Vystrieľal nám medailu na juniorskom šampionáte. Jurko aj o Borrierovi, prestupe do Slovana a ponuke z Bayernu

KOŠICE. S profesionálnou kariérou sa rozlúčil tesne po tridsiatke, dnes sa venuje práci v IT sfére. Vyštudovaný ekonóm Roman Jurko okrem futbalu stavil i na štúdium a ako vraví, neľutuje.

Roman Jurko (4 fotografie)

V rozhovore pre MY Noviny Východu prezradil nielen to, čomu sa dnes venuje, ale i to, ako si spomína na svoje začiatky.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Hral po boku legiend, jazdil na Felicii. Dnes buduje vlastnú značku Čítajte 

Okrem iného sme sa ho opýtali i na to, ako s odstupom času hodnotí svoj prestup z Košíc do Slovana, aké mal vzťahy s niekdajším majiteľom 1. FC Košice Giannim Borrierom, ďalej o tom, ako počas jeho pôsobenia v Moldave nad Bodvou futbal spojil majoritu s minoritou či o tom, či by kývol na ponuku na návrat do košickej Lokomotívy.

S kariérou profíka sa rozlúčil tesne po tridsiatke

Ako sme už v úvode načrtli, dnes 37-ročný futbalista sa venuje práci v IT sektore.

„Popri futbale som myslel i na zadné vrátka. Vyštudoval som školu ekonomického zamerania a hoci mi to trvalo trochu dlhšie, presnejšie osem rokov, neľutujem. S kariérou profíka som sekol vo veku 31 rokov a odvtedy pracujem na plný úväzok. Za tú dobu som vystriedal viacero povolaní,“ vraví na úvod vyhlásený kanonier, ktorý sa nám vzápätí posťažoval i na to, že by si prial opäť mať viac pohybu, na ktorý bol zvyknutý.

„Od začiatku krízy pracujem z domu, čo ma trochu ubíja, bohužiaľ, nič iné sa robiť nedá. Zdravie je prvoradé. Ako človeku, ktorý športuje celý život, mi chýba viac pohybu. Bol som rád, ak som po práci mohol vybehnúť na tréning, v nedeľu som bol zase zvyknutý na to, že sme hrali zápas. Je to cyklus, na ktorý som naučený. Dá sa povedať, že je to životný štýl,“ dodáva ďalej Jurko.

„Momentálne sú, ako vieme, tréningy pozastavené. Vo forme sa udržiavam v rámci domácej posilňovne a z času na čas si chodím i zabehať. Partia však chýba. Ak prídete na tréning po práci, dokážete sa odreagovať od všetkých starostí, ktoré prináša všedný deň.“

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vaščák o tom, ako si ho vyhľadal víťaz Zlatej lopty, Lige majstrov, odmenách i návrate na východ Čítajte 

Do Košíc ho vytiahol tréner Berta

Roman Jurko odštartoval svoju profesionálnu kariéru v Košiciach.

Jeho prvé dotyky s loptou, ako sám prezrádza, boli v Trstenom pri Hornáde, dedinke neďaleko Košíc.

„Na turnaji škôl, kde sme hrali proti ZŠ Požiarnická, ktorá bola vtedy satelitom 1. FC Košice, si ma všimol tréner Roman Berta. Za klubom, ako vieme, stál v tej dobe silný sponzor (Alexander Rezeš st., pozn. redakcie), nielen áčko, ale i mládež mala veľké vyhliadky smerom do budúcnosti. Naša kategória sa stala niekoľkokrát majstrom Slovenska. Sú to nezabudnuteľné časy. A na koho si najviac spomínam? Nerád by som niekoho opomenul, no spomedzi trénerov to boli už spomenutí Roman Berta, Ján Bodnár, Jaroslav Polomský či dnes už nebohí Jozef Desiatnik a Ján Gajdoš, ktorý bol toho času náš druhý otec,“ spomína na svoje začiatky.

