už celkom napravila. Postupne s kartami a so mnou, môžete spoznať všakovaké priekopníčky a divožienky našich hôr.
Odkiaľ prišla inšpirácia na tatranské karty?
Popri práci za barom na chate. Typy turistov bola inšpirácia pre kartových vyšníkov (sedmové). Sú to tí istí pôvodní fúzkatí páni, akurát prezlečení do horského oblečka a s inými atribútmi – srdcový „Selfiesticuss“ drží namiesto orla selfie tyč. Zeleňový „Lezcus vulgaris tatrica“ je ovešaný lanami a karabínami, „Maratonicus nordicus“ je alegóriou na namotivovaných bežcov a turistov, ktorí len tak preletia popred okná chaty, pokojne aj o šiestej ráno.
Vybrali ste si výtvarný odkaz v symbióze s edukáciou. Predstavuje toto skĺbenie to, čo ste chceli, respektíve chcete svojou tvorbou ľuďom, spoločnosti odkázať?
Áno, presne. Veľmi ma baví, že v takom malom, spratnom balíčku je toho toľko. Verím, že keď si niekto karty kúpi a zistí, že okrem kariet v nich nájde kopec obrázkov, inšpiráciu, históriu, kuriozity a snáď aj trochu vtipu, tak si naozaj povie, že dobre kúpil. A že to zďaleka nie sú len karty.
Každá výstava potrebuje hodiny práce. (zdroj: Archív KC)Pexeso, ktoré je zároveň puzzle, je poznávacie. Zabáva i informuje o tom, čo žije, či rastie v Tatrách a prečo to treba chrániť. Ako ho prijali deti?
Pexeso som pôvodne robila ako doplnok. Lenže sa uchytilo úplne nad očakávania. Na výstavách mávam urobenú veľkú magnetickú verziu tohto pexesa. Tam to vidím naživo, ako to decká baví. Hrajú ho aj úplne mini deti, ktoré si vymyslia vlastné pravidlá. A čo som bola prekvapená, tak keď bolo pexeso “bez dozoru”, tak sme pri ňom našli mnoho dospelých. To mi prišlo ako veľká pocta. Pretože dospelákov predsa len ťažšie vylákaš z ulity.
Ku kartám pridávate aj brožúrku s informáciami osobností. Prečo ste sa pre takéto rozkrytie dejín Tatier či Kežmarku rozhodli?
Na karty som nevyberala osobnosti podľa ich známosti, ale podľa ich príbehu. Na sedmových kartách je napríklad profesor Alfréd Grosz. Veľký tatranec, ale verejne nie je veľmi známy. Robil osvetu ohľadom Tatier, brával študentov na túry a tým, ktorí si výstroj nemohli dovoliť, ju kúpil aj za vlastné. Myslím, že je dôležité si pripomínať práve takýchto ľudí. Bez brožúrky by ich príbeh nemohol zaznieť.
Aktuálnym výsledkom vašej tvorby sú Tatranské žolíkové karty. Čo bolo na začiatku ich vzniku?
Žolíkmi som chcela tak pomyselne zavŕšiť ponuku aj pre dospelákov. Žolíka som robila tak trochu serióznejšie. Je tam viac osobností, viac príbehov a obrázky tatranských miest, na väčšine ktorých ste snáď aj boli. A ak nie, tak vás, verím, namotivujú si zbierku výstupov doplniť. Predchádzal im nápad môjho staršieho brata - horolezca. Žeby si vedel predstaviť, ako žolíkov práve horských záchranárov. Že si ho ako z balíčka, tak aj v horách vytiahneš v čase najväčšej núdze.
Boli pre vás žolíkové karty náročnejšou výzvou, ako „kartové“ či pexesové projekty, ktoré ste už mali za sebou?
Určite. Ak boli pre mňa sedmové pomyselnou maturitou, tak žolíky boli vysoká škola. Bolo to neskutočné množstvo obrázkov. Spolu s mojou obsesiou ísť do detailov, to naberalo celkom obludné rozmery.
V čom predovšetkým?
Cítila som oveľa väčšiu zodpovednosť byť historicky a informačne korektná, čo som vedela, že je mimo mňa. Oslovila som preto svoj “dream team”, ktorý do kariet nadšene dodal svoje know-how. Pomáhala mi Ivka Bohušová - tatranská publicistka - zakázala mi o sebe hovoriť, že je historička, lebo to nemá vyštudované, ale asi nebola jediná vec, na ktorú by mi nevysypala prednášku z rukáva. Potom Ivka Figová - veľmi milá a rozhľadená tatranská sprievodkyňa so znalosťami hlavne tatranských osád a ich histórie. A Feri Mrázik - šarmantný náčelník dobrovoľnej horskej služby a horal z povolania. Jeho otec bol výnimočnou osobnosťou slovenskej Horskej služby a jej jedným zo žolíkov a je aj na obale kariet.
Žolíkové karty si vyžiadali aj spoluprácu iných Tatrancov. (zdroj: Martina Petranová)Prečo ste pri tvorbe žolíkových kariet vsadili na tatranské legendy?
Chcela som vytvoriť tatranský suvenír, aby sa návštevníkom odkryli súvislosti, a hlavne aby sa do nich vedeli viac vcítiť. Príroda to spraví aj sama, ale toto je taký ďalší ľudský rozmer, ktorý sa dá spoznať skrz takéto príbehy.
Ktoré z osobností vás najviac inšpirovali? Ktoré znamenali aj pre váš život či prácu najviac?
Veľmi sa mi páčila Mária Hudáčková, to je prvá oficiálna horská nosička. V dnešnej „dobe dynafitovej“ bolo nesmierne osviežujúce uzemniť sa a obdivovať pani z Lendaku, ktorá v kroji vynáša 40-kilogramové náklady na chaty v Malej a Veľkej Studenej doline.
A ďalší?
Keďže ja som skôr turista ako lezec, páčilo sa mi uvedomiť si, že boli ľudia ako Vlado Tatarka, ktorí sa venovali zvyšovaniu bezpečnosti lezeckých ciest. A pripomenúť si, akí boli ľudia kedysi, že keď Janko Počúvaj dostal prácu vodcu so začiatkom na Štrbskom plese, tak tam pokojne každý deň kráčal pešo až z Novej Lesnej. Alebo smutný osud kežmarskej hradnej pani, ktorú manžel chcel obrať o majetok a jej historicky prvá zaznamenaná túra mu prišla vhod a nechal ju zato zamurovať do veže s jediným oknom, cez ktoré mohla hľadieť na Tatry. Je to zaznamenané aj na karte, kde má ako eso svoje srdcia zlomené.
Prečo takíto ľudia majú váš obdiv a sú vám blízki?
Páčia sa mi hlavne tí skromní ľudia, ktorí o sebe veľa nehovorili, ale robili to, čo mali radi a doteraz by nám mohlo byť vzorom, ako to mali nastavené.
Vás zaujali. No verili ste, že práve oni a vaše karty zaujmú iných, napríklad návštevníkov Tatier. Veď ste kráčali po nevychodenom chodníku...
No ozaj. Kartám som verila, ale vôbec som netušila, že budú až taký dobrý nápad. Veď v tejto dobe mobilov, kto ešte hrá karty? No a doteraz zisťujem, ako som sa dobre zmýlila. Páčilo sa mi, keď som oslovila Pavla Barabáša, či by súhlasil, že ho dám na karty. A on na to, že každý týždeň hráva s partiou pravidelne žolíka. Žeby bolo skvelé mať vlastnú sadu.
Ako dlho ste tému žolíkových kariet spracovávali?
Asi rok a niečo.
Zaradili ste do nich nielen známe osobnosti či miesta, ale aj tie menej známe. Kto vám pomáhal s výberom? Mali ste aj poradcov?
Niektoré menej známe miesta som povyberala ako svoje srdcovky a niektoré sa do nich “dramaturgicky” hodili a boli tipom niekoho z môjho “All Stars teamu”. Napríklad Ľaliové sedlo ohraničujúce Vysoké Tatry na západe a Kopské na východe, tak som tam dala obe, aj keď Ľaliové sedlo som dovtedy nepoznala.
Katarína Cermanová. (zdroj: Ondrej Miškovič)Pre koho sú karty určené? A kto ich najviac kupuje?