Košičania vtedy disponovali veľkou silou, a to nielen čo sa týka mužstva dospelých, ale i mládeže. Mali množstvo reprezentantov vo viacerých kategóriách.

„Okrem mňa z Košíc z hráčov v mojej vekovej kategórii reprezentovali i Matúš Kozáčik, Marián Kello, Jozef Kročko, Dixi Labun. Dovolím si tvrdiť, že sme boli silnou generáciou.“

Slovensku vystrieľal bronz na juniorskom šampionáte

Najväčší reprezentačný úspech zaznamenal Roman Jurko v roku 2002 na európskom šampionáte v Nórsku.

Slovenská futbalová reprezentácia do 19 rokov na ňom získala aj vďaka jeho rozhodujúcemu gólu proti Írsku bronzovú medailu.

„Ako som už naznačil, z Košíc sme reprezentovali viacerí. Na zrazy sme spolu cestovali od pätnástich rokov. Ešte pred úspechom v kategórii do devätnásť rokov sme dosiahli pekný výsledok aj na európskom šampionáte v kategórii do šestnásť rokov, kde sme skončili na 5. mieste.

Čo sa týka európskeho šampionátu v roku 2002, bol to veľký úspech, ktorý prepísal históriu. Doposiaľ sa niečo podobné nepodarilo žiadnemu z reprezentačných výberov,“ dodáva Jurko na margo úspechu družiny vedenej trénerom Petrom Polákom.

Tá na ceste za bronzom dokázala zdolať okrem Írov i Nórov (5:1) a Čechov (5:2).

On sám strelil na šampionáte dva góly, jeden do siete Nórska, druhý, ktorý mal veľkú hodnotu, keďže bol rozhodujúci, do siete Írska.

„S odstupom času trochu mrzí prehra proti Španielom. Ešte v osemdesiatej minúte bolo 1:1. Neskôr dvoma gólmi rozhodol Fernando Torres. Už vtedy na ňom bolo vidno, že je extratrieda,“ vraví Jurko na margo hráča, ktorý v júni 2019 ukončil kariéru.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Začínal pod Kozákom, v budúcnosti možno bude právnikom. Karašovi sa Košice stali osudné Čítajte 

Záujem Der FCB: Nie si Maradona, odkázali mu

Kariéra Romana Jurka sa vyvíjala sľubne. Od sedemnástich rokov sa pripravoval s prvým mužstvom Košíc, bol mládežníckym reprezentantom, zaujímali sa o neho zahraničné kluby.

Jedným z nich bol i mníchovský Bayern.

„Čo sa týka Bayernu, sledovali ma na majstrovstvách Európy hráčov do 16 rokov v Izraeli. Boli tam viacerí ich skauti. O ponuke som sa dozvedel pred jedným z tréningov, kedy za mnou prišli páni Móder a Bodnár, ktorý nás vtedy viedol. Povedali mi, citujem: ´Buc kľudny, má o teba záujem gigant,´ na čo som sa opýtal, aký gigant. Odpovedali – Bayern Mníchov. Následne nato som zamrzol. Povedali mi tiež, že si nič nemám všímať, mám trénovať a hrať najlepšie ako viem.

„Už vtedy som mal podpísanú zmluvu s Košicami, taktiež hráčskym agentom. Zrazu chcel byť každý mojím manažérom. Vznikali rôzne dohady, mal som mnoho telefonátov, do toho škola, tréningy. Poviem pravdu, chýbal mi niekto, kto by ma pochopil z osobného uhla pohľadu,“ dodáva ďalej hráč, ktorý súhlasí aj s názorom, že pre tak mladého človeka to bol veľký tlak.

„Bayern si vtedy vytypoval pät útočníkov, ja som bol prvý na zozname,“ prezrádza ďalej Jurko, ktorého prestup do Nemecka stroskotal na vysokých požiadavkách Košičanov.

„Boli rôzne šumy, prečo to nevyšlo. Košice si za mňa vypýtal veľa, z Nemecka mi odkázali, že nie som Maradona, že takú hodnotu nemám. Bolo mi to ľúto, Bayern má svoje meno, čo dokazuje aj teraz. Zároveň, kto by nechcel byť, povedzme ako Lewandovski?“ pýta sa Roman Jurko.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok O Pačindovi, Vukušičovi, rozpočte a Kirovom plate. Turczyk nás vzal do kuchyne FC Košice Čítajte 

Jurko vs. Borriero: Ako to bolo?

„Roman Jurko nech sa mi nikdy neukáže v Košiciach na oči. Je to jediná osoba, ktorá je u mňa zapísaná v čiernej knihe. Roman ma strašne sklamal. Rovnako tak i svojich fanúšikov. Nedá sa povedať, ako ma sklamal. A to pre pár korún, ako Judáš. Po ľudskej stránke je to pre mňa veľký podraz,“ povedal v auguste 2001 po zápase so Slovanom o Jurkovi vtedajší majiteľ 1. FC Košice Gianni Borriero.

Práve po tomto zápase sa horkokrvný Talian, ktorý mal rád pozornosť médií, dozvedel o tom, že Jurko podpísal zmluvu práve so Slovanom.

„Mali sme preňho pripravenú trojročnú zmluvu. Všetkým hráčom sme sa pozerali do očí. Nepotrebovali zmluvy, veril som im. Roman sklamal klub i mňa v momente, keď sa rozhodol, že ide do Slovana. Roman i jeho mama pozerajú len na peniaze,“ povedal tiež Borriero.

Ako tieto tvrdenia s odstupom času vníma samotný Jurko? Aký bol jeho osobný vzťah s týmto v Košiciach neslávne známym manažérom?

„Veľa rozprával, možno i polroka, no žiaden skutok. Následne nato mi prišla ponuka zo Slovana, ktorú som akceptoval,“ prezrádza Jurko, ktorý tým, že Slovan vyplatil Košiciam iba materské vo výške 750-tisíc slovenských korún, čo je pri dnešnom konverznom kurze zhruba 25-tisíc eur, prekazil Borrierovi výhodný obchod, v prípade, ak by prestúpil niekam do zahraničia.

„Či to bola moja reálna hodnota? To naozaj posúdiť neviem, na to tam boli iní ľudia. Bol som kapitánom v mládežníckej reprezentácii, zároveň som na mládežníckej úrovni získal niekoľko úspechov, ťažko povedať.

„Dodávam, že som sa musel pozerať aj na seba a svoje potreby. Ako som už povedal, Borriero veľa rozprával, no málo činil. Ak vám tri mesiace mešká výplata, bohužiaľ, obzeráte sa po niečom inom. Takto to funguje."

„Prestup do Slovana sa udial zo dňa na deň. Ako vieme, niekoľko mesiacov po mojom prestupe sa futbal v Košiciach dostal do veľkých ťažkostí, následne zanikol. Bolo mi to ľúto, tiež ešte čo sa týka Borriera, bolo mi ľúto, že sa takto o mne vyjadruje, okrem iného do toho zatiahol i moju mamu, ktorá naozaj za nič nemohla,“ dodáva Jurko.

„Borriero, ako už vieme, následne z Košíc odišiel a neostalo po ňom nič. Akurát tak klub na pokraji zániku,“ dodáva ďalej Jurko a za pravdu mu dávajú aj fakty.

Košice po sezóne 2002/2003 vypadli do druhej ligy a ďalšiu sezónu odohrali na už chátrajúcom všešportovom areáli, na atletickom štadióne, ktorý dnes už neexistuje.