Sú určené domácim, aj turistom. Domácim preto, aby sme mali svoje vlastné karty. A turistom ako suvenír, ktorý im dá, verím, viac ako magnetka. Počula som, že veľa domácich kupuje karty ako darček, ktorý posielajú za hranice, čo ma nesmierne teší.
Karty sú všeobecne určené na hru. Vaše aj poučia. Čo bolo pre vás dominantnejšie? Zábava, alebo sprostredkovanie poznávacích odkazov Tatier súčasníkom?
Pre mňa boli asi podstatnejšie príbehy a to, že z nich tie Tatry naozaj sršia. Karty mi dali možnosť ukázať veľmi veľa a zároveň sa stále zmestiť do jedného balíčka, ktorý je aj zábavný.
Aké máte reakcie na svoju tatranskú tvorbu?
Ku mne sa väčšinou dostanú tie pozitívne. Ale už som aj počula, že: “To je tota, čo sa nudila na materskej!”. Neviem ako sa dá nudiť na materskej... Žolíky som dokončovala, keď som bola ešte tehotná. Teraz by som nemala šancu namaľovať ani obrázok. Bolo to celé veľmi natesno aj s výstavou a vernisážou na Skalnatom plese. Žartovali sme s lanovkármi, že možno porodím cestou v kabíne.
Čo všetko si vyžiadala príprava či výroba kariet? Bežný človek si to nevie dosť dobre predstaviť.
Ich výroba si vyžiadala množstvo práce a pozornosti. Vytvoriť koncept, vybrať miesta a naštudovať osobnosti, ilustrovať kooopu obrázkov, nájsť znalých ľudí, napísať príbehy, preložiť ich, vytvoriť grafiku, vykomunikovať materiály, obal a cenu, nájsť potom spôsob ako to zaplatiť :D, spustiť kampaň na ich podporu, propagácia, výstava, vernisáž.... milión vecí. Ešteže mám takého ochotného priateľa, ktorý mi vždy kryje chrbát, keď si toho naložím príliš.
Vytvoriť kolekciu hracích kariet, to chce aj záľubu v hraní. Aká ste kartárka? Vášnivá či obyčajná?
Ja som skôr taký bežný kartár. Mám na hranie kariet skvelé spomienky. Bolo to super si pospomínať aké všetky možné hry sme hrávali - sedma, faraón, misa, očko, kent, záchod... Boli to všetko veľmi vtipné spomienky. A je mi ľúto priznať, že popritom všetkom som si ešte nestihla zahrať konečne tú slávnostnú partiu žolíka. Snáď aj to príde.
Vaše karty majú aj anglickú verziu, čo je určite dobré pre propagáciu horstva i Slovenska. Bol to váš nápad, alebo návrh vydavateľa?
Verím, že mnoho ľudí má úprimný záujem Tatry naozaj spoznať, preto som ich chcela spraviť čo najprístupnejšie. Žolíky sú dokonca nielen v anglickej, ale aj poľskej verzii. Celé karty od myšlienky až po finálny produkt si riešim sama, takže si ich vytváram naozaj tak, ako sa mi zdá dobré.
Momentálne svoje žolíkové karty vystavujete v galérii Encián na Skalnatom Plese. Prečo práve tam?
Encián má tuším podtitul “najvyššie položená galéria v strednej Európe” - no kde krajšie odprezentovať tatranské karty? Výstava sa predlžuje ešte minimálne na pekné septembrové dni. Od decembra ju zas budete môcť navštíviť v Poliankove, v Poliankovo digital gallery v Tatranskej Polianke.
Čo vám píšu ľudia do knihy návštev?
Väčšinou sú to rôzne prejavy nadšenia. Prikladám vzorku.
Ukážka z knihy návštev v Galérii Encián. (zdroj: Archív KC)A teraz niečo k budúcnosti. Máte v hlave aj nové výtvarné projekty o Tatrách? Čoho sa budú týkať?
Práve mi vyrastá moja malá kritička, tak asi využijem jej autentické detské očko a skúsim pripraviť niečo pre deti. Nápadov mám ale množstvo. Priateľ, sa vždy začne smiať, keď spomeniem, že teraz si dám dlhšie pauzu.