„Časy vo VŠA si pamätám ešte aj ja ako dorastenec. Už vtedy to bolo na hrane, sprchovali sme sa potme, priestory sa upratali raz za týždeň, naše veci sa prali raz za tri týždne a niektorí sme si ich museli nosiť domov,“ dodáva ďalej. Napriek tomu, akoby nás to posilnilo, niečo sme dosiahli. Ako som už spomenul, spolu so mnou tam bolo i niekoľko ďalších šikovných chlapcov, ktorí vo futbale neskôr niečo dokázali.“

Petržalka hľadala strelca v Báči

Hráčom bratislavského Slovana bol Roman Jurko dohromady štyri a pol roka.

Počas svojho angažmánu v hlavnom meste Slovenska zvolil dohromady až trikrát hosťovanie v iných kluboch.

Na zápasovú minutáž, najmä spočiatku, sa však nesťažoval.

„Po prestupe som bol ešte v dorasteneckom veku, hral som za mladších či starších dorastencov, neskôr za rezervné a napokon aj prvé mužstvo. Do toho prišli reprezentačné zrazy. Na to, že by som nebol dostatočne vyťažený, som sa nesťažoval, aj keď mnoho ľudí to vníma inak,“ prezrádza hráč, ktorý prvýkrát zo Slovana odišiel na začiatku septembra 2004 do vtedy druholigového Báču.

„Po mojom príchode bola v mužstve veľká konkurencia, niekoľko reprezentantov, neskôr klub vypadol do druhej ligy, dostal sa do problémov, vystriedalo sa tam niekoľko majiteľov, trénerov,“ prezrádza ďalej.

„Ponuku z Báču mi dal nebohý Jožko Obert, ktorý predtým viedol dorast a rezervu Slovana. Pýtal sa ma, či sa nechcem rozohrať v tomto klube, s čím som súhlasil,“ vraví Jurko, ktorému to v tomto klube strelecky sypalo a vypýtal si tak opätovnú pozornosť klubov z vyšších súťaží.

„Ozvala sa Petržalka s tým, že by mala záujem. Avšak ani tento prestup mi nebol súdený, klub napokon vzal troch iných hráčov za cenu mňa,“ vraví Jurko na margo prestupu do klubu, ktorý o rok neskôr žal úspechy v Lige majstrov.

Dva a pol roka za hranicami, izraelské angažmán ukončila vojna

Po pôsobení v Báči si ešte zahral v bratislavskom Interi a Dunajskej Strede. Následne nato kývol na ponuku spoza hraníc.

Vôbec prvýkrát vo svojej kariére. Stal sa hráčom klubu Hapoel Raanana FC.

„V krajine sa mi naozaj páčilo, musel som však odísť. Nie je vôbec príjemné, ak sedíte v kaviarni a okolo vás sa strieľa. V období, keď som tam bol, sa začala krátka izraelsko-libanonská vojna.“

Jeho kroky následne smerovali do Španielska, kde pôsobil v rámci tretej najvyššej súťaže.

„Podmienky i zápasové vyťaženie v Španielsku bolo naozaj skvelé. Za sezónu sme v Španielsku odohrali možno 45 zápasov, čo je naozaj slušná porcia. Bola to neuveriteľná skúsenosť, kto nehral futbal v Španielsku, ten nepochopí. Niektoré kluby, čo do podmienok, či už finančných alebo materiálnych, boli v tej dobe na úrovni slovenských prvoligových,“ vraví ďalej Jurko, ktorý podľa vlastných slov nad návratom na Slovensko, napríklad do rodných Košíc, ktoré v tej dobe štartovali nový projekt pod názvom MFK, nepremýšľal.

V Moldave sledovali ľudia futbal z mosta

Návrat domov, hoci neplánovaný, učinil na začiatku apríla v roku 2008. Jeho novým pôsobiskom sa nestali materské Košice, ale Moldava nad Bodvou.

„V tej dobe som bol v kontakte s klubom Litvy, boli sme už dohodnutí a ja som bol na odchode, napokon som však kývol na ponuku z Moldavy, aj z dôvodu, že som potreboval byť istý čas doma. Litva bola lákavá destinácia, ten klub vtedy účinkoval v Pohári UEFA, napokon to však dopadlo takto.“

„Stretol som sa s pánom Szalabom, vtedajším majiteľom klubu v Moldave nad Bodvou, a dohodli sme sa na tri mesiace. Napokon z toho bolo oveľa dlhšie obdobie, avšak neľutujem ho. Bolo to jedno z mojich najlepších a najvydarenejších pôsobísk.“

Jurka sme sa nemohli neopýtať ani na to, aká bola v Moldave nad Bodvou toho času atmosféra i na to, ako spolu vychádzali fanúšikovia, keďže je známe, že Moldava nad Bodvou je multinárodné, resp. multietnické mesto.

„V Moldave ľudia pre futbal doslova žili. Ak príde na zápas štvrtej ligy dvetisíc ľudí, je to niečo úžasné. Aj podmienky, ktoré sme tam mali, boli skvelé. Ľudia sledovali naše zápasy z mosta nad štadiónom, ktorý praskal vo švíkoch. Čím viac sme stúpali v hierarchii súťaží, tým bola podpora väčšia. Fandila nám asi polovica východného Slovenska. Ľudia na naše zápasy cestovali z Rožňavy, Košíc a dokonca i Revúcej, Michaloviec či Trebišova,“ pochvaľuje si Jurko svoje účinkovanie v Moldave nad Bodvou.

Tri posunuté platničky a reštart

V Moldave nad Bodvou pôsobil Jurko v období rokov 2008 – 2012, v sezóne 2011/2012 pol roka hosťoval v Bardejove, kde ho poslali rozohrať sa.

„Ešte predtým, ako som sa po konci hosťovania v Bardejove vrátil do Moldavy nad Bodvou, som mal veľké zdravotné problémy, konkrétne tri posunuté platničky. Nevedel som vôbec, či ešte budem hrať. Chodil som na ozónové terapie, lekári ma dopovali injekciami. Napokon sa to podarilo.

„Po konci v Moldave nad Bodvou, kde nastali isté finančné ťažkosti, sa mi ozval pán Gerhard Zvolánek z košickej Lokomotívy. Strávil som tam dva roky. Podarilo sa nám postúpiť z tretej do druhej ligy. Darilo sa mi aj strelecky. Pôsobenie v ´Loky´ hodnotím kladne,“ dodáva ďalej Roman Jurko, ktorého koniec v Lokomotíve nastal po zmene majiteľov klubu.

„Zamrzelo ma to, dva roky som mužstvo gólovo ťahal a zo dňa na deň som dostal padáka, čo už. Loky mám však stále rád, fandil im ešte náš nebohý otec. Pamätám si ešte 94. rok, keď nás vzal na jeden zo zápasov v košickom Čermeli, Loky zdolala Slovan, ktorý bol vtedy neskutočne silný. Bol to vtedy pre mňa veľký zážitok.“

A čo hovorí Jurko na prípadný návrat do modro-bieleho?

„Človek nikdy nevie, kde sa môže ocitnúť. Aj preto nikdy nehovor nikdy,“ dodáva strelec, ktorý by sa železničiarom v prípade ich postupu do štvrtej ligy bezpochyby zišiel.

Do Medzeva ho zlanáril Majoroš, Senicu vychytal 16-ročný mladík

Po pôsobení v Moldave nad Bodvou a Lokomotíve Košice kývol Jurko na ponuku Veľkého Folkmára, neskôr Medzeva.

Práve tam opäť zažil vydarené obdobie, korunované postupom cez dvojicu ligistov v pohárovej súťaži Slovnaft Cup.

„Po konci vo Folkmári prišla ponuka z Medzeva, konkrétne od bývalého spoluhráča z Moldavy nad Bodvou Gabiho Majoroša, ktorý na mňa vedel hrať aj naslepo. Prijal som ju. Povedal som si: Prečo nie? V mužstve bola dobrá partia, väčšinou košickí odchovanci.
Čo sa týka zápasov Slovnaft Cupu, proti Senici vypichnem moment, keď sa nám zranila naša brankárska jednotka a do zápasu musel nastúpiť vtedy iba 16-ročný náhradný brankár, ktorý mal naozaj veľkú trému. Tréner mu musel dať poriadne vetry a tým ho asi aj motivoval, keďže následne vychytal štyri alebo päť čistých šancí. Za gól, ktorý inkasoval, nemohol.

„Zápas s Trenčínom... kvôli zápcham v Košiciach sme na zraz meškali dvadsaťpäť minút. Prišli sme, hostia sa rozcvičovali, mali k dispozícii asi dvadsať hráčov, vyložené dva masérske stoly, nič nepodcenili. My sme, naopak, išli do zápasu vysmiati, nemali sme čo stratiť. Hostia dali možno týždeň nazad sedmičku Prešovu, tak som si hovoril, len aby sme neinkasovali podobný debakel. Napokon to vypálilo úplne inak,“ vraví Jurko o zápase, ktorý sa zapísal do dejín medzevského futbalu a ktorý rozhodol gólom už v druhej minúte.
„Tie oslavy po zápase, to bolo niečo neskutočné. Naozaj, odporúčam to zažiť každému. Tie zápasy sme brali ako prípravné, nemali sme za ne nič sľúbené,“ dodáva hráč, ktorý si v ďalšom kole mohol zmerať sily aj so svojím bývalým zamestnávateľom z Dunajskej Stredy.

„Tí už sa na nás pripravili poriadne. Sledovali naše videozáznamy z výherných stretnutí proti Senici a Trenčínu. Trošku ma mrzel výkon rozhodcu v tomto zápase, mohol nám odpísať aj dve penalty, ale to už je minulosť.“

S Labunom sa opäť stretol v Ťahanovciach

Góly strieľa Roman Jurko aj naďalej. Spolu s Tomášom Labunon, s ktorým boli na prelome milénia považovaní za veľké košické talenty a nádeje slovenského futbalu, pôsobí vo štvrtoligových Ťahanovciach.

„Musím povedať, že Dixi (Tomáš Labun, pozn. redakcie) je pán futbalista. Len škoda, že mal smolu na zranenia, resp. zdravotné problémy. Je skvelým stopérom, má prehľad, rozohrávku, nechýba mu technika. Tiež je škoda, že mu niekedy civilné zamestnanie nedovoľuje účasť či už na tréningoch alebo zápasoch, je pre nás platným hráčom,“ dodáva Jurko pochvalne na margo svojej dvojičky.

V aktuálnom ročníku má na svojom konte 7 presných zásahov. Zdá sa tak, že mu futbal stále chutí.

Vychýreného strelca sme sa opýtali aj na to, ako dlho ešte plánuje hrať.

„Ťažko niečo plánovať v dlhšom časovom horizonte. Futbal je kontaktný šport, nikdy neviete, čo sa môže stať, môže prísť nejaké zranenie, ktoré vás vyradí a ste nútený skončiť. Vážim si každú minútu – či už na tréningu, alebo na zápase.“

V budúcnosti sa vyštudovaný ekonóm okrem civilného zamestnania vidí aj pri futbale. Už dlhodobo vlastní trénerskú B – licenciu.

„S trénerstvom už mám skúsenosti. Trénoval som na Cypre, ale i tu v Košiciach, kde som trénoval na športovom gymnáziu. Okrem toho som pri mládeži pôsobil i vo Veľkom Folkmári a v Ťahanovciach. Sám seba by som si vedel predstaviť aj ako športového manažéra či riaditeľa. Takáto práca by ma bavila,“ dodáva na záver.